Stephen King: Tak toto ma pekne vydesilo!

Rodina Barrettovcov je úplne obyčajná, bežná rodinka, ktorá žije v provinčnom prostredí Nového Anglicka. Zrazu sa začne rozpadávať, keď sa u ich štrnásťročnej dcéry Marjorie začnú prejavovať príznaky akútnej schizofrénie. Rodičia sú zúfalí, lebo lekári nie sú schopní zastaviť Marjorinu čoraz väčšiu pomätenosť. Keď sa z ich pokojného domova stáva dom hrôzy, po istom váhaní sa obrátia so žiadosťou o pomoc na miestneho katolíckeho kňaza...

Objednajte si novinku Hlava plná duchov

Otec Wanderly je presvedčený, že chorú tínedžerku posadol diabol, a navrhne exorcizmus.

Kňaz sa spojí s produkčnou spoločnosťou, ktorá veľmi rada siahne po televíznom spracovaní barrettovského trápenia. Marjorin otec John je už vyše roka nezamestnaný a nie je schopný uhrádzať ani lekársku starostlivosť o dcéru.
Preto rodina súhlasí, aby ju televízia nakrúcala, a čoskoro sa členovia rodiny mimovoľne stávajú hviezdami populárnej televíznej reality šou Posadnutosť.
Keď udalosti v Barrettovom dome prerastú do tragédie, televízna relácia a zverejnené šokujúce záznamy vyvolajú veľký škandál.

O pätnásť rokov istá spisovateľka pripravuje o barrettovskom prípade knihu a absolvuje rozhovory s Marjorinou mladšou sestrou Merry. Keď si Merry vybavuje v pamäti dávne udalosti, ktoré prežívala ako osemročná, vychádzajú na povrch dlho ukrývané tajomstvá a bolestné spomienky, neraz protirečiace tomu, čo sa vysielalo v televízii.
Odhaľuje sa v nich neuveriteľný príbeh psychologického hororu, ktorý núti zamyslieť sa nad vzťahom medzi spomienkami a skutočnosťou, vedou a náboženstvom aj nad samotnou podstatou zla.

„Tremblay skúsene stupňuje napätie až do maximálnej miery.“
Kirkus Reviews

Paul Tremblaysa venuje žánrom hororu, fantazijnej literatúry a vedeckej fantastiky. Je autorom ôsmich kníh a zbierky poviedok. Jeho články a krátke prózy sa zjavujú v Los Angeles Times a v mnohých výročných antológiách najlepších literárnych diel. Dvakrát bol nominovaný na Cenu Brama Stokera. „Brilantné a hrôzostrašné,“ napísal o knihe Hlava plná duchov Library Journal.

Začítajte sa do desivého trileru Hlava plná duchov:
Prvá kapitola

„Nepochybne je to pre vás veľmi ťažké, Meredith.“

Bestsellerová autorka Rachel Nevillová nosí dokonalý jesenný komplet – tmavomodrý klobúk jej ladí s praktickou sukňou po kolená a s béžovým vlneným kabátikom s gombičkami veľkými ako mačacie hlavy. Na nerovnom chodníčku kráča opatrne. Bridlicová dlažba sa vyklonila, okraje dlaždíc vyčnievajú zo zeme a pod nohami sa kývajú ako vypadávajúce detské zuby. Keď som bola malá, zvyčajne som si uviazala kúsok červenej zubnej nite okolo rozkývaného zuba a niť som tam nechala celé dni sa hompáľať, až kým zub sám nevypadol. Marjorie ma označovala za provokatérku, naháňala ma po dome, aby za voskovanú niť potiahla a potom sa zabávala na tom, ako budem vrieskať a plakať. Nedala som si od nej vytrhnúť ani jeden zub, lebo potom by sa neovládla a vyšklbla mi aj všetky ostatné.

Vari už toľko času uplynulo od chvíle, keď sme tu bývali? Mám iba dvadsaťtri rokov, ale keď sa ma niekto spýta na vek, odpoviem, že som stará štvrťstoročie mínus dva. Rada sledujem, ako potom ľudia v hlave zápasia s matematikou.

Vyhýbam sa dlaždiciam a kráčam po zanedbanej prednej záhrade, ktorá na jar a v lete rastie divo a nespútane, no teraz už porast ustupuje prichádzajúcemu jesennému chladu. Na členkoch ma šteklí lístie a burina, zachycujú sa mi do tenisiek. Keby tu teraz bola Marjorie, azda by mi napochytro porozprávala, ako sa pod spustnutou zeleňou plazia červy, pavúky a myši, ktoré môžu napadnúť mladú ženu, nerozumne sa vyhýbajúcu bezpečnému chodníku.

Rachel vstupuje do domu prvá, má kľúč a ja nie. A tak stojím, za ňou, odlupujem pásik bieleho náter vchodových dvier a schovávam si ho do vrecka džínsov. Prečo by som nemohla vziať odtiaľto nejaký suvenír? Pripomenie mi, koľkým ľuďom sa už naskytol pohľad na rozpadávajúce sa dvere a vstupné schody, akoby posiate lupinami.

Vlastne som si ani neuvedomila, ako mi tento dom chýba. Neviem sa zmieriť s tým, aký je teraz sivý. Vždy bol taký sivý?

Zakradnem sa dnu a vstupné dvere akoby mi všeličo našeptávali. Teraz stojím v predsieni na ošúchanej drevenej dlážke a privieram oči, aby som si ako vracajúca sa márnotratná dcéra podobu domu lepšie vybavila. Strop je vysoko, vlastne pre mňa nedosiahnuteľný. V kútoch miestností sa skrývajú liatinové radiátory, ktoré akoby sa nemohli dočkať, kedy sa do ich útrob dostane zlostná para. Priamo predo mnou je jedáleň, potom kuchyňa, kde sa nesmieme dlhšie zdržať, a potom voľná chodba, vedúca k zadným dverám. Vpravo je obývačka a ďalšie chodby, rozvetvené ako spice kolesa. Dolu podo mnou je pivnica a jej kamenná špinavá dlažba, ktorú doteraz cítim v prstoch na nohách. Vľavo sa vstupuje na schodisko, ktoré bielymi lištami a zábradlím, a zase čiernymi schodovými stupňami a odpočívadlami pripomína klávesnicu klavíra. Schodisko tromi krídlami schodov a dvoma odpočívadlami spája prízemie s poschodím. Po prvých šiestich schodoch je odpočívadlo, potom schodisko zabočuje vpravo a k najbližšiemu odpočívadlu vedie päť schodov a po ďalších šiestich schodoch je chodba horného poschodia. Vždy sa mi páčilo, že sa na chodbu vstupuje obráteným smerom, ale na druhej strane mi prekážalo, že stredné krídlo nemá šesť schodov ako ostatné.

Otváram oči. Všetko je staré, zanedbané a svojím spôsobom presne také ako kedysi. Ale prach, pavučiny, popukaná omietka a odlupujúce sa tapety ani čo by boli kašírované. Uplynulý čas slúži ako rekvizita príbehu, ktorý sa rozpráva a vykladá tak často, až stráca zmysel aj pre tých z nás, čo sme ho prežívali.

Rachel si v takmer prázdnej obývačke sadá na vzdialený koniec dlhej pohovky. Hrubá prikrývka chráni čalúnenie pred tým, aby si na pohovku niekto nesadol nedbanlivo. No možno prikrývka má chrániť Rachel, aby neprišla do priameho styku s týmto zatuchnutým kusom nábytku. Rachel si klobúk položí na kolená a pôsobí ako krehký vták, ktorého niekto vyhnal z hniezda.

Konečne jej odpovedám na zmätočnú otázku, hoci možno už je premlčaná.

„Áno, je to pre mňa ťažké. A, prosím vás, neoslovujte ma Meredith. Radšej mi hovorte Merry.“

„Mrzí ma to, Merry. Možno náš príchod sem bol zlý nápad.“ Rachel sa postaví, vopchá si ruky do vreciek kabátika a klobúk sa skotúľa na zem. Ktovie, či aj ona nemá vo vrecku úlomky náteru, útržky z tapety, alebo iné pamiatky na minulosť tohto domu. „Mohli sme tento rozhovor uskutočniť hocikde inde, kde by ste sa cítili príjemnejšie.“

„Nie. Vážne nie. Sama som súhlasila, že sa pozhovárame tu. Jedine som...“

„Nervózna? Celkom to chápem.“

 „Nie.“ To nie vyslovím kolísavým spevavým tónom, ako to robievala mama. „Práve že nie! Cítim sa presne opačne ako nervózne. Až ma ohromuje, ako mi je príjemne. Hoci to znie čudne, napĺňa ma napodiv hrejivý pocit, že som zase doma. Neviem, či ma pochopíte, no bežne sa takto necítim, a možno to ma znervózňuje. Ale v každom prípade si, prosím, sadnite, a tiež si sadnem.“ Rachel si zase sadne na pohovku. „Merry, viem, že ma takmer nepoznáte, ale naozaj mi môžete dôverovať. Budem pristupovať k vášmu príbehu s príslušnou úctou a pozornosťou, aké si zasluhuje.“

„Vďaka. Som presvedčená, že tomu tak bude. Verím tomu,“ sadám si na opačnú stranu pohovky, ktorá je až nepríjemne mäkká. Aká som rada, že sedím na prikrývke! „Predovšetkým nedôverujem samotnému príbehu. Určite to nie je môj príbeh. Mne ten príbeh nepatrí. A zrejme nás čaká, že sa budeme zložito predierať niektorými jeho neprebádanými územiami.“ Usmievam sa, pyšná na svoju metaforu.

„Pokladajte ma teda za osobu, ktorá sa ho tiež usiluje prebádať.“ Usmeje sa ľahkovážne, celkom inak ako ja.

„Ako ste ho zohnali?“ spytujem sa.

„Čo ako som zohnala, Merry?“

„Kľúč od vchodu. Kúpili ste tento dom? Nie je to najhorší nápad. Predchádzajúcemu majiteľovi organizovať prehliadky neslávne známemu domu Barrettovcov podistým veľmi nevynášalo, ale to neznamená že by to nemohlo výnosné teraz. Pre propagáciu knihy by to bolo úžasné. Vy alebo váš agent môžete znova začať so zájazdmi. Mohli by sa ozvláštniť čítaním a podpisovaním knihy v jedálni. Pri vchode možno zriadiť predajňu darčekov a spolu s knihami ponúkať aj dômyselné a morbídne suveníry. Pomohla by som vám s inscenovaním scénok alebo živých obrazov v izbách na poschodí. Keďže som – ako sa to uvádza v našej zmluve? – ‚kreatívna poradkyňa‘, môžem vám zabezpečiť rekvizity a navrhnúť niektoré režijné nápady...“ Ľahkovážne azda už pridlho žartujem. Keď si konečne zahryznem do jazyka, zdvihnem ruky, vytvorím palcami rámik a pozriem na Rachel a pohovku ako pomyselný filmový režisér.

Za celý čas, čo rozprávam, Rachel sa zdvorilo smeje. „No aby medzi nami bolo jasno, milá moja kreatívna poradkyňa, dom som nekúpila.“

Uvedomujem si, ako rýchlo rozprávam, ale zrejme nie som schopná spomaliť. „Zrejme ste urobili múdro. Niet dôvodu kupovať dom v spustnutom stave. Vraj kúpou domu si kupujeme aj problémy tých, čo v ňom predtým bývali.“

„Keďže ste múdro trvali na tom, že by nás sem dnes nikto nemal sprevádzať, presvedčila som realitného agenta, aby mi požičal kľúč a umožnil nám v dome pobudnúť.“

„Nesporne sa to prieči príslušným vyhláškam stavebného úradu, ale vaše tajomstvo nikomu neprezradím.“

„Merry, naozaj dokážete udržiavať tajomstvá?“

„Oveľa lepšie ako veľa iných ľudí.“ Zmĺknem, potom dodám: „No oveľa častejšie tajomstvá udržiavajú mňa.“ Hovorím to iba preto, aby to zaznelo záhadne aj elegantne.

„Merry, nebudete mať nič proti tomu, ak začnem nahrávať?“

„Akože? Vy si nebudete robiť poznámky? Predstavovala som si vás s nachystaným perom a malým čiernym notesom, ukrytom vo vrecku kabáta. Mal by byť plný farebne odlišných nálepiek a záložiek, označujúcich strany, na ktorých sú jednotlivé výsledky vášho pátrania, náčrty ľudských pováh a náhodné, ale prenikavé postrehy o láske a živote.“

„Haha! Lenže to vôbec nie je môj štýl.“ Rachel sa viditeľne uvoľňuje, načiahne sa a dotkne sa mi lakťa. „Ak sa vám smiem zdôveriť, nie som schopná čarbanice po sebe prečítať. Zrejme spisovateľkou som sa stala aj preto, aby som tým ohúrila učiteľov a spolužiakov, ktorí si robievali z môjho rukopisu posmech.“ Váhavo a úprimne sa usmeje, a hneď mi je ešte sympatickejšia. Tiež sa mi páči, že si sivé vlasy nefarbí, že sa drží vzpriamene, ale svojím postojom neprovokuje, že si rada prekladá ľavú nohu cez pravú a uši má v pomere k tvári priveľké. Som rada, že doteraz neutrúsila poznámku, ako strašidelne a pusto pôsobí dom, v ktorom som strávila detstvo.

„Aha, teda ste sa im pomstili!“ vravím. „Vaše budúce dielo sa bude volať Smrť Palmerovej metóde! a rozošlete výtlačky knihy svojim popleteným učiteľom, ktorí sú už dávno na dôchodku. Každý výtlačok, pravdaže, nečitateľne podpíšete červeným atramentom.“

Rachel otvára svoj kabátik a vytiahne si smartfón. Pomaly sa zohnem a zdvihnem jej modrý klobúk. Keď oprášim jeho okraj, nasadím si ho teatrálne na hlavu. Je mi primalý.

„Tramtara-rá.“

„Pristane vám lepšie ako mne.“

„Myslíte to vážne?“

Rachel sa znova usmeje. Tentoraz nie som schopná z úsmevu nič vyčítať. Prsty jej bubnujú, mihajú sa po dotykovom displeji a prázdny priestor obývačky sa zapĺňa pípaním. Strašidelný zvuk znie chladno, konečne, neodvolateľne.

„Čo keby ste mi na začiatok porozprávala o Marjorie – aká bola predtým, než sa to všetko stalo?“ navrhne.

Zložím si z hlavy jej klobúk a točím ním. Odstredivá sila ho buď udrží na prste, alebo niekde vymrští. Ak odletí, ktovie, kde v tomto veľkom dome pristane.

„Moja sestra Marjorie...“ začnem. No vzápätí zmĺknem, lebo neviem, ako jej vysvetlím, že staršia sestra sa nedožila ani vyše pätnásť rokov a nejestvuje nijaké predtým, než sa to všetko stalo.

Milan Buno, 26.1.2016
Foto: Ikar, bestevents.us, bettertobegin.wordpress.com