Sedem listov z Paríža...alebo memoáre 40-ročnej Američanky

Milá Samantha Vérant,

píšem Ti ako autorke tej knižky formou listu. Predpokladám, že sa Ti to zdá byť náramne romantické.
Vlastne nie, Ty by si to určite povedala inak. Pridala by si aspoň päť iných prídavných mien opísaných zo synonymického slovníka, lebo však Tvoja literatúra sa riadi podobnou tézou, akú vyznávajú trhovníci z Miletičky – čím viac čiar, tým viac Adiads. Ale nie. Tej značke bohato stačia tri pásiky – tak prečo, prepánajána, musíš do každej holej vety napchať smetie ako “bledomodrý plastový obal plný starých listov zo mňa spravil šťastnú ženu”?
Čítala si to vôbec po sebe? Veď to by hádam ženy na tom vašom miestnom modrom koníku pochopili, keby si povedala “konečne som našla ten posratý obal”.

Fakt si myslíš, že Tvoje rovesníčky, ktoré majú tiež na konte rozvod a sťahovanie, baví počúvať štyridsaťročnú ženu so slovníkom šestnásťročnej adolescentky?
Poviem Ti to tak, ako je – nebaví. My sme na rozdiel od Teba už dávno dospeli a nemyslíme si, že treba vytrubovať do sveta klišé “Moje srdce je teraz tvoje. Je t´aime très fort. Je t´aime.”
Nikoho okrem Teba to nezaujíma, zapamätaj si to.

Ozaj, a prečo si vlastne neposlúchla toho svojho nového manžela? Sama si sa predsa v doslove priznala, že Ti radil, aby si ten príbeh opísala umeleckejšie a na konci ho zabila. Ale Ty nie! Podľa Teba je pravda vždy lepšia ako fikcia. Ach jaj, moje nervy… že Ti to nabulákali tie tvoje kamošky, ktoré Ťa presvedčili, aby si svoju ľúbostnú korešpondenciu zavesila na blog? Poviem Ti, dnes tam už fakt visí hocičo.
Samantha moja, zapamätaj si – čerstvo zaľúbený chlap ma zatemnený mozog, z toho ťažko vznikne niečo rozumné. Aha, tu je dôkaz:

Sam, viem, že udržiavať medzi nami zdravý vzťah bude veľmi náročné, ale už som sa naučil, že „kde je vôľa, tam je cesta,“ a verím tomu.
Ty si dievča, ktoré dokáže spraviť každého muža šťastným.

Nechcem Ťa strašiť, ale väčšina mužov tým šťastím myslí aj to, že mu budeš každý deň variť večeru.

Avšak nebudem Ťa deptať, ženy by mali predsa len držať pri sebe.
Čo keby si si, povedzme, prečítala niečo od naozajstných spisovateliek? Hneď tak spakruky mi napadla Muriel Barbery, ale to bude pre Teba ťažký oriešok. Keďže si namäkko práve z Francúzov, tak aj Julia Stagg o nich píše tak, že cítiš vo vzduchu levanduľu. U nej nabetón nenájdeš splašky typu “Potom sa mi zatajil dych, lebo som vybrala zopár zakladačov, a aleluja, moja jediná momentálna túžba sa naplnila.  Opatrne som vytiahla Jean-Lucove listy a pozorne ich skúmala.”
(Inak takto – nemáš nejaké problémy s dýchaním? Ja len že dosť často zadržuješ dych.)

Odpusť mi, dievča, že som na Teba tvrdá, ale naštvala si ma. Tešila som sa, že si prečítam spoveď zrelej ženy, dokonca som si na to kúpila fľašu dobrého francúzskeho vína. Bohužiaľ, skončilo v umývadle rovnako ako Tvoja kniha.
Môj žalúdok už skrátka cukrovú vatu neznesie.

Tvoja Diáda

Recenzovala: Adriana Jurášková

http://www.sietovka.sk/?p=10727