Triler, po ktorom sa už na pokojnú štvrť nebudete pozerať rovnakými očami!

Joanna sa s rodinou nasťahuje do domu, ktorý má symbolizovať nový začiatok. Pekná štvrť, príjemní susedia, vysnívaný domov. Lenže čoskoro sa dozvie, že práve tu kedysi bývala trojročná Lily Murphyová. Dievčatko, ktoré počas hry na schovávačku zmizlo bez jedinej stopy. Keď Joanna uvidí jej fotografiu, prebehne ňou zvláštny pocit. Niečo si pamätá. Alebo si aspoň myslí, že si pamätá. A od tej chvíle začne pochybovať sama o sebe.
Ako veľmi môžeme veriť vlastným spomienkam? Sú naozaj verné, alebo si ich mozog po rokoch potichu upravuje?

Andrea Mara túto otázku nekladie priamo. Nenápadne ju necháva visieť vo vzduchu a vy sa k nej vraciate prakticky na každej strane.
A najdesivejšie nie je to zmiznutie dievčatka, ale to, čo nasledovalo.
Autorka nespolieha na krvavé vraždy ani šokujúce scény. Napätie vzniká úplne inak. Zo zvláštnych pohľadov susedov. Z viet, ktoré akoby zostali nedopovedané. Zo stretnutí, pri ktorých má človek pocit, že všetci vedia niečo, čo on ešte netuší.

Jednou z najväčších predností knihy je hlavná postava. Joanna pôsobí sympaticky, rozumne a ako matka robí všetko pre svoju rodinu. Lenže zároveň v nej od začiatku cítiť neistotu. Naozaj hovorí pravdu a nezamlčuje niečo? Alebo je len obeťou vlastnej pamäti?
Práve táto neistota robí príbeh takým návykovým. Neustále sa snažíte odhadnúť, komu môže veriť. A zakaždým, keď si myslíte, že už máte jasno, Andrea Mara nenápadne posunie skladačku o ďalší dielik.
Nie preto, aby šokovala za každú cenu. Skôr preto, aby vás prinútila pochybovať.

Kapitoly sú krátke, dej svižný a nové informácie prichádzajú presne vtedy, keď treba. Andrea Mara píše veľmi filmovo. Scény sa menia rýchlo, dialógy prirodzene odsýpajú a človek má pocit, akoby sledoval kvalitný seriál, pri ktorom po každej epizóde automaticky klikne na ďalšiu.

Čo možno bude niektorým prekážať, je to množstvo zvratov v druhej polovici. Andrea Mara ich dávkuje pomerne husto a chvíľami môžete mať pocit, že príbeh už miestami tlačí na efekt viac, než je nevyhnutné. Niektoré náhody pôsobia o čosi pohodlnejšie, než by sa pravdepodobne odohrali v skutočnom živote.
Na druhej strane, dynamike príbehu to výraznejšie neškodí. Skôr ide o daň za to, že autorka chce čitateľa držať v neustálom napätí.

Vypočujte si úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:

Írska autorka Andrea Mara sa v posledných rokoch zaradila medzi výrazné mená psychologických trilerov. Zaujímavé je, že predtým pôsobila v oblasti sociálnych médií a digitálnej komunikácie. Možno aj preto veľmi dobre rozumie tomu, ako fungujú medziľudské vzťahy, klebety či tlak komunity. Vo svojich knihách často pracuje s úplne obyčajnými situáciami, ktoré postupne mení na nočné mory. Napríklad pri knihe Nikto nič nevidel, ktorá vyšla v slovenčine pred dvomi rokmi – mamička, dve deti, jedno v kočíku, stoja na nástupišti, jedno dieťa nastúpi, mamička nestihne a dvere sa zatvoria. Metro odíde s dieťaťom...

V Kam si sa schovala Andrea Mara dokonale využíva kontrast medzi bezpečným rodinným prostredím a narastajúcou paranojou. Máte pocit, že niečo podobné by sa mohlo stať aj vo vašej ulici. Alebo dokonca vo vašej rodine rodine. Zaujímavosťou je, že autorka sa sústreďuje najmä na tzv. „domestic noir“ – podžáner thrillerov, kde sa nebezpečenstvo skrýva v bežnom živote, medzi susedmi, partnermi či rodinami. A práve v tomto je Andrea mimoriadne silná.

Milan Buno, knižný publicista