Tajomstvá. Nádherný výber básní Andreja Sládkoviča

Pri príležitosti tohto okrúhleho výročia vyšla nádherná kniha Tajomstvá, do ktorej vybrali Sládkovičove básne Beáta Mihalkovičová a Danka Jacečková. Krásne ju ilustrovala Ingrid Zámečníková a graficky upravila Mária Rojko.

Takmer 40 básní ako Anjel pokoja, Nehaňte ľud môj, Maríne, či Dcérka a mať. V závere nájdete aj výkladový slovník, pretože Sládkovičov jazyk sa od toho nášho už značne vzdialil a niektorým slovám už možno nerozumieme. Napríklad foliant (stará kniha veľkého, fóliového formátu), blhotanie (ligot), pľach (plech) alebo zrkadlina (odraz na vodnej hladine).

Otázkou je, či sa Sládkovič môže prihovoriť nám i budúcim generáciám ako súčasník. Už jeho priateľ Ján Kalinčiak pred časom napísal: „...veľkí muži nás ostrým mečom svojho génia nabádajú, aby sme ich nasledovali. Sládkovič je však iný. Má síce oči čierne ako trnky, a predsa nás nenúti, aby sme jeho básnické výlevy prijali, namiesto toho do seba vpíja našu dušu tak, že ani nevieme, kam sa pri čítaní výtvorov tichej, nenáročnej duše autora Maríny a Detvana mimovoľne vytrácame…“

Sladkovičove básne a celá jeho tvorba je nevyčerpateľným zdrojom, ktorý nás núti premýšľať, zamýšľať sa nad svojím životom, nad človekom. Dodáva nám povzbudenie a vlieva nám nádej.

Už počas štúdia v Banskej Štiavnici viedol študentský spolok i spevokol, aktívne sa zapájal do študentských činností na bratislavskom lýceu, prispieval do časopisov, na všetkých svojich pôsobiskách rozviroval čulý spoločenský život a rozširoval vzdelávanie.

Ako sa píše v doslove k výberu básní Tajomstvá, „Sládkovič naplnil svoj ideál života zo všetkých stránok: vďaka naplnenej a plnohodnotnej osobnej láske rozdával pomoc, lásku a dobro slovom i skutkom všetkým, čo sa dostali do jeho blízkosti. Obyvatelia Hrochote i Radvane ešte dlho s láskou spomínali na vľúdneho, citlivého a ľudského farára a farárku.“

Tajomstvá Andreja Sládkoviča vychádzajú k 200.výročiu jeho narodenia v najväčšom vydavateľstve Ikar, ktoré zároveň tento rok oslavuje 30 rokov svojej existencie.

Krajanom

Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kvíľba sa ako hučanie zvona
nad rodom celým prestrela.
Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie.

Milan Buno, knižný publicista