Láska po taliansky

Vidieť Neapol a zomrieť. Goethe

Svieži, ľahký a vtipný príbeh mladej Američanky Katherine, čerstvej absolventky univerzity, ktorá chce okúsiť chuť Európy a preto sa vyberie na neplatenú stáž na americký konzulát do talianského mesta Neapol.

Katherine Wilson vyrástla vo Washingtone. Po skončení štúdia odišla do Neapola na stáž a už tam ostala. Dnes žije so svojím talianskym manželom a dvoma deťmi v Ríme. Pracuje ako tlmočníčka a prekladateľka, venuje sa divadlu, televízii a filmu, ale jej vášňou je varenie skvelých pokrmov podľa receptov jej svokry. Photo is from twitter @kwilsonwriter

Príbeh, ktorý som si so sebou brávala do kabelky, pretože sa hodí presne do týchto letných horúčav (takmer všetky knihy so mnou trávia čas aj v kabelke, pretože rada využívam čas na miestach kde musím čakať, práve čítaním).

V zásade musím priznať, že si svoj deň bez knihy neviem predstaviť – s knihou vstávam, s knihou raňajkujem, s knihou trávim pobyt na toalete, kniha ma sprevádza aj počas pracovných hodín, kedy sa potrebujem s jej riadkami poradiť či namotivovať (biznis knihy), s knihou večeriam, s knihou zaspávam, s knihou cestujem v aute a čítam keď nemusím šoférovať, s knihou čakám u lekára, s knihou ma baví svet .

Príbeh je o láske k mladému Neapolčanovi Salvatoremu, do ktorého sa chtiac-nechtiac hlavná hrdinka zamilovala – trávila s ním a s jeho rodinou veľmi veľa času počas svojho prvého pobytu v Taliansku. Historka, ako sa títo dvaja vlastne na samotnom začiatku stretli je veľmi milá a vtipná. Postupne spolu trávili viac času – opisy zvykov jeho rodiny sú veľmi zaujímavé, u Američanky musel daný spôsob života vzbudzovať rozpačité pocity.

Príbeh je o láske ku krajine samotnej, ktorá svojou rozmanitosťou a kultúrnymi rozdielmi vzbudzuje minimálne rešpekt či obdivný záujem. Mnoho vecí my ako Európania poznáme: napríklad Katherinin opis Silvestra, kedy všetci, aj deti, púšťajú delobuchy a rakety na oslavu Nového roka. Pre ňu však bola táto skutočnosť veľmi prekvapivá. Katherine po krajine cestovala, študovala jej zvyky, navštevovala kultúrne pamiatky, aktívne sa učila jazyk a v neposlednom rade sa učila variť, pretože…

…príbeh je aj o láske k jedlu. Hlavná protagonistka mala to šťastie, že sa dostala do rodiny, v ktorej hlavné slovo mala matka Raffaella – budúca svokra, ktorá Katherine mnoho o živote a jedle naučila. V príbehu vystupuje ako veľmi silná osobnosť, vyžaruje z nej energia, bojovnosť, náruživosť, empatia – typická Talianka. Raffaella je krásnou ženou, obratnou v kuchyni, s ostrým jazykom a pevnou rukou v domácnosti. Mladá Katherine ju obdivuje, necháva sa ňou viesť a inšpiruje sa ňou. Veľmi sa mi páčil opis tejto ženy, vždy vyzerala upravene, v šik oblečení a topánkach s gráciou vpísanou v tvári. Navyše s láskou pristupovala k svojim dvom deťom, manželovi, nevynechajúc budúcu nevestu a vnúčatá.

Spomeniem aspoň jednu historku, ako návnadu na tento skvelý talianský príbeh. Keď Katherine po spoločných rokoch spolužitia, so Salvatorem otehotnela, tehotenstvo si veľmi užívala, nakoľko si ju ako tehotnú veľmi rozmaznávali, nechala sa hýčkať. V Neapole platí pravidlo, že tehotnej žene treba vyhovieť v každej chuti na akékoľvek jedlo, inak sa riskuje – ak sa chuť na akúkoľvek potravinu u tehotnej čo najskôr neukojí – riskuje sa vzhľad budúceho narodeného dieťaťa. Svokra po vypočutí potreby svojej nevesty na konkrétne jedlo neváhala v tom momente nasadnúť na vlak a uháňať tak dané jedlo pripraviť.

Raffaella okamžite vyslala Nina na trh po cibuľu a kúpila si lístok na vlak do Ríma. Nebude predsa riskovať, že jej vnuk sa narodí s cibuľovým ksichtom.

Príbeh je ľahký a svieži, v závere s jemnou ochutnávkou talianksych receptov, taká jednohubka. Odporúčam knižku, oddýchnete si pri nej, niečo málo sa naučíte a možno viac pochopíte talianske móresy. Ja po tomto príbehu musím Taliansko opakovane navštíviť, pretože som pri mojej predchádzajúcej návšteve vystupovala ako typický turista a tak som aj dopadla – chcem zažiť ich atmosféru na vlastnej koži ešte raz! To na cestovaní zbožňujem – spoznávať kultúru, zvyky, jedlo, samotný život.

V ten prvý večer som sa však dopustila veľkého faux pas, brutta figura, ako hovoria Taliani. Začala som jesť okraj pizze pred tým, ako som zjedla ostatné. Salvatore vstal, podišiel k mojej stoličke medzi Ninom a Benedettou, sklonil sa, vzal môj nôž aj vidličku do krásne opálených rúk a pokrájal pizzu na kúsky. Po celý čas mi pozeral do očí a bol tak blízko, že som cítila jeho vodu po holení.

“Najprv musíš zjesť tieto kúsky,” povedal mi.

“Okraj sa je až posledný!” A zasypal ma záplavou ďalších slov, ktorým som nerozumela. Pochopila som však, ako veľmi záleží na tom, ako sa pizza konzumuje. Fajn, potenciál mám, potrebovala som len ukázaž cestu.”

Recenzovala: Martina Kušnieriková
https://www.mojeknihy.com/books/katherine-wilsonova-laska-po-taliansky/