Svetoznámy duchovný vodca a jeho umenie života

„Niečo podobné sa mi stalo, kým moje telo zúfalo bojovalo o život a moja myseľ sa rozpínala k nekonečnu,“ rozpráva svetoznámy duchovný vodca don Miguel Ruiz. Práve vychádza jedinečná novinka, v ktorej vysvetľuje celé svoje učenie najzaujímavejším spôsobom – pomocou snových príbehov zo svojho vlastného života.

Don Miguel Ruiz je mimoriadne obľúbený duchovný učiteľ, autor medzinárodného bestselleru Štyri dohody, ktorý bol neskutočných 7 rokov bestsellerom New York Times. V Spojených štátoch sa predalo viac ako sedem miliónov jeho kníh a boli preložené do desiatok jazykov.
Ruiz zasvätil svoj život odovzdávaniu múdrosti starej toltéckej kultúry prostredníctvom svojich kníh, prednášok a ciest na posvätné miesta celého sveta.

V najnovšej knihe Toltécke umenie života a smrti berie čitateľov na mystickú cestu inšpirovanú Toltékmi, pričom predstavuje hlbší level duchovného učenia a bdelosti.

Don Miguel Ruiz v roku 2002 prekonal takmer smrteľný infarkt, po ktorom bol deväť týždňov v kóme. Práve duchovný zážitok z obdobia, keď bol medzi životom a smrťou, tvorí filozofický základ knihy Toltécke umenie života a smrti. Kým jeho telo ležalo v bezvedomí, Ruiz sa znovu oboznamoval s dôležitými ľuďmi, myšlienkami a udalosťami, ktoré mu zmenili život – osvetlili mu nekonečný súboj medzi životom a smrťou, v ktorom sme všetci zaseknutí.

„Toto je príbeh mystického sna, ktorý som zažil pred pár rokmi, počas deviatich týždňov v lekársky navodenej kóme, ktorá nasledovala po mojom srdcovom infarkte.“

 Na knihe Toltécke umenie života a smrti pracoval vyše desať rokov a teraz nás pozýva na cestu k podstate duchovného učenia. V knihe, ktorá čerpá z jeho celoživotného diela, sa s nami Ruiz delí o najvnútornejšie úvahy svojho srdca a duše.
Jeho múdrosť sa v nej opiera o skutočné príbehy z jeho života, ktoré súvisia s jeho vzdelávaním sa, vzťahmi k rodinným príslušníkom i k ženám a jeho snahe nájsť samého seba. S pomocou skutočných skúseností dona Miguela Ruiza môže každý čitateľ nájsť cestu k zmyslu života.

Začítajte sa do ukážky z novinky Toltécke umenie života a smrti:

1. kapitola
            Starena si sama pre seba mrmlala a jej nohy šuchtali po suchej, popraskanej zemi. Papuče sa ťahali po zemi a vykopávali do tetelivého vzduchu hodvábne oblaky prachu. V jednej ruke niesla veľkú tašku a druhou si pridŕžala vlniak okolo pliec. Bolo počuť jedine zvuk jej unavených krokov, pomalý a ťapkavý, ale rozhodný. Kráčala stále ďalej. Nebol tam skutočný chodník, no nepotrebovala ho. Vedela, kam ide. Nasledovala stopy čohosi pre ňu neviditeľného, no neomylného. Nasledovala inštinkty matky, hľadajúcej svojho syna.

            Už celé týždne cítila mrazivý strach, aký cíti matka pri možnosti, že príde o svoje dieťa. Niekde vo svete, ktorý práve opustila, sa stráca jej trináste dieťa – nie z jej dohľadu, lebo vie, že tichý a bledý syn leží v nemocničnej posteli. Postupne sa vytrácal z jej vnímania. Už nedokázala zachytiť jeho prúd života. Už sa s ním nedokázala rozprávať bez slov, ako to spolu robili takmer päťdesiat rokov. S tým, ako v ňom ochabovala životná sila, oslabovali sa aj zväzky so svetom hmoty a myšlienok. Vedela, že zostáva veľmi málo času. Jeho srdce zlyhalo, jeho telo umieralo a lekári sa chystali tento zápas vzdať. Čo iné mohla urobiť, ako túto cestu do bezčasého priestoru, kam sa stiahla jeho prítomnosť, a vyhľadať ho? Nájde svojho najmladšieho syna, dušu svojej duše, a privedie ho domov.

            Za jej krehkou postavou sa rozprestierala šíra krajina z piesku a skál a neživých vecí všetkého druhu. Nijaké farby, okrem vyblednutých belasých kopiacich sa oblakov, ktoré sa nad ňou nezvučne zbiehali. Ploché nebo pretínali blesky a v nepravidelnom rytme ju oslepovali… Ale bola to búrka zo sna. Táto búrka vznikla z pocitov a nádejí a také čosi nemohlo spomaliť jej kroky.

            Pokračovala v ceste, zvuk jej dychu sa v tichu ozýval. Tep sa jej zrýchlil a hruď sa dvíhala, akoby bola jej námaha skutočná. Možno aj bola. Nikdy predtým sa nepodujala na takúto cestu. Nevedela, čo môže očakávať, akú cenu bude musieť jej telo zaplatiť. Ako kráčala, prinútila sa uvoľniť. Nepodľahne strachu. Bola stará, to je pravda. Nedávno oslávila deväťdesiate druhé narodeniny, ale ešte sa nechystala opustiť svet hmoty a významov. Nebola pripravená, a preto ani on nebol pripravený. Nedovolí svojmu synovi umrieť, kým má ešte silu zaňho bojovať. Rýchlo sa nadýchla a nechala úsmev, aby zmyl napätie z čŕt jej tváre. Áno, bola silná. V tomto zvláštnom priestore medzi tu a tam jej láska zvíťazí. Začala sa cítiť odhodlane. Na chvíľu položila tašku a spevnila plecia, konce vlniaku zviazala do voľného uzla pod krkom. Mala oblečený župan z tenkej bavlny a chlad sa aj bez vetra ľahko votrel a chladil jej telo. To je jedno, pomyslela si. Teraz už nebolo návratu. Aj keď ho nedokázala zacítiť zmyslami, jej srdce ho nájde. Ešte raz prepátrala krajinu, ťažkú tašku zdvihla druhou rukou a rezolútne sa šinula ďalej.

Bola to igelitová nákupná taška, taká, akú by si bola vzala na trh v takéto chladné ráno v Guadalajare v tých časoch, keď sa jej najmladší narodil. Z vonkajšej stany bol na nej vytlačený obrázok Panny v pestrých farbách a v taške bolo mnoho predmetov požehnaných jej modlitbami a zámerom. Jemne ňou pohrkala, akoby sa chcela uistiť o svojom cieli a pomyslela na tie dni vtedy dávno, tesne pred narodením jej trinásteho dieťaťa, keď sa zdalo, že ju všetko v živote, ba aj samotný život, podporuje. Bolo to krásne obdobie – mala štyridsaťtri, ešte vždy bola krásna a vydatá za pekného mladého muža, ktorému už porodila troch synov. Oženil sa s ňou, len čo skončil školu, napriek jej veku a deviatim deťom, ktoré mala z predchádzajúceho manželstva. Oženil sa s ňou proti vôli svojej rodiny. Niektorí hovoria, že sa s ňou oženil, pretože mu počarovala. Nuž, vždy sa nájdu aj skeptici. Zobrali sa jednoducho z lásky a z lásky sa im narodili štyria zdraví synovia.

Starena spomalila a potom zastala. Stále okolo nej šľahali blesky a zúrila búrka, ale podivné ticho už zmizlo. Za tlmenými zvukmi jej dychu bolo teraz vo vzduchu ešte čosi iné. Tam, kde by sa mali ozývať zvuky hromu, znela hudba, vzmáhajúca sa v diaľke ako hučiaci vietor. Musí byť blízko, pomyslela si. Zastala na mieste a počúvala, až kým jasne nezačula konkrétnu pieseň, ktorá sa dvíhala spoza horizontu, aby čelila besniacej oblohe. Bola to hudba z jej dávnej minulosti. Počula, ako jej syn spieva túto melódiu ako chlapec, jeho drobné prsty sa pohybujú po strunách imaginárnej gitary, kým ústa vydávajú nezmyselné slabiky a celé jeho telo sa natriasa do rytmu, presne ako to videl u svojich starších bratov. Ako to volal, tieto zvuky? Čože…? Ach, áno.

            „To je rokenrol, mamá!“, takto vtedy vykrikoval. „Hudba anjelov!“

            Áno, ešte aj teraz hral v jeho hlave rokenrol. To bol ten zvuk, čo šľahal pozdĺž bleskov na temnejúcej oblohe a krúžil ako vietor cyklónu pomedzi jej šedivé vlasy, ešte aj keď bolo všetko okolo nej nehybné. Jej zmysly ju nesklamali. Zachytila jeho myseľ a teraz počula jeho nesmierne, večné srdce, ako vibruje od radosti. Bol blízko.       Znova položila nákupnú tašku a pevnejšie sa zakrútila do vlniaka. Bola oblečená ako do postele, mala na sebe to, čo vtedy, keď prišli všetci k nej domov, aby sa zúčastnili na ceremónii. Kdesi vo vzdialenom kúte vedomia počula aj ich – svoje deti, svoje vnúčatá, žiakov a priateľov. Prišli na jej žiadosť – z jednoduchého dôvodu, že nijaké dieťa či vnúča, nijaký učeň či pomocník nikdy nič matke Sarite neodmietol. Prišli s tichou rezignáciou – priniesli tekvice a bubienky, zapálili sviečky, vykurovali šalviou. Prišli, aby spievali, modlili sa, prosili. Prišli, aby ho priviedli naspäť, trinásteho syna ženy, ktorú nemohli neposlúchnuť. Prišli, ako by boli bývali prišli ich predkovia, aby urobili to, čo je prácou spirituálnych bojovníkov.

            V túto noc išlo o veľa a Sarita sa nechala preniesť z kruhu svojich verných vo svojej obývačke do sveta, ktorý jestvoval iba v jej predstavivosti. Prenikla do druhej mysle. Bola ochotná raz za to zaplatiť, ale v tejto chvíli musela pokračovať. Teraz musí bezpodmienečne vstúpiť do sna svojho syna a musí ho priviesť naspäť – ak bude treba, hoci privliecť ho za nezbedné ucho. Veď už toľkokrát predtým to urobila.

Potriasla hlavou, keď si spomenula na to dieťa, akým býval. Pamätala si čierne oči, plné smiechu a darebáctiev, a drobné rúčky, ktoré sa s láskou dotýkali jej tváre, keď bola unavená alebo ju prepadol smútok. Nejestvovalo nič, čo by ju od neho oddelilo – ani len smrť. Nejestvovala logika, ktorá by zmenšila jej potrebu byť s ním, ani len jeho logika. Vo svojich deväťdesiatich dvoch okúsila Sarita všetky radosti a smútky trinásťnásobnej matky. Pred týmto už prežila úmrtia dvoch svojich detí. Prišla o manželov, sestry, bratov, ale stále v nej bolo dosť života, aby ešte posledný raz zabojovala o to, čo miluje. Znova chytila tašku, zmietla trochu prachu večnosti z obrázku Panny guadalupskej a prepátravala krajinu. Vetrila vo vzduchu, hľadajúc ďalšie znamenie, chvíľu váhala a potom sa obrátila. Niečo pritiahlo jej pozornosť, niečo, čo ešte nebolo viditeľné. Zmenila smer. Musí nasledovať svoju intuíciu – a hudbu.           

            S každým jej namáhavým krokom bola hudba čoraz hlasnejšia. Zdalo sa, že vibruje súčasne zo zeme aj z oblohy, pulzuje hlasným rytmom… možno rytmom bubnov v jej obývacej izbe. Potichu Bohu poďakovala za poslušné deti a pokračovala v chôdzi. Jej nohy sa sťažka pohybovali cez hrubú vrstvu svietiaceho prachu. Pod blízkym horizontom videla Zem zaliatu duchovnou žiarou, ako vychádza ponad okraj tohto prázdneho sna... Zhlboka sa nadýchla. V temnejúcej búrkovej oblohe a cez mihotavú horúčavu videla na pozadí jagavej Zeme akúsi nezreteľnú siluetu. V diaľke sa týčil strom! Jeho ťažké konáre akoby sa skrúcali s erotickým pôžitkom a spôsobovali, že zelené lístie sa chvelo a žiarilo. Saritu nadchol pohľad na čosi také bohaté a plodné v tejto šírej pustatine.

            Miguel…zašepkala. V každom sne, tam, kde boli farby a život, tam bol aj jej syn. Hovorieval, že zábava ho vždy sprevádza. Nuž, toto bolo zábavné. Bolo to magické. Všade, kde bol on, bola oslava – to si mohla byť istá. Kráčala ďalej smerom k stromu a hudba bola stále hlasnejšia. Možno tak išla celý život alebo minútu, alebo to netrvalo ani okamih. Len si uvedomovala, že jej srdce pri tom bije v rytme živej melódie. Ale musela prejsť kus cesty, hocako dlho jej to trvalo, pretože mohutný strom sa teraz týčil pred ňou – vysoký, rozložitý, pôvabný. Konáre sa mu vetvili do všetkých strán, akoby chcel objať vesmír vo svojej veľkej láskyplnej náruči. Sarita zaváhala pri koreni, ktorý vyčnieval z hviezdneho prachu a pozrela sa hore, kde bolo čosi, čo vyzeralo ako galaxia ovocia, visiaceho a žiariaceho v nadpozemskom svetle. Očarene ho pozorovala a oči jej pri tom padli na toho, koho sem prišla nájsť. Na najnižšom konári gigantického stromu, takmer ukrytý medzi tancujúcimi tieňmi a tisíckami jagavých listov, sedel jej syn.

            Miguel Ruiz sa vo svojom nemocničnom župane pohodlne opieral o kmeň stromu a pokojne hrýzol jablko. Keď ju zbadal, jeho oči sa rozžiarili a nadšene jej kýval, aby prišla bližšie. Jeho matka sa blížila k stromu, opatrne kráčajúc pomedzi spleť obrovských koreňov, až zostala stáť pri konári, o ktorý sa opieral. Ten sa znížil dolu k zemi, takže mohla synovi hľadieť priamo do očí. Práve keď chcela začať hovoriť, Miguel sa obrátil smerom k neskutočnému horizontu.

            „Sarita!“ zvolal a špičkou palca si utrel šťavu z pier. „Vidíš to, čo ja?“ Miguel s nadšením ukázal na obraz Zeme so všetkými jej úžasnými farbami. Sarita zahliadla záblesk holého zadku svojho syna, keď sa mu roztvoril župan. Bola v pokušení plesknúť ho po ňom, dospelého muža, akým je, ale vzrušene sa dožadoval jej pozornosti.

            „Sarita, pozri!“

            Z miesta, kde teraz stála, pomedzi konáre obrovského stromu videla vznášajúcu sa planétu. Jasne a čisto žiarila oproti polnočnej oblohe, pomaly sa krútiac na okraji fantázie v ktorej sa nachádzali.

            „La terra,“ vzdychla. „Obaja tam patríme. Je čas prestať s týmto idiotstvom.“

            „Vidíš ich?“ prerušil ju Miguel. „Všetky tie pohybujúce sa svetlá!“

            Starena sa zamračila a znova nakukla pomedzi vetvy. Toto nebola zem, ako si ju pamätala. Planéta sa pomaly krútila a bolo vidno vlny svetla, jasne vzbĺkajúce, potom sa dvíhajúce preč a miznúce do priestoru. Na niektorých miestach svetlá žeravo horeli, na iných nie. Počkať… nie. Niektoré sa rozprestierali po celej zemeguli. Súčasne s tým, ako drobné iskričky vznikali a zanikali, na Zem padali nové vlny svetla ako tekuté sny.

„Áno, sny!“ zvolal jej syn, akoby počul jej myšlienky. „To sú sny mužov a žien, ktorí menia ľudstvo. Malé, väčšie a veľké, pretrvávajúce. Sny, ktoré vznikajú a končia, žijú a potom umierajú.“

            „Kam sa podejú, keď umrú?“ opýtala sa, očarená vznikaním a zanikaním svetla, ktoré jej pripomínalo vlny zvuku na stereoprehrávači jej vnuka. „A kde vznikajú?“

            „Zo stvorenia – a naspäť do stvorenia!“ zasmial sa a znova si odhryzol z jablka. „Vidíš tamten?“ nadchýnal sa. „Nádherný! Pôsobí ako ten Georgeov, jeho odkaz si ľudia stále pripomínajú. Taký láskavý sen… vidíš ho?“

            „George… aha, už viem. Bol tvojím žiakom. Ten maličký?“

            „Nie, to bol jeden z Beatles, Sarita. A bol oveľa vyšší ako ja.“

            No pravdaže. Teraz si spomenula. The Beatles. Zvuk, ktorý ju ako serenáda prilákal na toto miesto, to boli oni, ich hudba. Až teraz sa začala spamätávať z búšenia hluku vo svojej hlave.

            „Vidíš môj sen, Sarita?“ kričal Miguel. „Tamto! Žiari tam v tej časti… a pozri sa! Šíria sa z neho nitky, sú čoraz jasnejšie… všade! Tamto! A tá žltozlatá… nie, červenozlatá tamto… počkaj…!“

            Sarita nechala svoju tašku vykĺznuť z rúk a schytila ho za plece. Miguel sa zvrtol, aby sa na ňu pozrel, tvár ešte vždy rozžiarená radosťou.

            „Tvoj odkaz žije a rastie, presne tak,“ povedala. „Tamto je. Vidíme ho.“

            „Áno, nie je to nádherné?“ Miguel s tými slovami odložil jablko a to zmizlo, len čo opustilo jeho ruku. Pohol sa, aby mohol lepšie pozorovať snívajúce ľudstvo, ale slová jeho matky ho vytrhli, zneli odmerane a bez radosti.

            „Aby sme ten sen udržali nažive, potrebujeme Miguela. Teraz sa vrátiš ku mne,“ povedala Sarita silným hlasom, aký jej syn od nej už dávno nepočul. „Ešte neprišiel čas, aby si umrel.“

            „Ja už som mŕtvy,“ odpovedalo jej trináste dieťa s úsmevom.

            „Nie si. Doktori sa o teba starajú. Modlíme sa za teba. Predkovia kvôli tebe hýbu nebom aj zemou.“

            Miguel sa zaškľabil v predstieranom zúfalstve, ale oči mu stále žiarili. „Madre, prosím ťa, predkov nevyťahuj…“

            „Tvoje srdce je už opravené, m’ijo. Iba sa nadýchni a vráť sa späť k nám. Vráť sa.“

            „Hovoríš o nenapraviteľne poškodenom srdci, Sarita. Pľúca mi zlyhali a moje telo bezo mňa kolabuje.“ Nežne sa na ňu pozrel. „Nezabúdaj, že aj ja som doktor.“

            „A ešte k tomu si aj zbabelec! Vráť sa a dokonči, čo si začal!“

            „Ty vieš, že som tomu dal všetko, čo som mohol…“

            „Naozaj?“

            „Ó! Poviem ti, čo sa mi snívalo, keď som spal, predtým ako som sa dostal sem!“

            „Miguel.“

            „Bol som jedným z bojovníkov, ktorí strážili Tenochtitlan a posvätné jazero. Bol som – isteže som nebol, ale svojím spôsobom stále som – cítil som ten strach a naliehavosť toho okamihu, úplné odovzdanie sa, a potom sa zdalo, že všetko sa premenilo na svit hviezd a priestor.“

            „Prestaň, Miguel! Tvoj svet je viac než len svit hviezd a priestor. Máš domov a ľudí, ktorí ťa milujú. Máš ešte viac, máš mňa. Si môj syn a musíš sa ku mne vrátiť!“

            „Všetko je svit hviezd a priestor – tento svet, tamten svet, táto matka aj tento syn.“

            „Ty nie si svit hviezd a priestor. Si –.“

„Som presne to! Pozri sa na mňa!“ povedal a zmizol medzi blikajúcimi kruhmi, ktoré tancovali pred jej očami. Zrazu tu boli iba hviezdy a priestor medzi nimi.

            „Vráť sa!“ vykríkla,

            „Vylúčené,“ zasmial sa a opäť ho videla medzi vetvami stromu, ktorý akoby sa zjavoval a mizol. Usadil sa na inom konári, bosé nohy sa mu kývali, keď jej zamával. „Zostaň so mnou, mamá.“

            Strach jeho matky vybuchol do zúrivosti a Miguel videl, ako sa v tej chvíli zmenila. Krehká starena, zabalená do vlniaku a chvejúca sa chladom odrazu nebola stará. Pred ním stála naplno ožiarená slnkom večného okamihu mladá a nádherná žena, nahá okrem vlniaku, ktorý skĺzol z jej nádherných pŕs a pliec. Zlostne naňho zazerala, vlasy rozviate vetrom, ktorý rozpútal jej hnev. Nad ňou svietila divoká žiara, olizujúca jej vlasy a pokožku ako dračí oheň.

            „Ty si môj!“, zúrila. „Ako sa opovažuješ nechať ma jestvovať vo svete bez protivníka! Ako sa opovažuješ!“

            „Ja som ťa neopustil, milovaná,“ jemne odvetil a pozoroval ju s veľkým záujmom. „No Miguelov sen sa skončil. Koniec hry.“

            „Neskončil! Žiadny koniec!“ kričala. „Môžeš urobiť ešte oveľa viac – a aj urobíš oveľa viac!“ Nahnevaným pohľadom znova pozrela na planétu a ukázala na jagavé svetlá. „Si spokojný, keď vidíš, ako tvoj sen bledne – priamo tu, pred tvojimi očami?“

            Miguel tento hlas už poznal. S úsmevom odpovedal: „Láska moja, nedojmeš ma. Moja cesta je nekonečná, ale moje úbohé telo už ďalej nezájde.“

            „Telo urobí to, čo mu povieš. Vždy urobilo. Poď z tohto miesta a vráť sa ku mne… k nám!“ Odkiaľsi z diaľky sa ozývali hlasy jeho rodiny – bratov a synov, ich žien a detí – spievali v kruhu, privolávajúc ho naspäť do fyzického sveta. Vedel, že chceli pomôcť. Vedel, že plnili vôľu jeho matky.

            „Nemôžem,“ povedal jednoducho.

            „Si môj!“

            „Nikdy som nebol.“

            Miguel sa pozrel do očí svojej milovanej a videl jej krásu, jej žiaľ aj jej hodnotu. Počul prosby svojej matky, ale mohol iba chápať tento zúfalý žiaľ – žiaľ tej, čo sa bála ničivej sily pravdy. V ľudských príbehoch bola nazývaná mnohými menami. Predstavovala samotné ľudstvo, zázrak atómov, chytených vo svojom vlastnom kúzle. To ona stratila spomienky na raj. To ona hádzala tieň cez jemné svetlo. Pozeral sa na ňu, spomínajúc na nespočetné ďalšie, ktoré mu hovorili, že ho milujú a pri tom zúrili samy na seba, a jeho hlas zjemnel, keď sa jej dotkol.

Milan Buno, 27.10.2015