Hrdinstvo bežných ľudí počas vojny

Americký autor Anthony Doerr prichádza s knihou, kde sa snúbia všetky spomenuté emócie, a to na podklade dvoch odlišných osôb - technicky nadaného chlapca z Hitlerovej mládeže a slepej dievčiny z okupovaného Francúzska. Spoločenskí a politickí nepriatelia sa prirodzeným riadením osudu stretnú a tá chvíľa sa rozhodujúcim spôsobom podpíše pod ich ďalším životom. Ak nejaký bude... Anthony Doerr za román Svetlo, ktoré nevidíme získal prestížnu Pulitzerovu cenu. Mňa osobne zvyčajne knihy ovešané cenami nelákajú, pretože mám radšej (neukameňujte ma za to) komerciu ako umeleckú stránku veci, ale tento román je povestnou výnimkou. 

"Tristoosemdesiat Francúzov uväznených v ostrovnej pevnosti Fort National, zhruba po kilometra od pláže, sa tlačí na nádvorí zaliatom mesačným svitom a uprene hľadí na oblohu. Okupácia trvá už štyri roky, no čo má tento hukot bombardérov znamenať? Je to hukot oslobodenia? Hukot skazy? Všade počuť rachot príručných strelných zbraní. Protilietadlové flaky hrmotom pripomínajú vírenie pochodových bubnov."

Marie-Laure ako šesťročná prišla o zrak. Jej otec, hlavný zámočník a kľúčiar parížskeho múzea, robí všetko preto, aby dcérke uľahčil jej ťaživú situáciu. S príchodom vojny sa však musia prispôsobiť a podobne ako húfy iných ľudí aj oni hľadajú útočisko mimo mesta. Napokon sa uchýlia k príbuznému Etiennovi, ktorý sa nikdy nespamätal z hrôz prvej svetovej vojny a získal povesť blázna. Otec vyrobí Marie-Laure plaketu mestečka, aby vždy našla cestu domov, a snažia sa prečkať nerovné boje. Vojna si ich však napokon nájde a Marie-Laure odrazu ostáva bez otca, jedinej životnej istoty... Werner žije spolu s mladšou sestrou v detskom domove, no napriek tomu nemajú pocit, že by im niečo chýbalo. Vedúca domova prekypuje láskou k deťom, ktoré nečaká ľahký osud. Sú akýmisi "zásobami" pre pracovníkov v neďalekej bani a len zriedka majú možnosť ovplyvniť svoj údel. Werner je technicky nadaný chlapec a keď opraví rádio vojenskému dôstojníkovi, zabezpečí mu štipendium na prestížnej škole. Tak sa Werner dočká nielen vysneného štúdia, ale aj vstupu do Hitlerjugend. Prísny režim a drezúra predurčujú chlapcov v jeho veku hájiť národnú ideológiu a napokon sa stane členom špeciálnej jednotky. Dostane sa do Francúzska, kde má spolu s ďalšími vojakmi vyhľadávať a ničiť akékoľvek známky odboja. Ako vojna postupuje a Nemci sú čoraz viac v úzkych, prehodnocuje svoje činy. Je len otázkou času, kedy natrafí na slepú dievčinu a bude sa musieť rozhodnúť, čo je skutočne dôležité...

"Marie-Laure načúva, ako Nemec vychádza z toalety a mieri do jej izby. Ten krívavý krok už pozná. Nemec si šomre popod nos ako vyšinutý. Čo znamená Häuschen? Vtom zaškrípu posteľné pružiny. Ten zvuk pozná aj na sto honov. Žeby celý čas spal v jej posteli? Nato sa ozve šesť hlbokých sálv... Bojové lode. Každý granát letiaci okolo necháva vo vzduchu červený oblúk a po chvíli majú nad strechou krvavú spleť. Dosť bolo ticha, paľba sa obnovuje. Žalúdok zíva prázdnotou, v hrdle má ako na púšti, a tak si z kabáta vytiahne konzervu. Tehlu a nožík má na dosah ruky."

Samotný dej nie je veľmi dynamický. Plynie pomerne pomaly, Doerr kladie dôraz na psychologizáciu postáv. Ich životy, prostredie a charaktery sú premyslené do najmenších detailov. Dôkazom je aj to, že príbeh zahŕňa veľké časové obdobie (1934-2014). Primárna je, samozrejme, druhá svetová vojna, no jej dôsledky pociťujú ďalšie generácie aj dnes. Zaujímavým námetom bola pre mňa aj legenda okolo vzácneho kameňa Ohnivé jazero. Keďže ľudia bllízki jeho vlastníkovi podliehali náhlej smrti, bol dôkladne ukrytý v parížskom múzeu. Pri evakuácii dostali niekoľkí zamestnanci do úschovy kameň, ale nikto z nich netušil, či má skutočnú vzácnosť, alebo len bezcenný šuter. Jedným z nich bol aj otec Marie-Laure... Svetlo, ktoré nevidíme je miestami komorné, inokedy zasahuje do širších súvislostí. Prinúti vás zamyslieť sa a zároveň vás očarí Doerrov (niekedy až lyrický) rozprávačský štýl.

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/a-doerr-svetlo-ktore-nevidime/