„Smrť ma naučila neodkladať veci na potom, lebo to nemusí prísť,“ tvrdí pohrebník Tomáš Stríž

Jedným z najsilnejších zážitkov, o ktorých autor rozpráva, je nález človeka, ktorý zostal v dome celé dva mesiace počas letných horúčav. Už pri príchode bolo zrejmé, že nepôjde o bežný výjazd. Pohľad na rozkladajúce sa telo a neznesiteľné podmienky si vyžadovali návrat po špeciálne ochranné oblečenie a plynové masky.
Stríž však v tej chvíli nemyslel iba na to, čo má pred sebou. V hlave sa mu vynárali otázky o človeku, ktorého príbeh sa skončil v osamelosti. Kto to bol? Mal rodinu? Kto naňho čakal? A ako vyzerali jeho posledné chvíle, keď už o ňom nikto nevedel?

Práve v takýchto okamihoch sa ukazuje, že práca v pohrebníctve nie je iba o manipulácii s telom a zabezpečení poslednej rozlúčky. Je aj o zachovaní dôstojnosti človeka, ktorý už nemôže povedať nič o svojom živote.

Osobitne silné sú pasáže o rodinách, ktoré zasiahla samovražda alebo náhla tragédia. Čitateľ pri nich vidí, že smrť neukončuje iba jeden život. Zasahuje aj všetkých, ktorí s ním boli spojení. Deti prichádzajú o rodiča, partneri o spoločnú budúcnosť a blízki zostávajú s otázkami, na ktoré už nemusia dostať odpoveď. Práve preto sa v knihe opakovane vracia myšlienka, že na zmierenie, odpustenie či obyčajné vyznanie lásky by sme nemali čakať na vhodnejšiu chvíľu.

Nie všetky príbehy v knihe sú mrazivé. Niektoré sú predovšetkým o tom, ako sa dá v najťažšom období pomôcť rodine aspoň drobným gestom. Taký je aj príbeh malej Lilianky, ktorá bojovala so zákernou chorobou. Jej rodičia vedeli, že sa blíži chvíľa, na ktorú sa nijaký rodič nedokáže pripraviť. Stríž opisuje, ako dievčatko uložili do bielo-zlatej rakvy a ako k nemu položil ružového plyšového medvedíka.
Je to jednoduchý detail, no práve v ňom sa ukazuje ľudský rozmer jeho práce. Posledná rozlúčka nemusí byť iba súborom formálnych úkonov. Môže byť aj priestorom na osobné gesto, ktoré rešpektuje príbeh zosnulého a vzťah jeho blízkych k nemu.

Podobné skúsenosti ho priviedli k nápadu uchovávať odtlačky prstov zosnulých v podobe osobných šperkov. Z jedného mimoriadne bolestného zážitku postupne vznikol projekt TOPA, teda Tvoja Osobná Pamiatka. Stríž v knihe opisuje, ako vytvoril zlatý prívesok s odtlačkom prsta a menom dieťaťa. Keď ho odovzdal rodičom, matka ho držala v rukách a prechádzala po ňom prstami. Nešlo o obyčajný šperk. Bol to jedinečný predmet, ktorý jej umožňoval uchovať si hmatateľnú pamiatku na dcéru.

Autor neskôr rozvíjal aj ďalšie možnosti, napríklad uchovanie časti popola v krištáli. Takéto predmety, samozrejme, nedokážu zmierniť stratu ani nahradiť človeka. Môžu však pozostalým poskytnúť osobný spôsob, ako si uchovať spomienku.

Covid a posledná rozlúčka

Osobitnú kapitolu predstavujú skúsenosti z pandémie covidu. Zosnulých, ktorí zomreli na ochorenie COVID-19, museli podľa autorovho opisu ukladať do dvoch ochranných vakov. Nasledovala dezinfekcia a rakva zostávala zatvorená. Rodina tak často nemala možnosť vidieť svojho blízkeho naposledy ani sa s ním rozlúčiť spôsobom, na aký bola zvyknutá. Pre pozostalých to bolo ťažké pochopiť. Niektorí sa hnevali, že ich blízky nemôže byť oblečený alebo že ho uložia do rakvy vo vaku. Stríž ich reakcie chápal, zároveň však vedel, že pravidlá nemôže jednoducho obísť.

V tom čase sa stretával aj s popieraním pandémie. Kým niektorí tvrdili, že sa nič nedeje, on videl množstvo zosnulých a preťažené chladiarenské priestory. V jeho podaní nejde o abstraktnú debatu, ale o osobnú skúsenosť človeka, ktorý sa denne stretával s jej dôsledkami. Príbehy z tohto obdobia pripomínajú, že posledná rozlúčka nie je pre rodinu iba tradíciou. Je dôležitou súčasťou vyrovnávania sa so stratou. Keď o túto možnosť ľudia prídu, bolesť môže byť ešte komplikovanejšia.

Pozrite si video s Tomášom Strížom:

Kniha Smrť ako dar ukazuje smrť z pohľadu človeka, ktorý ju pozná z bezprostrednej skúsenosti. A zároveň pripomína, že za každým zosnulým je príbeh a za každou stratou niekto, kto sa musí naučiť žiť ďalej. Najsilnejšie posolstvo knihy tak možno vystihuje jednoduchá veta: Až medzi mŕtvymi som pochopil, čo je to žiť.
Nie preto, že by smrť dávala životu automaticky zmysel, ale preto, že nám môže bolestne pripomenúť, čo všetko ešte máme a čo by sme nemali považovať za samozrejmosť.

Milan Buno, knižný publicista