bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Stratená sestra. Príbeh siedmej záhadnej sestry...

 „V sérii Sedem sestier sa Lucinda Rileyová predstavuje na vrchole svojich tvorivých síl. Je očarujúcou rozprávačkou vytvárajúcou nezabudnuteľné postavy, ktoré si okamžite obľúbite a zostanú s vami ešte dlho potom, ako ste dočítali knihu,“ zložila jej poklonu Lucinda Foleyová, autorka bestsellera Zoznam hostí.

Kto a kde je siedma záhadná sestra?
Na rozdiel od šiestich predchádzajúcich kníh je v Stratenej sestre zakódovaná záhada – poznáme len mytologické meno siedmej sestry, no jej skutočná identita je nám neznáma. Nevieme, ako vyzerá a nevieme ani to, v ktorej krajine žije. Pátranie nás zavedie k dvom mladým ženám, z ktorých každá môže byť stratenou sestrou, a navštívime aj niekoľko krajín: Nový Zéland, Írsko, Kanadu, Anglicko aj Francúzsko.
No čo ak stratená sestra nechce byť nájdená?

 „Fascinujúci román s pôsobivou epickou šírkou,“ napísal Sunday Express a The Sun dodáva: „Majstrovské dielo krásnej literatúry.“

Stratená sestra je siedma kniha obľúbenej historicko-romantickej série Sedem sestier. Podobne ako predchádzajúce časti je inšpirovaná mytológiou. Adoptívne sestry v tejto ságe sú pomenované podľa hviezd v súhvezdí Plejády a v každej knihe sa odvíja príbeh jednej z nich. Na začiatku série zomrie záhadný miliardár tatko Slaný a zanechá každej dcére obálku s indíciou, kde má hľadať tajomstvo svojho pôvodu.

Dievčatá vyrastajú spolu v honosnom sídle na brehu Ženevského jazera, no pochádzajú z rôznych krajín s odlišnými tradíciami a kultúrou. Je ich šesť, ale keďže hviezd v Plejádach je sedem, rozhodnú sa nájsť aj svoju poslednú sestru – Meropé. Jedinou stopou, ktorá ich k nej môže priviesť, je prsteň so smaragdmi v tvare sedemcípej hviezdy.

Hoci sa pátranie po mladej žene odohráva v súčasnosti, čitateľ sa zoznámi aj s turbulentným obdobím írskych dejín, kde sa mnoho odvážnych žien v roku 1920 zapojilo do boja o nezávislosť. Príbeh siedmich sestier sa ešte celkom neuzatvára a najdôležitejšie odpovede odhalí až posledná, ôsma kniha – Atlas: Príbeh tatka Slaného.

Začítajte sa do novinky Stratená sestra:

Presne sa pamätám, kde som bola a čo som robila, keď som videla zomierať svojho otca. Stála som približne na tom istom mieste, kde teraz, opierala som sa o zábradlie drevenej verandy, ktorá obkolesuje náš dom, a dívala sa na oberačov hrozna, ktorí sa pohybovali po úhľadných radoch viniča, husto obsypaných tohtoročnou úrodou. Akurát som sa chystala zísť po schodoch a pridať sa k nim, keď som si kútikom oka všimla, ako mi z dohľadu odrazu zmizol mohutný muž, môj otec. Spočiatku som sa nazdávala, že si kľakol, aby odstrihol zabudnutý strapec – neznášal akékoľvek plytvanie, čo pripisoval mysleniu svojich presbyteriánskych škótskych predkov –, no potom som zbadala, ako k nemu utekajú zberači z vedľajších riadkov. Od verandy som to tam mala dobrých sto metrov a kým som k otcovi dobehla, jeden z mužov mu stihol roztrhnúť košeľu a pokúšal sa ho oživiť stláčaním hrudníka a dýchaním z úst do úst, druhý telefonoval na záchrannú službu. Sanitka prišla o dvadsať minút. Už keď ho dvíhali na nosidlá, podľa voskovej tváre mi bolo jasné, že nikdy viac nezačujem jeho hlboký, mocný hlas poznačený vážnosťou, v okamihu schopný premeniť sa na srdečný smiech. S uplakanými očami som ho nežne pobozkala na červené ošľahané líce, povedala mu, že ho ľúbim, a naposledy sa s ním rozlúčila. S odstupom času mi celý ten trúchlivý zážitok pripadá až surrealistický – premena človeka plného života na…nuž, nič, len prázdnu telesnú schránku bez života. Doteraz sa s tým neviem vyrovnať.

Ocko celé mesiace trpel bolesťami na hrudníku, no predstieral, že je to iba zlé trávenie, až sme ho napokon presvedčili, aby navštívil lekára. Ten mu zistil zvýšený cholesterol a nariadil prísnu diétu. S mamou sme však zúfalo sledovali, ako ďalej je, čo samu zažiada, a vždy po večeri vypije fľašu svojho červeného vína. Preto keď došlo k najhoršiemu, nemuselo nás to až tak veľmi prekvapiť. No zrejme sme verili, že je neporaziteľný, v čom nás utvrdzovali jeho nezdolná povaha a dobrosrdečnosť, no ako pomerne temne skonštatovala moja matka, na sklonku života z nás všetkých ostanú len kosti a mäso. No aspoň až do samého konca žil tak, ako si želal. Lenže mal sedemdesiattri rokov, čo som vo svojej hlave vzhľadom na jeho telesnú stavbu a chuť do života nijako nevedela spracovať.

V konečnom dôsledku som sa cítila podvedená. Veď som mala iba dvadsaťdva rokov a hoci som si odjakživa uvedomovala, že do života svojich rodičov som prišla neskoro, naplno som to pocítila až po otcovej smrti. Ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov ma toľká  nespravodlivosť zlostila. Prečo som sa súčasťou ich života nestala skôr? Môj starší brat Jack, ktorý mal tridsaťdva rokov, si ocka užil o celých desať rokov dlhšie.

Mama zrejme vytušila môj hnev, hoci som sa o tom nikdy priamo nezmienila. Navyše ma trápil pocit viny, lebo to v nijakom prípade nezapríčinila ona. Veľmi som ju ľúbila – vždy sme si boli nesmierne blízke a videla som, že aj ona smúti. Robili sme, čo sme vedeli, aby sme sa navzájom utešili, a spolu sa nám akosi podarilo cez všetko preniesť. Aj Jack bol úžasný, väčšinu času sa zaoberal hroznými úradnými záležitosťami, ktoré nasledovali po ockovej smrti. A zostala mu na starosti Vinica, ktorú ocko s mamou založili z ničoho, no ocko ho na jej spravovanie aspoň dokonale pripravil.

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.