TOP detektívky od Agathy Christie

O kvalite poviedky svedčí i fakt, že bola viackrát sfilmovaná – prvý raz ešte v roku 1949 britskou televíziou. Neskôr prišli americké adaptácie a napríklad v roku 1957 verzia s Marlene Dietrichovou. Na stránke Česko-Slovenskej filmovej databázy má film pomerne vysoké hodnotenie, až 86% a režisér Billy Wilder bol za film nominovaný na Oscara.
V roku 2016 britská stanica BBC uviedla rovnomenný dvojdielny televízny film.

Poviedka Svedok obžaloby sa odlišuje od tých ostatných v knihe, ktoré sa zaoberajú nadprirodzenými silami. Podľa odborníkov a literárnych kritikov práve táto poviedka patrí k tomu najlepšiemu čo Agatha Christie napísala. Napríklad v antológii Dvadsaťjeden detektívov (editori John L.Breen a Ed Gorman) sa spomínajú tri najlepšie poviedky A.Christie: Slávičie hniezdo, Nehoda a práve Svedok obžaloby.

Agatha neskôr napísala na motívy poviedky aj divadelnú hru, ktorá je zasa podľa divadelnej kritiky považovaná za najlepšiu hru Agathy Christie. Aj ona sama mala z nej dobrý pocit. Dokonca vyhlásila, že premiéra tejto hry bola v jej kariére jediná, na ktorú si spomína.
Agatha si k poviedke naštudovala množstvo materiálov o súdnych pojednávaniach a konzultovala detaily s odborníkmi.

Ostatné mini detektívky v tomto výbere ponúkajú rôzne zápletky i prekvapivé rozuzlenia a sú zaľudnené množstvom viac či menej bizarných postáv. Medzi nimi samozrejme nechýba ani slávny Hercule Poirot.

Začítajte sa do prvej poviedky z novinky Svedok obžaloby:

Svedok obžaloby

Pán Mayherne si napravil cviker a sucho zakašlal, ako mal vo zvyku. Potom si opäť premeral muža pred sebou – obžalovaného z úkladnej vraždy.
Mayherne bol človek s uhladenými spôsobmi, elegantne, až vyberane sa obliekal, zrak mal bystrý, prenikavý. Nebolo ho ľahké prekabátiť. Ako vychýrený právnik sa tešil vynikajúcej povesti. Oslovil klienta vecným, no nie celkom odmeraným tónom.
„Ešte raz zdôrazňujem vážnosť situácie a upozorňujem, že vyžadujem absolútnu úprimnosť.“
Leonard Vole, ktorý dovtedy len nehybne hľadel do bielej steny pred sebou, uprel oči na advokáta.
„Viem,“ povedal skleslo. „Opakujete mi to stále dookola. No ja ešte vždy nechápem, ako je možné, že ma obviňujú z vraždy – z vraždy! Z takého ohavného zločinu.“
Mayherne bol prakticky založený a emócie odsúval bokom. Opäť si odkašlal, zložil si cviker, dôkladne poutieral sklá a znova si ho nasadil na nos. Až potom spustil:
„Áno, dobre, dobre. Milý pán Vole, urobíme všetko, aby sme vás oslobodili – a dosiahneme to, uvidíte, že sa nám to podarí. Ale najprv potrebujem vedieť všetky fakty, aby som mohol posúdiť silu argumentov obžaloby. Potom so sirom Charlesom zvolíme najvhodnejšiu taktiku obhajoby.“
Mladému mužovi nie a nie z tváre zmiznúť výraz zúfalstva a beznádeje. Dosiaľ sa Mayhernovi zdali vyhliadky mladého muža bledé a bol presvedčený o jeho vine. No prvý raz pocítil mierny náznak pochybnosti.
„Myslíte si, že som to urobil,“ šepol Leonard Vole. „Ale sväto-sväte vám prisahám, že nie! Viem, všetko svedčí proti mne, som ako zviera chytené do siete – kamkoľvek sa vrhnem, iba čo sa väčšmi zamotávam. Ale ja som to nespravil, pán Mayherne, verte mi!“
Mayherne dobre vedel, že každý v takejto situácii vždy tvrdí, že je bezúhonný. No mladíkov prejav naňho predsa len zapôsobil. Čo ak je Leonard Vole naozaj nevinný?
„Máte pravdu, pán Vole,“ povedal vážnym tónom. „Vyzerá to s vami zle, všetko svedčí proti vám. No prijímam vaše tvrdenie. A teraz prejdime k faktom. Porozprávajte mi, prosím, ako ste sa zoznámili so slečnou Emily Frenchovou.“
„Stalo sa to na Oxford Street. Prechádzala na druhú stranu ulice a mala plné ruky tašiek a všelijakých balíčkov. Uprostred cesty jej popadali, keď ich dvíhala, prihnal sa autobus a len tak-tak, že ju nezrazil, ledva odskočila na chodník. Ľudia ju okrikovali, bola celá bez seba, chuderka. Pozbieral som jej nákup, trochu som ho očistil od blata, previazal som špagát…“
„Dalo by sa povedať, že ste jej zachránili život?“
„Och! Nie, prepánajána! Iba som sa snažil byť slušný. Veľmi sa tešila, srdečne mi ďakovala a chválila ma, že som iný než väčšina mojich rovesníkov – presné slová si nepamätám. Rozlúčili sme sa a kráčal som ďalej. Ani v päte mi nenapadlo, že ju ešte niekedy uvidím. Ale život je plný náhod. Ešte v ten istý deň sme sa stretli na večierku u jedného môjho priateľa. Ihneď ma spoznala a požiadala, aby nás predstavili. Tak som sa dozvedel, že sa volá Emily Frenchová a býva v Cricklewoode. Chvíľu sme sa zhovárali. Ukázalo sa, že stará pani má sklon príliš sa upínať na ľudí. Nalepila sa na mňa len zato, že som urobil čosi, čo by spravil každý slušný človek. Pri odchode mi stisla ruku a pozvala ma na návštevu. Zo zdvorilosti som prijal a ona hneď určila konkrétny termín. Veľmi sa mi k nej nechcelo ísť, no pripadalo mi detinské odmietnuť, a tak sme sa dohodli na nasledujúcu sobotu. Keď odišla, od známych som sa dozvedel, že je bohatá, trochu čudáčka, že žije sama len s gazdinou a vlastní osem áut.“
„Aha,“ prerušil ho Mayherne. „Už vtedy ste zistili jej majetkové pomery?“
„Ak máte na mysli, či som sa vypytoval…“ namietal Leonard Vole, no Mayherne ho gestom umlčal.
„Snažím sa nazerať na prípad tak, ako ho bude prezentovať druhá strana. Na prvý pohľad nič nenasvedčovalo, že slečna Frenchová je zámožná. Žila striedmo, jednoducho. Aj vy by ste ju možno pokladali za chudobnú, keby ste sa náhodou nedozvedeli niečo iné. Kto vám vlastne naznačil, ako to v skutočnosti je?“
„Môj priateľ George Harvey, uňho sa konal ten večierok.“
„Myslíte, že si na to spomenie?“
„Naozaj neviem. Bolo to už dosť dávno.“
„No veď práve, pán Vole. Obžaloba sa bude v prvom rade snažiť dokázať, že ste boli vo finančnej tiesni. Ako je aj pravda, však?“
Leonard Vole sa zapýril.
„Áno,“ hlesol. „Prenasledovala ma nevýslovná smola.“
„No veď práve,“ zopakoval Mayherne. „Boli ste, ako vravím, vo finančnej tiesni, zoznámili ste sa s bohatou starou dámou a horlivo ste pestovali priateľstvo s ňou. Ak máme niekoho presvedčiť, že ste nepoznali jej majetkové pomery a že ste ju navštevovali len z dobroty srdca…“
„Bolo to tak.“
„Verím vám. Nespochybňujem vaše tvrdenie, len sa snažím pozrieť na vec zvonka. Veľmi bude záležať na výpovedi pána Harveyho. Myslíte, že sa rozpamätá na váš rozhovor? Nebude sa dať šikovnými otázkami zmiasť a presvedčiť, že k nemu došlo až neskôr?“
Leonard Vole chvíľu uvažoval, bledý ako krieda.
„Podľa mňa nie, pán Mayherne,“ usúdil napokon. „Jeho poznámku počulo viac prítomných a podaktorí sa mi dokonca vysmievali, že som ulovil bohatú babičku.“
Advokát sa snažil mávnutím ruky zahnať sklamanie.
„Škoda,“ prehodil. „No ďakujem vám za úprimnosť, pán Vole. Máte pravdu. Bolo by nevhodné vydať sa cestou, ktorú som pred chvíľou načrtol. Zabudnime na to. Teda zoznámili ste sa so slečnou Frenchovou, navštevovali ste ju, vaše styky utešene prekvitali. Ale niečo si vyjasnime raz a navždy. Prečo tridsaťtriročný, dobre vyzerajúci mladý muž, športovec, ktorý nemal núdzu o priateľov, trávil toľko času so ženou v rokoch, hoci s ňou nemal nijaké spoločné záujmy?“
Leonard Vole nervózne rozhodil rukami.
„Ťažko povedať – naozaj neviem. Ešte počas prvej návštevy nástojila, že musím prísť zas, ponosovala sa, aká je osamelá a nešťastná. Nedalo sa odmietnuť. Tak sa na mňa prilepila, že ma dostala do ošemetnej situácie. Viete, pán Mayherne, mám mäkké srdce, dám sa ľahko presvedčiť. Neviem povedať nie. Verte alebo nie, ale po tretej či štvrtej návšteve som si Emily obľúbil. Matka mi zomrela, keď som bol malý, vychovala ma teta, aj tá sa pominula, ešte som nemal ani pätnásť. Možno vám to bude pripadať smiešne, ale v konečnom dôsledku ma tešilo, že o mňa niekto prejavuje záujem. Doslova ma rozmaznávala.“
Mayherne sa však nezasmial. Namiesto toho si sňal cviker a začal ho utierať, robil to vždy, keď tuho premýšľal.
„Prijímam vaše vysvetlenie, pán Vole,“ ozval sa napokon. „Zdá sa mi uspokojivé, zo psychologického hľadiska. Záleží na tom, ako zareaguje porota. Pokračujte, prosím. Kedy vás slečna Frenchová prvý raz požiadala, aby ste jej skontrolovali účtovníctvo?“
„Po tretej či štvrtej návšteve. Vôbec nerozumela financiám a mala pochybnosti o niektorých investíciách.“
Mayherne prudko zdvihol zrak.
„Opatrne, pán Vole. Gazdiná Janet Mackenzieová tvrdí, že jej pani sa v obchodoch vyznala a svoje veci si vždy spravovala sama, čo potvrdzujú aj svedectvá úradníkov v banke.“
„Nemôžem si pomôcť,“ bránil sa Vole. „Tak mi to predostrela.“
Advokát naňho chvíľu mlčky hľadel. Nič nevravel, no postupne v ňom rástlo presvedčenie, že Leonard Vole je naozaj nevinný. Poznal mentalitu starých dám. Áno, dobre vyzerajúci mladík slečnu Frenchovú očaril a hľadala zámienky, na čo ho nalákať. Nie je nič ľahšie ako predstierať bezradnosť v obchodných záležitostiach a požiadať ho o pomoc. Navyše dobre vedela, že také čosi lichotí mužskej márnivosti. Leonard Vole sa cítil poctený. A možno mu chcela zároveň ukázať, aká je bohatá. Emily Frenchová bola šikovná a zároveň odhodlaná zaplatiť, aby dostala, po čom túži. Toto všetko vírilo Mayhernovi v hlave, no nedal nič najavo, len sa ďalej pýtal.
„Vyhoveli ste žiadosti a prevzali ste správu jej majetku?“
„Áno.“
„Pán Vole,“ pokračoval advokát, „teraz vám položím zásadnú otázku a očakávam pravdivú odpoveď. Mali ste finančné problémy. A zrazu ste dostali možnosť narábať s peniazmi starej panej, ktorá sa v nich – podľa jej vlastných slov – vôbec nevyznala. Využili ste niekedy zverené prostriedky vo vlastný prospech? Vykonali ste tajne nejakú podvodnú transakciu, ktorá vám priniesla výhodu?“ Kým stihol klient otvoriť ústa, predbehol ho. „Počkajte chvíľu s odpoveďou. Otvárajú sa dve možnosti. Buď stavíme na to, ako čestne a bezúhonne ste spravovali jej financie – prečo by ste ju teda zabíjali, aby ste prišli k peniazom, ktoré ste mohli získať oveľa ľahšie, keďže ste k nim mali neobmedzený prístup? Ak sa však obžalobe podarí odhaliť nejaké vaše nekalé praktiky – jednoducho povedané, ak dokážu, že ste starú paniu okrádali – budeme sa musieť prikloniť k druhej verzii: prečo by ste ju chceli pripraviť o život, keď bola pre vás výdatným zdrojom príjmu? Cítite ten rozdiel? Dobre si rozmyslite, čo mi odpoviete.“
Leonard Vole nepotreboval čas na úvahu.
„Spravoval som záležitosti slečny Frenchovej poctivo a svedomito. Konal som v jej záujme a podľa svojich najlepších schopností. To musí potvrdiť každý, kto do nich nazrie.“
„Ďakujem,“ povedal Mayherne. „Nesmierne mi odľahlo. Verím, že ste príliš inteligentný na to, aby ste mi v takej zásadnej veci klamali.“
„Predpokladám,“ horlivo pokračoval Vole, „že v môj prospech svedčí najmä neexistujúci motív. Keby som pestoval známosť so staršou bohatou dámou v nádeji, že z nej vytlčiem peniaze – lebo mám pocit, že práve to naznačujete –, jej smrť by predsa moje plány zmarila.“
Advokát sa naňho uprene zadíval. Potom opäť zopakoval manéver s cvikrom. A prehovoril až vtedy, keď ho mal zas pevne nasadený na nose.
„Vy neviete, pán Vole, že slečna Frenchová zanechala závet vo váš prospech?“
„Čože?!“ Klient vyskočil na rovné nohy. Jeho ohromenie bolo úprimné a nepredstierané. „Panebože! Čo to vravíte?! Odkázala mi peniaze?“
Mayherne pomaly prikývol. Vole klesol na stoličku a zaboril si hlavu do dlaní.
„Chcete tvrdiť, že ste nevedeli o testamente?“
„Nemal som o ňom ani potuchy, verte mi.“
„Lenže gazdiná Janet Mackenzieová vraví, že ste o ňom vedeli. Je ochotná odprisahať to. Pani jej vraj povedala, že vám oznámila svoje úmysly.“

„Ak to tvrdí, tak klame! Moment, počkať. Aj Janet je už v rokoch. Bola panej nesmierne oddaná a nemala ma rada. Žiarlila na mňa a podozrievala ma. Zrejme jej slečna Frenchová len naznačila svoj úmysel a Janet si to buď zle vysvetlila, alebo sama seba presvedčila, že som Emily nakriatol. Ktovie.“
„Môže vás nenávidieť až tak, že úmyselne zavádza?“
„Prepánajána!“ zhrozil sa Leonard Vole. „To hádam nie. Prečo?“
„Neviem,“ zamyslene povedal Mayherne. „Ale má vás, ako sa vraví, v zuboch.“
Úbohý mladý muž si zúfalo vzdychol.
„Už vidím, čo sa stane,“ zamumlal. „Strach a hrôza. Povedia, že som sa jej votrel do priazne, že som ju prinútil spísať závet v môj prospech, potom som prišiel v noci, keď nikto nebol v dome… a na druhý deň ju našli… Och, preboha, to je príšerné!“
„Nie je pravda, že nikto nebol v dome,“ opravil ho Mayherne. „Ako viete, Janet mala v ten večer voľno. Vybrala sa von, ale okolo pol desiatej sa vrátila po strih na blúzku, sľúbila ho akejsi priateľke. Vošla zadnými dverami, pobrala sa hore, vzala strih a zasa odišla. Cestou počula z obývačky hlasy; nevedela, čo hovoria, ale odprisahá, že jeden patril slečne Frenchovej a druhý nejakému mužovi.“
„O pol desiatej,“ povedal Leonard Vole. „O pol desiatej…“ Opäť vyskočil. „Ale v tom prípade som zachránený… zachránený…“
„Ako to myslíte?“ užasol Mayherne.
„Lebo o pol desiatej som už bol doma! Manželka mi to potvrdí. Odišiel som od slečny Frenchovej o päť minút deväť. Domov som dorazil asi o deväť dvadsať. Žena ešte nespala, čakala ma. Och, chvalabohu, chvalabohu! A vďaka strihu Janet Mackenzieovej.“
V tom nadšení mu uniklo, že zachmúrený výraz advokátovej tváre sa ani trochu nezmenil. Jeho nasledujúce slová ho však prudko schladili.
„Kto teda podľa vás zabil slečnu Frenchovú?“
„Pravdepodobne zlodej, ako sa predpokladalo na začiatku. Nezabúdajte, že okno bolo vylomené. Emily zavraždili úderom páčidla, ktoré ležalo vedľa nej na zemi. A chýbalo niekoľko predmetov. Keby nebolo Janet, jej absurdných podozrení a nevraživosti voči mne, polícia by nikdy nezišla zo správnej stopy.“
„Žiaľ, toto neobstojí, pán Vole,“ uzemnil ho advokát. „Zmiznuté predmety boli v podstate bezcenné, niekto ich vzal iba naoko. Navyše stopy na okennom ráme sú nepresvedčivé. A uvážte sám – s kým sa slečna Frenchová zhovárala v obývačke, ak vravíte, že o pol desiatej ste tam už neboli? Hádam by len neviedla zdvorilostný rozhovor s lupičom.“
„Nie,“ uznal Vole. „Máte pravdu…“ Zrazu ho opäť prepadla beznádej. Po chvíli však znova ožil. „No aj tak som mimo obliga,“ vyhlásil. „Pretože mám alibi. Musíte čo najskôr zájsť za mojou manželkou Romaine.“
„Iste,“ súhlasil právnik. „Už som ju chcel navštíviť, ale keď vás zatkli, odcestovala. Poslal som jej telegram do Škótska, dnes večer by sa mala vrátiť. Vyberiem sa k nej, len čo tu skončíme.“
Vole prikývol a tvár sa mu rozjasnila od obrovskej úľavy.
„Áno, Romaine vám všetko potvrdí. Našťastie!“
„Prepáčte, pán Vole, máte svoju ženu rád?“
„Samozrejme.“
„A ona vás?“
„Že či?! Urobí pre mňa všetko na svete.“
V hlase mal nadšenie, no advokáta to nijako nepotešilo. Bude svedectvo milujúcej manželky vôbec dôveryhodné?
„Videl vás ešte niekto iný, keď ste sa pred pol desiatou vrátili? Napríklad slúžka?“
„Nemáme slúžku.“
„Nestretli ste cestou domov niekoho na ulici?“
„Nikoho známeho. Kúsok som sa odviezol autobusom, možno sprievodca si spomenie.“
Mayherne pochybovačne pokrútil hlavou.
„Výpoveď vašej ženy teda nemá kto potvrdiť?“
„Nie. Ale to hádam nebude treba.“
„Dúfajme, že nie. Dúfajme,“ nádejal sa Mayherne. „Už nám ostáva len posledná otázka. Vedela slečna Frenchová, že ste ženatý?“
„Och áno.“
„No nikdy ste u nej neboli s manželkou. Prečo?“
Prvý raz odpovedal Leonard Vole zajakavo a neisto.“
„No… ani neviem.“
„Lenže Janet Mackenzieová tvrdí niečo iné. Pani sa vraj nazdávala, že ste slobodný, a plánovala sa za vás v budúcnosti vydať.“
Vole sa rozosmial.
„Ale to je absurdné! Medzi nami bol rozdiel štyridsať rokov!“
„Neboli by ste prví ani poslední,“ schladil ho advokát. „Faktom ostáva, že vaša žena a slečna Frenchová sa nikdy nestretli.“
„Nie…“ zdráhavo potvrdil mladík.
„Môžete mi objasniť dôvod?“
Vole sa začervenal, chvíľu váhal a potom prehovoril.

Milan Buno, 24.10.2017