Sova

Holger Munch a Mia Krügerová sa chtiac-nechtiac znovu stretávajú pri riešení ďalšieho závažného zločinu. Keď zo zariadenia pre problémovú mládež zmizne jedna z chovankýň, nikto tomu nevenuje veľkú pozornosť. Až kým… sa telo Camilly Greenovej nenájde v lese a podivné kulisy okolo nej nezačnú vyvolávať hrôzu. V ústach má ružu, miesto, kde leží, pripomína sovie hniezdo, a všade sa nachádza perie… Ide tu o akýsi rituál? Vyšetrovací tím prichádza na to, že posledné týždne pred smrťou si obeť prežila peklo. Progresy vedúce k dolapeniu vraha však neprichádzajú, až sa prípad dostáva do mŕtveho bodu. Onedlho sa však hekerovi z vyšetrovacej jednotky ozve jeho dávny známy a poskytne mu link na video, z ktorého sa zdvíha žalúdok. Keď sa okrem obete na obraze mihne aj postava odetá do peria, strach je vo vyšetrovacej miestnosti priam hmatateľný. Kto za týmto činom stojí? Bude to mať pokračovanie? Čo vraha hnalo vpred a aký mal motív?

„‚Policajti boli na mieste činu od nálezu tela obete,‘ začal Kim, ‚niektorí klopali na dvere príbytkov, iní prečesávali oblasť, ale čo sa týka technických stôp, je toho len málo, z čoho môžeme vychádzať. Hurum je známa vychádzková oblasť, chodí tam veľa ľudí, takže na odtlačky topánok môžeme rovno zabudnúť, pretože to by sme mohli otestovať polovicu ľudí žijúcich v kraji Buskerud. Okrem toho mi pripadá veľmi zvláštne, že sme v okolí nenašli žiadne iné stopy, ale v hľadaní pokračujeme.‘“

Prológ zachytáva odlišné prostredie a neustále rezonuje v mysli čitateľa aj po tom, čo sa prehryzie polovicou knihy. Vyvoláva totiž niekoľko otázok, na ktoré nie je také ľahké zodpovedať. Čitateľ tak hľadá súvislosti, vstrebáva detaily a snaží sa nájsť nepatrné indície vedúce k rozuzleniu celého problému. Ak v kriminálkach radi tipujete, kto je vrahom, prípadne, kto za celým zločinom stojí, tak Sova vaše schopnosti poriadne preskúša. V texte možno spozorovať niekoľko indícií a stôp, no možno sa neskôr ukáže, že šlo o falošné návnady slúžiace na to, aby čitateľovu myseľ oklamali a poplietli.

Ak ste sa začítali do prvého dielu tejto série s názvom Cestujem sama, môžete tu badať zopár podobných znakov, a to nielen rovnaké mená, ktoré sa v deji mihnú. Po niekoľkých kapitolách je v texte jasne rozpoznateľný rukopis autora – krátke kapitoly, časté striedanie scén, detaily ohľadom vraždy, vyšetrovací postup… Sovu by ste teda k Cestujem sama okamžite priradili aj so zavretými očami. V prípade, že sa vám do hláv tisne otázka, či je potrebné prečítať najprv úvodný diel série a až potom sa pustiť do Sovy, moja odpoveď znie: Určite áno. Prípady, ktorým sa autor v knihách venuje, sú síce separované, no životy členov vyšetrovacieho tímu sa posúvajú vpred. A v tomto prípade nejde o zanedbateľný prvok, ktorý by bolo možné ľahko prehliadnuť.

Holger aj Mia v príbehu nezastávajú pozíciu bezduchých vyšetrovateľov, no autor im postupne vytvára vlastné profily a čoraz častejšie čitateľov privádza do kontaktu aj s ich rodinnými príslušníkmi. Mnoho kapitol sa nesústreďovalo na kriminálny prípad, ale na súkromie hlavných postáv a analýzu ich súčasných problémov či vnútorného rozpoloženia.

„Mia Krügerová prišla o svoju sestru-dvojča pred mnohými rokmi. Našli ju mŕtvu v jednej špinavej pivnici v osloskej mestskej časti Tøyen po predávkovaní heroínom. Mia zo smrti obviňovala Sigridinho priateľa. O pár rokov neskôr, pri jednej rutinnej obhliadke prívesu v horskej oblasti Tryvann, sa ich cesty opäť skrížili. Mal pri sebe novú obeť.“

Samuel Bjørk sa mi jemne a celkom nenápadne začína podobať na majstra severského krimi – Stiega Larsona. Viem, že sa nie každý s týmto tvrdením stotožní, no po celý čas, čo som knihou prechádzala, som mala pocit, že čítam niečo viac ako len jeden príbeh, v ktorom ide výlučne o dolapenie vraha. Postavy sú dokonalo vykreslené, detaily do seba zapadajú, autor dokáže vyvolať v čitateľoch strach, napätie aj emócie, nebojí sa tém, v ktorých je ľahké niečo pokašlať… Aj pasáže, v ktorých vyšetrovanie stagnovalo (a že ich v knihe nebolo málo!), pôsobili pútavo vďaka skvelému podaniu a štýlu rozprávania. Sovu odporúčam čitateľom, ktorí sa „dlhoročnou praxou“ so severskými kriminálkami tohto žánru už trochu prejedli a žijú v domnienke, že ich už nemá čo prekvapiť. Priestoru na prekvapenia tu však je… A Samuel Bjørk ho dokázal nájsť a dokonalo využiť.

Recenzovala: Miška Hossová
http://plutonium.sk/2016/sova-recenzia-samuel-bjork/