Psychopatický nájomný vrah? Kdeže! (Krv na snehu)

Keď sa v priebehu prvých štyroch strán objavila veta Čo ja viem?, začalo sa moje znechutenie. Potom som síce na tú vetu už nenarazila, ale nahradili mi to iné aspekty tejto knihy. Menovite Olav, hlavná postava tejto knihy. Tentokrát to nie je detektív, ale nájomný vrah. To je skvelé, nie? Mohlo to byť skvelé, keby... Keby. Keď čítam o nájomnom vrahovi chcela by som psychopata, ktorý sa vyžíva v krvi a zabíjaní. Chcela by som vidieť do jeho zvrátenej mysle, bola by to oveľa väčšia zábava. Tento to robil, pretože vraj nie je na nič iné dobrý, ale hovoril ako keby predával melóny. Vôbec to neladilo s tým, akého nám ho autor ukazoval. Čo som vlastne dostala? Citlivého, neveľmi inteligentného, mäkkého chlapíka, ktorý bol úplným opakom skvelého Harryho Holea. Nemal vlastne žiadny charakter, osobnosť. A bol mi totálne ľahostajný.

A že mu niekto povie, že má dobré srdce po tom, čo má toho niekoho zabiť. WTF?!

Aby som len nekritizovala, Nesbov štýl mám veľmi rada a síce nechápem, ako mohol on napísať niečo takéto, tak sa to čítalo veľmi dobre. Bolo tam napísaných kopu omáčok a nepodstatných zbytočností, bez ktorých by sa čitateľ pokojne zaobišiel (vlastne táto kniha mohla byť iba poviedka), ale tie som rýchlo začala preskakovať, lebo ma nezaujímali.

Najväčším plusom (a povedala by som, že aj jediným) knihy je, že sa číta veľmi rýchlo a že bola tak kratučká. Zaberie vám tak našťastie len jedno popoludnie, stránky sa hýbu samé. Ale aj tak som sa fakt nudila. Keby sa ma niekto spýta, o čom bola táto kniha, odpovedala by som, že o ničom. Keby to neprečítam, absolútne o nič neprídem. Je to smutné, ale je to tak. Nesbo to vie aj oveľa lepšie. Takto som bola akurát sklamaná. Keby to napísal naozaj len ako poviedku, bolo by to o moc lepšie. 

Druhý diel už fakt neplánujem.

Recenzovala: Martina Straková
http://books-mylife.blogspot.sk/2015/09/psychopaticky-najomny-vrah-kdeze-krv-na.html