Woody Allen je najnovšie Bez peria

Prvé slovenské vydanie zbierky Bez peria kopíruje po obsahovej stránke megaúsoešné prvé americké vydanie. Nájdete v ňom 18 textov vrátane dvoch jednoaktoviek (Smrť a Boh).
Okrem spomínaných hier v knižke nájdete eseje a poviedky, ktoré pôvodne vychádzali v amerických periodikách The New Yorker, Playboy, The New Republic, The New York Times.

V knihe sa dočítate, čo si Woody Allen píše do denníka, preštudujete si baletné libretá, ktoré (ktovieprečo) skončili na smetisku dejín a súkromné očko Kaiser Lupowitz vás prevedie intelektuálnym, no inak priam neznesiteľne drsným newyorským podsvetím.
Prečítate si stručný, ale výstižný návod na občiansku neposlušnosť, nazriete do tvorivej dielne brilantného írskeho básnika, ktorého pozná len málokto (ak vôbec), a dozviete sa aj to, ako sa do každodenného jazyka dostali vybrané slangové výrazy a ošúchané frázy.

Objednajte si novinku Woodyho Allena bez peria.

„Čitateľovi predkladáme úryvky z doteraz prísne utajovaného denníka Woodyho Allena. Celé dielo uzrie svetlo sveta po autorovej smrti, prípadne po jeho odchode na druhý svet (podľa toho, čo mu život prinesie ako prvé).“
Tieto slová sa môžu zdať cynické len tomu, kto nepozná štýl a zmysel pre humor známeho amerického filmára, trochu menej známeho spisovateľa a nevie, že ich napísal on sám ako úvod tohto výberu poviedok a esejí.

Prečítajte si úryvok k nového Woody Allena – Bez peria:

Z VÝSKUMU PARANORMÁLNYCH JAVOV

Niet pochýb, že medzi nebom a zemou sa nachádzajú skryté svety. Otázka však znie, ako ďaleko sú od centra a dokedy majú otvorené. Dennodenne sme svedkami nevysvetliteľných udalostí. Niekto vidí duchov, iný počuje hlasy. Ďalší sa zas prebudí so zistením, že preteká v konských dostihoch. Kto z nás ešte nikdy nepocítil na zátylku ľadový dotyk, keď bol sám doma? (Ja nie, chvalabohu, no podaktorí áno.) Čo sa vlastne skrýva za týmito úkazmi? Alebo pred nimi, keď už tak. Je pravda, že niektorí ľudia dokážu predpovedať budúcnosť alebo komunikovať so zosnulými? Dá sa aj po smrti sprchovať?   

Máme šťastie, odpovede na otázky paranormálnych javov nájdeme v pripravovanej knihe s názvom Bububu!, ktorej autorom je Dr. Osgood Mulford Meshuge, uznávaný parapsychológ a profesor Kolumbijskej univerzity, špecializujúci sa na ektoplazmu. Dr. Meshuge zhromaždil pozoruhodné množstvo záznamov o nadprirodzených úkazoch a pokryl celú škálu paranormálnych javov, počnúc telepatiou, končiac bizarným prípadom dvoch bratov – prvý sa okúpal a druhý, kdesi na opačnej strane zemegule, bol zrazu čistý. Nasledujúce riadky predstavujú len ukážku najslávnejších prípadov Dr. Meshugeho aj s komentármi.    

Zjavenia

Uprostred noci 16. marca 1882 sa pán J. C. Dubbs zobudil a zbadal, že jeho brat Amos, ktorý bol už štrnásť rokov mŕtvy, sedí na peľasti a šklbe kurence. Dubbs sa brata spýtal, čo tam vlastne robí, a brat mu vraví, aby sa nebál, že je mŕtvy a do mesta prišiel iba na víkend. Dubbs sa ho opýtal, aké to je na „druhom svete“, a on nato, že asi tak ako v Clevelande. Údajne sa vrátil preto, aby bratovi povedal, že podkolienky s tartanovým vzorom v kombinácii s tmavomodrým oblekom si mohol odpustiť.   

Vtedy vošla Dubbsova slúžka a vidí, že Dubbs sa zhovára „s nejakou beztvarou mliečnobielou hmlou“, ktorá sa podľa nej ponášala na Amosa Dubbsa, aj keď vyzerala trochu lepšie. Napokon duch brata vyzval, aby sa pridal, a obaja si s nemalým oduševnením zanôtili opernú áriu z Fausta. Na svitaní prešiel duch cez stenu a Dubbs si v snahe nasledovať ho zlomil nos. 

Podľa všetkého ide o klasický prípad zjavenia, a pokiaľ možno Dubbsovi veriť, duch sa ešte vrátil, pani Dubbsovú dvihol zo stoličky a dvadsať minút ju nechal vznášať sa nad jedálenským stolom, až kým nespadla do výpeku. Je zaujímavé pozorovať, že strašidlá majú záškodnícke sklony, čo britský mystik A. F. Bukks pripisuje ich výraznému pocitu menejcennosti, vychádzajúcemu z faktu, že sú mŕtve. „Zjavenia“ sa často spájajú s jednotlivcami, ktorí prišli o život nezvyčajným spôsobom. Amos Dubbs zomrel za záhadných okolností, keď ho istý farmár omylom zasadil aj s kapustou.  

Putovanie duše

Pán Albert Phycus vykresľuje nasledujúci zážitok: „Sedel som s priateľmi, jedli sme keksy, keď som pocítil, ako moja duša opúšťa telo a ide si zavolať. Z nejakého dôvodu vykrútila číslo továrne na sklený laminát. Nato sa vrátila do tela a asi dvadsať minút sedela dúfajúc, že nikto nenavrhne hru na pantomímu. Keď prišla reč na spoločné fondy, duša znovu odišla a túlala sa po meste. Som presvedčený, že sa vybrala k Soche slobody, a potom na predstavenie do Rockefellerovho centra. Neskôr zašla k Bennymu a na sekeru si objednala jedlo za šesťdesiat­osem dolárov. Nato si povedala, že sa vráti do môjho tela, no nie a nie zohnať taxík. Nakoniec šla pešo po Piatej avenue a vošla do mňa v poslednej chvíli, aby stihla večerné správy. Vedel som, že sa do mňa vracia, znenazdajky ma totiž striaslo a akýsi hlas mi vraví: ,Už som tu. Nepodal by si mi hrozienka?ʻ 

„Rovnaká vec sa mi odvtedy stala už viackrát. V druhom prípade sa moja duša vybrala na víkend do Miami a raz ju zatkli zato, že si v obchodnom dome vybrala kravatu a chcela odísť bez zaplatenia. Na štvrtý raz pre zmenu opustilo telo dušu, aj keď je pravda, že šlo iba na masáž a hneď sa vrátilo.“

Tento fenomén bol veľmi bežný okolo roku 1910, keď zaznamenali veľké množstvo „duší“, ktoré sa bezcieľne túlali po Indii, hľadajúc americký konzulát. Tento úkaz sa dosť podobá na transsubstanciáciu, na proces, pri ktorom človek zrazu zmizne a zjaví sa v inom kúte sveta. Ako dopravný prostriedok to celkom ujde, ale spravidla si treba polhodinku počkať na batoži­-nu. Najzarážajúcejšiu skúsenosť s transsubstanciáciou mal sir Arthur Churney – v jeho prípade sa ozvalo silné puk, kým sa kúpal, načo zmizol a z ničoho nič sa objavil v sláčikovej sekcii Viedenského symfonického orchestra. Tam potom zotrval a dvadsaťsedem rokov hral prvé husle, aj keď vedel zahrať iba Kohútika jarabého. Jedného dňa sa uprostred Mozartovej Jupiterskej symfónie neočakávane vyparil a ocitol sa v posteli s Winstonom Churchillom.    

Tranz

Sir Hugh Never, známy skeptik, opisuje pozoruhodný zážitok zo seansy:

Stretli sme sa u madam Reynaudovej, chýrneho média,  kde sme si mali posadať okolo stola a pochytať sa za ruky. Pán deBill sa nevedel zdržať smiechu, a tak dostal od madam magickou doskou po hlave. Pri zhasnutých svetlách sa madam Reynaudová pokúsila nadviazať kontakt s manželom pani Marplovej, ktorý zomrel v opere, keď mu vzbĺkla brada. Nasleduje doslovný prepis: 

PANI MARPLOVÁ: Čo vidíte?

MÉDIUM: Vidím modrookého muža v štrikovanej čiapke.

PANI MARPLOVÁ: To je môj manžel!

MÉDIUM: Volá sa… Robert. Nie, nie… Richard…

PANI MARPLOVÁ: Quincy.

MÉDIUM: Áno, Quincy, to je ono!

PANI MARPLOVÁ: A ďalej?

MÉDIUM: Je plešatý, ale zvyčajne nosí na hlave lístie, aby to nikto nezbadal.

PANI MARPLOVÁ: Áno. Presne tak!

MÉDIUM: Neviem prečo, ale niečo si nesie… kus bravčového karé.

PANI MARPLOVÁ: To som mu dala na výročie! Nech niečo povie!

MÉDIUM: Povedz niečo, duch. Hovor.

QUINCY: Claire, to som ja, Quincy.

PANI MARPLOVÁ: Ach, Quincy! Quincy!

QUINCY: Keď pečieš kura, na koľko ho dávaš do rúry?

PANI MARPLOVÁ: Ten hlas! Je to on!

MÉDIUM: Sústreďte sa.

PANI MARPLOVÁ: Quincy, správajú sa k tebe dobre?

QUINCY: Nie najhoršie, akurát na veci z čistiarne čakáš štyri dni.

PANI MARPLOVÁ: Nechýbam ti, Quincy?

QUINCY: Čože? Jáj, jasne! To vieš, že hej, zlatko. Ja už pôj­dem…

MÉDIUM: Slabne to… Stráca sa mi…

Milan Buno, 13.12.2015