John Green - Papierové mestá

Papierové mestá je príbehom mladého chlapca Quentina, ktorý sa snaží nájsť svoju susedku a dievča svojich snov Margo Rothovú-Spiegelmanovú. Tá totiž z jedného dňa na druhý zmizla a Quentin si myslí, že mu zanechala nejaké stopy, aby ju len on mohol vypátrať.

Príbeh je rozdelený na tri hlavné časti. Prvá je záznamom jednej noci, kedy Margo s Quentinom plnia plán pomsty na svojich spolužiakoch. Druhá je venovaná pátraniu po Margo a tretia už priamo mapuje cestu, ktorú Quentin podnikne a dúfa, že v jej cieli hľadanú  dievčinu skutočne nájde.

Margo je pre mňa vrcholne nesympatickou postavou. Namyslené a sebecké dievča, ktoré si o sebe myslí, že je paňou celého sveta. Nestará sa o pocity iných ľudí, sú jej dobrí len na to, aby ju obdivovali, a keď sa niekto nespráva podľa jej predstáv, tak sa cíti ukrivdene a vymýšľa plán pomsty. Na ten zase využije chlapca, ktorého dovtedy ignorovala. A jej akože filozofické myšlienky sú smiešne a aj keď sú podnetné, neverila som jej ani slovo, pretože je neúprimná.

Quentin je jej presný opak. V podstate milý a hlavne nenápadný chlapec. Tiež má svoje chyby, najväčšou je asi jeho nevšímavosť a ignorácia ostatných (aj priateľov), pretože si myslí, že jeho život a starosti sú najdôležitejšie, no aspoň si tieto svoje nedostatky časom uvedomí. Je aj utiahnutý, akási šedá myš a tak trochu aj outsider. Zároveň bol len akousi bábkou v rukách svojich vlastných vyfantazírovaných predstáv.

Práve myšlienky o tom, ako sa ľudia navzájom vnímajú, sú tým najlepším na tomto príbehu. John Green má schopnosť šikovne zaodieť dôležité postrehy do metafor. Vysvetľuje a opisuje ich prostredníctvom neobvyklých situácií a volí postavy, ktoré niečím vynikajú. Mnohokrát s jeho názormi súhlasím, no myslím si, že toto komplikovanie už niekedy preháňa. Samozrejme, ak ste sa s dielami tohto autora ešte nestretli, tak si to asi nevšimnete. Papierové mestá je treťou knihou, ktorú som od neho prečítala a práve tu mi začala chýbať obyčajnosť a skutočný život. Chcela by som, aby Green napísal niečo o obyčajných ľuďoch/tínedžeroch. O takých, ktorí by mohli žiť aj v mojom susedstve, ktorí sú "normálni", neutekajú z domu, neriešia rozsiahle filozofické úvahy a môžem sa s nimi stotožniť. Uvedomila som si totiž, že postavy Johna Greena pre mňa nie sú živé, zachovávam si k nim určitý odstup a v podstate sa mi zdá, že aj sám autor - hlavne v tejto knihe - ich používa len ako predmety na vyjadrenie nejakej myšlienky. A to robí na úkor samotného príbehu.

Určitú auru normálnosti vnášali do deja aspoň Quentinovi priatelia, ktorých som si ako jediných obľúbila. Pri niektorých rozhovoroch som sa aj schuti zasmiala a pár absurdných situácií má skutočne pobavilo. A záver ma milo prekvapil. Zaváňal síce patetickosťou a prílišnou melodrámou, ale som ochotná prižmúriť obe oči, pretože som s takýmto rozuzlením spokojná.

Papierové mestá hodnotím ako príjemný priemer, ktorý z myšliekového hľadiska ponúka široké možnosti na hlboké uvažovanie a občas aj poteší humornými situáciami. Z hľadiska príbehu to bolo slabé, hlavné postavy nesympatické a nereálne a ja dúfam, že sa John Green v budúcnosti bude držať hesla, že menej je niekedy viac.

Recenzoval: Catty
http://books-parts-of-my-life.blogspot.sk