bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Stačí jediná iskra a mesto vzplanie

M.J.Arlidge je anglický spisovateľ, ktorého kariéru ovplyvnilo pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov (Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness). Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellermi Jeden musí z kola von, Na koho to slovo padne a Pekne spinkaj, bábika  s hlavnou postavou vyšetrovateľky Helen Graceovej.
Tú už spoznali milióny čitateľov na celom svete a vďaka trom knihám si ju obľúbili aj slovenskí fanúšikovia.

Teraz prichádza štvrtá kniha, ďalší mrazivý triler Nelej olej na oheň. Ten pokračuje v línii napínavého čítania pre všetkých milovníkov dobrých detektívok.

Vyšetrovateľka Helen Graceová ešte v živote nevidela takú spúšť. Šesť požiarov za dvadsaťštyri hodín. Dvaja mŕtvi a veľa ranených. Akoby niekto chcel celé mesto zrovnať so zemou. Na mieste činu sa nájdu stopy podpaľačstva, zdá sa, že páchateľa musí poháňať priam zverská zlosť. Helen tuší, že svoje ciele si nevybral náhodne, ale že to bol vopred premyslený útok. Jeho neovládateľná túžba po ohni mení všetko na popol. Prečo však zaútočil na deti a ich matku? Čo ho k tomu viedlo? A kto bude nasledovať? Nad mestom sa vznáša strach, polícia napriek enormnému nasadeniu tápe v tme. V uliciach sa šíri dusná atmosféra nedôvery a podozrievania. K osudovému výbuchu stačí jediná iskra…

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Novinka Nelej olej na oheň je opäť mrazivé čítanie, ktoré budete s napätím hltať. Arlidge dokáže podať vzťahy nezvyčajným spôsobom, vytiahnuť von zvrátenosti, ktorých sme schopní a do toho zasadí sympatickú detektívku Helen Graceovú. Je drsný, miestami až brutálny, no vždy napínavý so zaujímavým námetom.
Arlidge sa vie pohrať s psychikou zločinca, ale aj detektívov. Aj preto jeho postavy pôsobia tak reálne a plasticky. Sú až prekvapivo presvedčivé, čo možno povedať najmä o Helen Graceovej. Neuveriteľná postava, ktorá si nesie svoje fyzické i psychické jazvy, no dokáže ich prekonať a pomáhať iným.

Začítajte sa do novinky Nelej olej na oheň:

1

Luke vyliezol z okna na rímsu, chytil sa plastového odkvapu a opatrne sa postavil. Odkvap zlovestne zaškrípal, akoby sa už-už chcel odtrhnúť; Luke si však nemohol dovoliť váhanie. Točila sa mu hlava a lapal dych, ale predovšetkým bol na smrť vydesený.
Zdvihol sa ľadový vietor a šklbal ľahkým bavlneným pyžamom, akoby to bol šarkan. Luke strácal cit v chodidlách, chlad studeného kameňa mu pomaly stúpal telom. Šestnásťročný chlapec si uvedomil, že musí konať, inak zomrie.
Pomaličky postupoval dopredu s očami upriamenými na rímsu. Autá a chodci vyzerali takí maličkí a nemilosrdná betónová cesta taká vzdialená. Výšky mu odjakživa nerobili dobre, v prvom okamihu pri pohľade z vyššie položeného miesta takmer skamenel. Najradšej by sa otočil a zaliezol naspäť do bytu. Stál však pevne. Nechcel veriť, nad čím práve uvažuje, no nemal na výber. Povolil zovretie, presunul sa na samý okraj rímsy a pripravoval sa na skok. V duchu odpočítaval. Tri, dva, jeden...
V poslednej chvíli stratil nervy a znova sa chytil. Chrbtom sa tlačil o železný okenný rám, zavrel oči, aby unikol blížiacej sa panike. Ak skočí, zomrie. Musí predsa existovať iný spôsob. Čo má robiť? Otočil sa k oknu a naposledy pozrel na hrôzostrašný výjav.
Podkrovná izba bola v plameňoch. Stalo sa to tak rýchlo, že si ani nestihol uvedomiť sled udalostí. Ľahol si ako zvyčajne, ale onedlho ho zobudil požiarny poplach. Vypotácal sa z postele, ospalý a zmätený mával rukami v márnej snahe rozohnať hustý dym v miestnosti. Nejako sa mu podarilo prejsť k dverám, no vzápätí si uvedomil, že je neskoro. Úzke schodisko bolo v plameňoch, ohnivé jazyky sa tisli cez poodchýlené dvere.
Vydesený tínedžer sledoval, ako sa celý jeho dovtedajší život mení na dym. Učebnice, futbalový dres, výkresy, plagáty zbožňovaného FC Southampton – všetko pohltili plamene. Teplota v miestnosti stúpala každú sekundu, pod stropom sa vytvoril hrozivý oblak vriaceho vzduchu.
Zabuchol okno, teplota na chvíľočku klesla, no iba na okamih. Onedlho sa vnútrajšok domu rozpáli, rozbije okná a výbuch ho sotí na ulicu. Nemá na výber. Musí byť odvážny. Spravil krok dopredu, vykríkol matkino meno a odrazil sa z rímsy.

2

Bola už takmer polnoc, na opustenom cintoríne kľučkovala pomedzi hroby osamotená postava. Jednoduché náhrobky s krížom kontrastovali s honosne prečačkanými rodinnými kryptami, zdobenými sochami a mramorovými tabuľami. Vetrom ošľahaní cherubíni a anjeli milosrdenstva pôsobili v mesačnom svite hrozivo a ako bez života. Helen Graceová pridala a pritiahla si šál ku krku. Dostala ho na Vianoce od kolegyne Brooksovej, a keď sa na nad cintorín zniesla tma a teplota padala pod nulu, bol to hotový dar z nebies.
Zem primrzla, Helen odbočila z hlavného chodníka, pod nohami jej praskala tráva. Zamierila doľava do najvzdialenejšieho kúta. Onedlho stála pred jednoduchým náhrobkom bez mena a dátumu, s nápisom Nezabudnem. Inak tam nebolo nič, čo by naznačovalo totožnosť, vek ani pohlavie nebožtíka. Tak to bolo správne, pretože na tom mieste odpočívala jej sestra Marianne.
Mnoho zločincov odíde bez povšimnutia. Niektorých narýchlo spopolnia a pozostatky odovzdajú vetru, akoby chceli čím skôr vymazať každučkú spomienku na ich existenciu. Iných pochovajú na väzenskom cintoríne pre nechcených, ale to by Helen v prípade sestry nikdy nedopustila. V istom zmysle sa cítila zodpovedná za jej smrť a nechcela ju nadobro opustiť.
Pri pohľade na jednoduchý hrob ju premkol pocit viny. Anonymný epitaf akoby prehováral priamo k nej – videla sestru, ako na ňu ukazuje prstom, že sa hanbí za vlastnú krv. Nebola to pravda, Helen napriek všetkému Marianne ľúbila, no sestrine zločiny boli také známe, že jednoducho musela byť pochovaná bez pompy, aby sa vyhlo nechutnému záujmu novinárov či pochopiteľnej zlosti pozostalých po obetiach. Takto ležala v anonymite, no ktovie, ako by to dopadlo, keby sa ľudia dozvedeli, že viacnásobná vrahyňa konečne našla pokoj.
Helen jediná prišla na pohreb a jediná tiež úprimne smútila. Mariannin syn sa stále neukázal, a keďže nikto iný o hrobe nevedel, zostávalo na nej, aby bojovala s burinou a uctila si sestrinu pamiatku. Helen sem chodievala raz či dva razy týždenne, podľa toho, ako mávala nočné a ako jej to umožnili hektické pracovné povinnosti. Zakaždým však prišla uprostred noci, aby ju nikto nemohol sledovať ani prekvapiť. Bola to bolestivá povinnosť a Helen netúžila po obecenstve.
Vymenila kvety v kamennej váze, naklonila sa a pobozkala náhrobný kameň. Potom povedala niekoľko slov, otočila sa a náhlila sa preč. Nemala problém prísť – nevyhýbala sa povinnostiam –, no dnes večer dul taký ľadový vietor, že ak by zostala ešte chvíľu, neskôr by určite pykala. Helen neznášala maródky – okrem toho na ne aj tak nemala čas – a navyše by už najradšej ležala doma. Preskočila zamknutú bránku a zamierila na parkovisko, opustené až na jej kawasaki.
Nasadla na motorku a zahľadela sa na mesto. Z Abbey Hillu bol vidieť celý Southampton, zakaždým jej to spravilo dobre, najmä v noci, keď mesto žiarilo a trblietalo sa plné nádeje a nočných pletiek.
Dnes večer nie. Zahľadela sa na mesto, ktoré už roky nazývala svojím domovom, a zadržala dych. Z kopca videla nie jeden, ani dva, ale hneď tri veľké požiare, zúrivé ohnivé jazyky olizovali nočnú oblohu.
Southampton vzbĺkol.

3
Thomas Simms zúrivo trúbil a hrešil. Napriek pokročilej hodine bola doprava neďaleko letiska prepchatá, nejaký kamión vraj postrácal náklad. Jednému zmätku sa ako-tak vyhol, tešil sa, že cesta domov do Millbrooku pôjde hladko, no namiesto toho sa zamotal do ďalšej zápchy. Bolo už po polnoci – kde sa tam nabralo toľko áut?
Prebehol niekoľko lokálnych staníc, hľadal dopravný servis, no našiel iba večerné relácie, kam volali poslucháči. Nahnevane vypol rádio. Čo robiť? Mohol by sa prešmyknúť cez priemyselnú zónu na Empress Road, ale to ho veľmi nelákalo, keďže teraz bude plná prostitútok. Pohľad na uzimené polonahé stvorenia mu nerobil dobre, nehovoriac o tom, ako si ho obzerali dievčatá aj pasáci, keď stál na červenej. Podľa okolností by uprednostňoval hlavnú cestu, no približujúca sa siréna ho napokon donútila zmeniť názor. Hasiči a záchranka sa prebíjali zápchou. Ak išli týmto smerom, znamenalo to jediné – problémy vpredu sa tak skoro neskončia.
Zaradil jednotku, vyšiel na chodník a približne po dvadsiatich metroch zabočil doľava na tmavú, jednosmernú cestu. Spokojne šliapol na plyn a prefrčal popri tabuli s prikázanou päťdesiatkou, akoby ani neexistovala. Po chvíli sa však spamätal a spomalil. Pri troche šťastia bude o niekoľko minút doma. Pobozká ženu a deti a zalezie do postele. Nemalo zmysel dráždiť policajtov, keď je tak blízko vytúženého cieľa.
Thomas ťahal šestnásť hodín denne vo svojej firme na letisku a tešil sa domov ako malý chlapec. To však neznamenalo, že spraví nejakú hlúposť. Isteže cítil pokušenie nezastaviť na červenú, aby sa vyhol nežiaducej pozornosti vycivenej feťáčky v legínach, no trpezlivo čakal, kým zasvieti zelená, a medzitým fantazíroval o teplej kráľovskej posteli, ktorá ho už čakala.
Prešiel cez centrum, zabočil na West Quay Road a z nej konečne zišiel do Millbrooku. Nebola to chýrna štvrť v meste, ale domy boli poctivé, susedia slušní, a predovšetkým tam bolo ticho. Teda väčšinou. Dnes zrejme všetci vyšli von a náhlili sa na Hillside Crescent. Ulicu, kde býval.
Thomas si podráždene mrmlal popod nos. Panebože, len nech to nie je nejaká šibnutá párty. Zopár drahších domov nedávno obsadili squatteri a odvtedy miestni veľa nenaspali. V poslednom čase sa však situácia upokojila a okrem toho na Hillside Crescent sa teraz nenáhlili nejakí pojašenci, ale normálni otcovia a matky. Niektorých dokonca poznal z ranného behu.
Nejako sa mu nepozdávalo, ako vážne sa tvária, a keď konečne zabočil na svoju ulicu, zistil dôvod. K nočnej oblohe stúpal hustý stĺp dymu osvetlený mdlým sodíkovým svetlom pouličných lámp. Niekomu horel dom.
Nečudo, že sa všetci tak splašili, na okolí boli iba viktoriánske domy – všade samá drevená podlaha a schodisko. Ak sa požiar začne šíriť, ktovie, kde skončí. Zmocňoval sa ho čoraz väčší nepokoj, niekoľkokrát musel zatrúbiť, aby sa prešmykol pomedzi zástup zvedavcov. Čo ak horí niekde pri nich? Hneď však zahnal obavy a v duchu si vynadal. Keby niečo hrozilo, Karen by mu predsa zavolala.
Medzitým sa cesta úplne zapchala, Thomas zastavil pri obrubníku a vystúpil. Zamkol auto začal sa pretískať davom. Naozaj muselo horieť niekde pri nich – podľa smeru dymu a množstva ľudí na opačnej strane ulice. Rýchla chôdza sa zmenila na beh, teraz už vrážal do ľudí a odtískal ich nabok.
Konečne sa pretisol k príjazdovej ceste. Ten pohľad mu vyrazil dych, zostal na mieste ako prikovaný. Dom bol v plameňoch, zo všetkých okien šľahali ohnivé jazyky. Nebol to požiar, ale inferno.
Neprítomne spravil niekoľko krokov dopredu, keď vtom ho ktosi chytil za rameno. Suseda ho opatrne viedla bokom. Na tvári mala šokovaný výraz – zmes zdesenia a ľútosti –, z ktorého ho mrazilo až v kostiach. Prečo sa naňho tak pozerá?
Vtedy ho zbadal. Jeho chlapec, jeho milovaný syn Luke ležal na tráve pod morušou v prednej záhradke. Iný sused držal chlapcovi hlavu a sústredene sa mu prihováral. Bolo by to dojemné, nebyť Lukových groteskne vykrútených nôh poskladaných na sebe a zakrvavených rúk a tváre.
„Záchranka je už na ceste. Bude v poriadku.“
Thomas netušil, či suseda hovorí pravdu, ale strašne jej chcel veriť. Nezaujímal ho rozsah synových zranení, len nech prežije.
„Bude to dobré, synak, som s tebou,“ kľakol si vedľa chlapca.
Okolie trávnika, kde Luke ležal, bolo plné listov a dolámaných konárov. Thomas si domyslel, že jeho syn musel vyskočiť z okna. Zrejme sa snažil preskočiť, ale spadol. Strom spomalil pád a ktovie, možno chlapcovi zachránil život. Lenže prečo skákal? Prečo neušiel predným vchodom?
„Kde je mama? A Alice? Kde sú, Luke?“
Luke sa však nezmohol na slovo, akoby ho bolesť obrala o schopnosť reči.
„Nevideli ste ich?“ zavolal Thomas na ľudí, hlas stiahnutý strachom. „Kde mám rodinu?“
Pozrel na syna, ktorý sa napriek ochromujúcej bolesti pokúsil zdvihnúť.
„Čo hovoríš, Luke?“
Thomas sa sklonil k synovi, ucho pritisnuté na chlapcových perách. Luke sa sťažka nadýchol a s vypätím všetkých síl zašepkal:
„Zostali dnu.“

Milan Buno, 3.10.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.