Slnečnice

Ellisov život sa neuberal takým smerom, aký by si predstavoval. Vďaka jeho spomienkam sa vraciame do dôb minulých, a tak spoznávame osoby, ktoré zmenili jeho život najvýraznejšie. Vydávame sa tak do čias, kedy sa zoznámil so svojím priateľom Michaelom, s ktorým si vytvoril výnimočný vzťah. Ellis spomína tiež na svoju matku, ktorá milovala umenie a práve aj vďaka nej sa jej syn dal na maľovanie. Bohužiaľ, opustila ho však skôr, ako by mala. V spomienkach sa tiež vracia do čias, kedy stretol svoju milovanú manželku Annie, s ktorou tvorili nerozlučnú dvojicu.

Okrem Ellisovho pohľadu však máme možnosť pozrieť sa na niektoré udalosti vďaka zápiskom Michaela, ku ktorým sa s odstupom času dostal. Zisťujeme tak napríklad aj to, čo robil v čase, kedy sa s Ellisom a Annie nestretával.

Slnečnice sú skvelým príbehom. Sarah Winman vytvorila nesmierne emotívny, pochmúrny a nostalgický román, ktorý dokáže v čitateľovi zanechať hlbokú stopu. Spočiatku som sa síce bála, že ma príbeh veľmi nezaujme, no boli to práve Michaelove zápisky, ktoré som si tak obľúbila. Jeho osobnosť si ma nesmierne získala.

Vzťah medzi dvoma kamarátmi bol vskutku zaujímavý. Aj keď sa stretli len ako dvanásťročný, ich priateľstvo, ktoré nebolo obyčajné, vydržalo až do dospelosti. Spoločne si totiž preskákali všetkým a oboch spájali rovnaké záujmy. Zaujímavé? bolo sledovať ako sa ich vzťah dokáže vyrovnať s ďalším členom – s Ellisovou manželkou Annie.

V románe sa prepája téma lásky s témou osamelosti. Na jednej strane Ellis spomína na šťastné chvíle naplnené láskou, radosťou a šťastím, no zo spomienok ho vždy vytrhne realita, v ktorej je osamotený. Vďaka tomu je príbeh vyvážený a tak obsahuje obe – smútok, pochmúrnosť i radosť zo života.

Recenzovala: Caroline Tuzarová
https://knihomolky.wordpress.com/2020/02/27/slnecnice/