Pohyblivý sviatok

Zaumienil som si preto, že budem písať ako Hemingway  v parížskych kaviarničkách, teda aspoň technicky... Beriem si zápisník, večné pero a pokúšam sa písať si svoje postrehy bez klávesnice, rukou ako on. Je to ťažké, ale ešte som písať nezabudol, aj keď ma to naučili tak dávno, v prvej ľudovej. Len dúfam, že to po sebe prečítam, ale to sa pozná, až keď bude článok publikovaný.

Sedím tu teda, ako v jednom z rokov Pána na začiatku dvadsiateho storočia, akože v kaviarni neďaleko Sacré Coeur a počúvam harmoniku. Na stole mám pol krčah červeného vína a píšem poviedku o živote navôkol. Pozorujem ľudí podľa Ernestovho opisu. Sú to nádejní, budúci slávni spisovatelia i básnici, ktorí upadli do zabudnutia, alebo sa neskôr naozaj preslávili.

Ilúzia končí, sedím doma a v ruke mám Pohyblivý sviatok. Taký malý čitateľský sviatok, čítanie zážitkov Ernesta Hemingwaya z Paríža naživo. Dúfam, že zažijem to čo on, keď dopísal svoju poviedku, zatvoril ju do zápisníka a cítil sa šťastným ako po milovaní. Ako píše, pravda o poviedke sa však ukáže až deň  po dopísaní, keď si ju doma prečíta.

Pohyblivý sviatok je malý, milý a zaujímavý z dvoch príčin. Tou prvou je Paríž, ktorý sa nemení vo svojej podstate romantického miesta pre básnikov, literátov a milovníkov umenia. To z časti zažívajú aj dnešní turisti. Druhým zaujímavým aspektom je autorovo nahliadnutie do tvorivej kuchyne spisovateľov, básnikov a čiastočne aj maliarov.

Keď som si vybral túto knihu na prečítanie, nečakal som strhujúci príbeh a napätie, ale skôr tú atmosféru Paríža, ktorú som pred niekoľkými rokmi zažil, síce len ako turista, nie básnik, či umelec, ale boli to všetko poetické a trochu aj umelecké zážitky. 

Hemingway písal tieto poviedky z Paríža ešte predtým, ako napísal svoj prvý román Slnko aj vychádza. V Paríži pôsobil ako novinár. Jeho životopis na wikipédii sa číta ako napínavý román. Zažil slávu i neúspechy. Pohyblivý sviatok je jeho autobiografiou zo života v Paríži a bol jeho posledným úspechom, ktorého sa už nedožil.   

Ostáva už len nahliadnutie do môjho zápisníka s poznámkami ku knihe:

> Ernest Hemingway v Paríži chodieval na dostihy a uzatváral stávky. Úspech bol neistý, preto to po čase zanechal. K tomu si poznamenal, že všetko, s čím človek prestane, nech je to už dobré, či zlé, zanechá v ňom prázdnotu.

> Poznatok, ku ktorému časom príde každý, kto píše - z napísaného možno vynechať čokoľvek, výsledok to posilní a ľudia sú schopní cítiť viac, ako len to, čomu zo slov rozumejú.

> Z kaviarne urobia útulné miesto len ľudia, ktorí sa starajú jeden o druhého, či len o svoj nápoj, noviny alebo časopis a nikto sa nepredvádza. Tak asi preto dnes nie je ľahké nájsť útulnú kaviareň. Alebo aj útulné miesto vo vlaku - nedávno sme museli prejsť do iného vagóna, lebo jedna malá skupinka akusticky obsadila celý vagón.

> Zaujímavá hláška od priateľa spisovateľa - kniha sa ktovieako nepredáva, ale má výborné recenzie... Možno by sa tento paradox dal aplikovať aj na dnešok, či nie?

> Pri opise istého človeka píše, že nie oči, ale ústa má znepokojivé. To mi pripomenulo jednu dávnejšiu úvahu o vzťahu očí a pier.

> V obchode s literatúrou už vtedy boli veľkí a malí básnici - jednému platili za báseň 1200 dolárov, inému za zverejnenú stranu poviedky len 12.

Ernest Hemingway v tejto knihe píše tak, ako myslí, teda pravdivo. Keď píše ako rozmýšľa, ako potom myslí keď nepíše? Moja hlúpa otázka na konci tejto jednoduchej úvahy o knihe plnej zaujímavých okolností a ľudí zo života spisovateľa v Paríži na začiatku 20. storočia. 

Recenzoval: Jozef Javurek  
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/409892/pohyblivy-sviatok.html