bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







SLZA, ktorá dokáže zaplaviť celý svet...

Niektoré slzy ronené nad zlomeným srdcom sú také silné, že dokážu zaplaviť svet. A priviesť k životu nový.

„Verím, že emócie môžu vytvoriť a aj zničiť skutočné svety,“ povedala v exkluzívnom rozhovore pre www.BUXcafe.sk autorka Lauren Kateová. „Človek môže žiť vo vlastnej bolesti, smútku, šťastí alebo prekvapení. Tak som napísala postavu, ktorej pocity doslova stvorili svet.“

Slza je romantický a vzrušujúci príbeh, v ktorom nechýba ničivé tajomstvo a temná mágia. Sedemnásťročná Eureka má za sebou krutú skúsenosť. Auto, ktorým sa spolu s mamou vezie po Sedemmíľovom moste na letisko v Miami, zmietne obrovská vlna do mora. Mama zahynie, Eureka sa vracia do života s ranami na duši i na tele. Nedarí sa jej včleniť do otcovej novej rodiny, po pokuse o samovraždu odmieta pomoc psychologičky, zanevrie aj na cezpoľný beh, ktorý predtým mala veľmi rada.

Zo smútku vytrhne Eureku stretnutie s Anderom, tajomným chlapcom, ktorý sa objavuje v tých najnečakanejších chvíľach. A keď si Eureka prevezme dedičstvo po mame – medailón s lapisom lazuli, hromový kameň a knihu napísanú nezrozumiteľným jazykom –, začnú sa okolo nej diať čudné veci. Čoraz väčšmi sa presviedča, že matkina smrť nebola náhodná. Ale čo znamená varovanie, že nikdy nesmie vyroniť jedinú slzu?

Pozrite si VIDEOspeváčka Mária Čírová čítala Slzu veľmi sa jej páčila:

LaurenLauren Kateová má len 33 rokov, ale už stihla napísať niekoľko mimoriadne úspešných kníh vrátane série o padlých anjeloch. Pád, Súženie, Vášeň a Vykúpenie. Plus novela Zamilovaní anjeli.
Lauren Kate sa teší, že má množstvo čitateľov aj na Slovensku a odkazuje im: „Veľmi vám ďakujem za podporu! Dúfam, že jedeného dňa a že to bude čoskoro, sa stretneme aj osobne. Pokračujte v čítaní a ja sľubujem, že budem pokračovať v písaní.“ Lauren práve dokončuje pokračovanie Slzy, ktoré by malo v USA vyjsť už v októbri. Budúci rok aj v slovenčine.

Objednajte si novinku Slza
Kupit bux.sk

Začítajte sa do Slzy hneď teraz:

Eureka

V tichu malej béžovej čakárne v Eurekinom chorom uchu zazvonilo. Masírovala si ho – robievala to od nehody, po ktorej zostala napoly hluchá, i keď to nepomáhalo. Na druhej strane miestnosti sa otočila kľučka. V osvetlených dverách sa zjavila žena v tenkej bielej blúzke a olivovozelenej sukni, s veľmi jemnými, dohora vyčesanými blond vlasmi.

„Eureka?“ Jej tichý hlas súperil s klokotaním akvária, v ktorom bol neónový plastový potápač až po kolená zaborený do piesku, ale nebolo v ňom vidieť nijaké ryby.

Eureka sa obzrela po prázdnej chodbe a najradšej by bola pričarila nejakú inú Eureku, aby si s ňou na tú hodinu vymenila miesto.

„Som doktorka Landryová. Poď ďalej, prosím.“

Odkedy sa otec pred štyrmi rokmi znova oženil, Eureka zažila celú armádu terapeutov. Ukázalo sa, že život ovládaný tromi dospelými, ktorí sa nemôžu dohodnúť na ničom, je oveľa horší ako ten, ktorý riadili iba dvaja. Ocko pochyboval o prvom psychoanalytikovi zo starej freudovskej školy takmer rovnako, ako mama nenávidela psychiatra s ťažkými viečkami, ktorý ordinoval otupenosť v pilulkách. Potom prišla na scénu Rhoda, otcova nová žena. Vyskúšala školského psychológa, potom akupunkturistu a nakoniec manažéra hnevu. Eureka sa vzoprela proti pohŕdavému rodinnému terapeutovi, u ktorého jej ocko vôbec nepripadal ako rodina. Zato posledného cvokára mala celkom rada, lebo veľmi propagoval internátnu školu vo Švajčiarsku – až kým to nezistila mama a nepohrozila, že dá otca na súd.

Eureka si všimla béžové kožené balerínky svojej novej terapeutky. Často sedávala na gaučoch oproti podobným párom topánok. Lekárky tento malý trik používali stále: na začiatku sedenia si topánky vyzuli a na konci zasa obuli, akoby tým naznačili, že už je koniec. Zrejme všetky čítali nejaký nudný článok o topánkovej metóde, ktorá je pre pacienta údajne stráviteľnejšia, ako keby mu jednoducho povedali, že čas vypršal.

Ordinácia bola zariadená tak, aby pôsobila upokojujúco: dlhý hnedý kožený gauč pod oknom zakrytým okenicami, dve čalúnené kreslá oproti konferenčnému stolíku a na ňom miska s kávovými cukríkmi v zlatom obale, koberec s rôznofarebnými odtlačkami nôh. Z osviežovača v elektrickej zástrčke sa šírila vôňa škorice, ale to Eureke neprekážalo. Landryová si sadla do kresla. Eureka hodila tašku na zem, až to zadunelo – učebnice boli ako tehly – a potom sa na gauči zošuchla dolu.

„Máte to tu pekné,“ povedala. „Mali by ste si ešte zohnať hodiny s kyvadlom. Môj posledný doktor také mal. A možno aj nádrž na vodu s kohútikom na teplú a studenú.“

„Ak chceš trochu vody, pri umývadle je džbán. Nech sa ti...“

„To si nevšímajte.“ Eureka už aj tak povedala viac slov, ako mala v úmysle vysloviť za celú hodinu. Bola nervózna. Nadýchla sa a znova okolo seba vztýčila múry. Pripomenula si, že má byť pokojná.

Landryová vytiahla jednu nohu z balerínky a potom palcom v pančuche uvoľnila pätu druhej topánky. Nechty mala nalakované nahnedo. Obe nohy si zastrčila pod zadok a oprela si bradu do dlane. „Čo ťa sem dnes priviedlo?“

Keď sa Eureka ocitla v nepríjemnej situácii, v duchu popustila uzdu fantázii. Predstavovala si, ako ju k terapeutke cez centrum New Iberie sprevádza eskorta motorkárov zasypávaných konfetami.

No Landryová sa tvárila vážne, zaujímala ju realita, pred ktorou Eureka túžila ujsť. Priviedol ju sem červený džíp. Priviedla ju sem sedemnásť míľ dlhá cesta od strednej školy po túto kanceláriu a každá sekunda odmeriavala minútu za minútou čas, ktorý zostával do rozcvičky pred popoludňajším mítingom v cezpoľnom behu. Priviedla ju sem smola.

Alebo to bol list z nemocnice Acadia Vermilion, podľa ktorého po nedávnom pokuse o samovraždu pre ňu terapia nie je dobrovoľná, ale povinná?

Samovražda. To slovo bolo drsnejšie, než ten pokus. V noci predtým, ako mala Eureka nastúpiť do posledného ročníka, otvorila okno, ľahla si na posteľ a tenké biele záclony vietor dvíhal až k nej. Snažila sa nájsť aspoň jeden svetlý bod vo svojej budúcnosti a myslieť naň, ale myšlienky sa jej stále valili späť k strateným chvíľam radosti, ktoré sa už nevrátia. Nemohla žiť ako v minulosti, a tak sa rozhodla, že nebude žiť vôbec. Zapla si iPod a prehltla zvyšok piluliek proti bolesti, ktoré mal ocko v lekárničke pre prípad, že ho trápila vysunutá platnička.

Bolo ich osem, možno deväť; nepočítala ich, keď sa jej kotúľali dolu hrdlom. Myslela na mamu. Myslela na Máriu, matku Božiu. Od detstva Eureku učili, že tá sa modlí za každého v hodine jeho smrti. Eureka vedela, ako sa katolíci stavajú k samovražde, ale verila v Máriu, ktorej milosrdenstvo bolo nekonečné. Ona by mohla pochopiť, že Eureka stratila tak veľa, že už jej nezostáva nič iné, iba to vzdať.

Zobudila sa v chladnej miestnosti na pohotovosti priviazaná o nosidlá. Dusila ju trubica žalúdočnej pumpy. Počula, ako sa ocko s Rhodou hádajú na chodbe, kým sestrička ju nútila vypiť odporné rozpustené uhlie, ktoré naviaže jedy, aby nemohli preniknúť do jej systému.

Pretože nevyslovila slová, ktoré by ju odtiaľ dostali skôr, „Chcem žiť,“ a „Už sa viac o to nepokúsim,“ strávila dva týždne na psychiatrickej klinike. Nikdy nezabudne, ako absurdne vyzeralo švihadlo pri obrovskej schizofreničke, ktorá chcela cvičiť prostné, ani ako jedávala ovsenú kašu s vysokoškolákom, ktorý si neprerezal zápästie dosť hlboko a opľúval ošetrovateľov, keď sa pokúšali dať mu tabletky. O šestnásť dní neskôr sa Eureka vliekla na rannú omšu pred prvou hodinou na katolíckej strednej škole Evangeline, keď ju pri dverách kaplnky zastavila Belle Poguová, druháčka z Opelousasu. „Určite si šťastná, že si nažive.“

Eureka sa na Belle tak zamračila, až dievča zatajilo dych, prekrižovalo sa a bežalo si sadnúť čo najďalej. Eureka už prestala počítať, koľko priateľov stratila za tých šesť týždňov, odkedy sa vrátila do školy.

Doktorka Landryová si odkašľala.

Eureka hľadela na stropné podhľady. „Viete, prečo som tu.“

„Chcela by som to počuť od teba.“

„Otcova manželka.“

„Máš problém s nevlastnou matkou?“

„Rhoda ma objednala. Preto som tu.“

Zdalo sa, že Eurekina terapia sa stala jedným z cieľov otcovej ženy. Najprv preto, aby sa vyrovnala s rozvodom, potom so žiaľom po matkinej smrti a teraz aby sa zbavila samovražedných nálad. Bez Diany sa Eureky nemal kto zastať, nemal kto zavolať a vynadať im. Eureka si predstavovala, ako bude sedieť u Landryovej aj ako osemdesiatpäťročná a nebude na tom o nič lepšie ako teraz.

„Viem, že stratiť matku je ťažké,“ povedala Landryová. „Ako sa cítiš?“

Eureka sa sústredila na slovo stratiť, akoby ich s Dianou oddelil od seba iba dav ľudí a onedlho sa stretnú, chytia sa za ruky a pôjdu do najbližšej reštaurácie v prístave a dajú si mušle, akoby sa nikdy nerozišli.

V to ráno pri raňajkách Rhoda poslala Eureke esemesku: Dr. Landryova, 15.00. Dokonca aj pripomienku do kalendára jej mobilu a link na mapu s označením adresy terapeutky na hlavnej ulici v New Iberii.

„V New Iberii?“ Hlas sa jej lámal.

Rhoda preglgla nejakú odporne vyzerajúci zelenú šťavu. „Myslela som si, že ťa to poteší.“

V New Iberii sa Eureka narodila a vyrástla. Toto mesto stále nazývala domovom. Bývala v ňom s rodičmi v pokojnej fáze svojho života, až kým sa nerozišli a jej mama sa neodsťahovala. Ocko prestal kráčať sebavedome a začal sa vliecť ako kraby s modrými klepetami u Victora, v reštaurácii, kde pracoval ako šéfkuchár.

Bolo to zhruba vtedy, keď zúrili hurikány Katrina a Rita. Eurekin starý dom tam ešte stál – počula, že v ňom teraz býva iná rodina –, ale po hurikánoch ocko nemal čas ani chuť opravovať ho. A tak sa presťahovali do Lafayette, pätnásť míľ a tridsať svetelných rokov od domova. Ocko dostal prácu ako kuchár v Prejeans, oveľa väčšej a menej romantickej reštaurácii, než bol Victor. Eureka zmenila školu a to ju trápilo. Onedlho sa otec rozišiel s mamou a oni dvaja sa presťahovali do veľkého domu na Shady Circle. Patril panovačnej panej menom Rhoda. Bola tehotná. Eurekina nová izba bola oproti budúcej detskej izbe.

Veru nie, Rhoda, Eureke sa nepáčilo, že táto nová terapeutka býva v New Iberii. Je to priveľmi ďaleko, nestihne sa včas vrátiť na míting.

Tie preteky boli dôležité nielen preto, že Evangeline súťažila so svojím večným rivalom, Manorskou strednou školou. Eureka sľúbila trénerke, že dnes jej oznámi, či sa rozhodla zostať v družstve.

Pred Dianinou smrťou sa Eureka stala kapitánkou. Po nehode, keď už bola fyzicky dosť silná, ju priatelia uprosili, aby nastúpila v niekoľkých letných súťažiach. Ale už na tej jednej, ktorej sa zúčastnila, mala chuť kričať. Spolužiaci z nižších ročníkov boli samá ľútosť. Trénerka pripisovala jej nedostatočnú rýchlosť obväzom na zápästiach. Bol to klam. Nedala do pretekov srdce. Už ho nedávala tímu. Jej srdce zostalo v oceáne s Dianou.

Keď pohltala tabletky, trénerka jej priniesla balóny, ktoré v sterilnej izbe psychiatrickej kliniky vyzerali absurdne. Eureka si ich nesmela nechať ani do konca návštevných hodín.

„Končím,“ povedala jej Eureka. Bolo jej trápne, že ju vidia so zápästiami a členkami priviazanými k posteli. „Povedzte Cat, že si môže zobrať moju skrinku.“

Trénerkin smutný úsmev naznačoval, že rozhodnutie dievčaťa po pokuse o samovraždu nestojí ani deravý groš. „Ja som sa vybehala z dvoch rozvodov aj sestrinho boja s rakovinou,“ povedala jej. „Nehovorím to iba preto, že si najrýchlejšia v mojom družstve. Hovorím to preto, že beh je možno terapia, ktorú potrebuješ. Keď sa budeš cítiť lepšie, príď. Porozprávame sa o tej skrinke.“

Eureka nevedela, prečo vlastne súhlasila. Možno nechcela sklamať ďalšieho človeka. Sľúbila, že do pretekov s Manorom sa pokúsi dostať do formy a ešte raz to skúsi. Kedysi milovala beh. Milovala družstvo. Lenže to bolo všetko predtým.

„Eureka, môžeš mi povedať niečo, čo si pamätáš z tej nehody?“ vyzývala ju doktorka Landryová.

Eureka študovala strop, akoby to bolo prázdne plátno, na ktorom by sa mohlo zjaviť nejaké vysvetlenie. Pamätala si z tej nehody tak málo, že nemalo zmysel otvárať preto ústa. Na druhej strane ordinácie viselo zrkadlo. Eureka vstala a postavila sa predeň.

„Čo vidíš?“ spýtala sa Landryová.

Stopy dievčaťa, ktorým bola predtým: tie isté malé uši, za ktoré si zastrkuje vlasy, tie isté tmavomodré oči ako ocko, to isté obočie, ktoré by sa rozdivočilo, keby ho denne nekrotila – všetko je na svojom mieste. A predsa... Tesne pred týmto stretnutím prešli okolo nej na parkovisku dve ženy v Dianinom veku a šepkali si: „Vlastná matka by ju nespoznala.“

Bola to len jedna z fráz, ktoré sa v New Iberii o Eureke hovorili: Dokázala by sa pohádať aj s čínskym múrom – a vždy vyhrá. Má hudobný sluch ako medveď. Beží rýchlejšie ako zašliapnutý mravec na olympiáde. Problém s frázami bol v tom, ako ľahko sa skotúľali z jazyka. Tieto ženy nerozmýšľali nad tým, čo sa stalo s Dianou, ktorá by spoznala svoju dcéru kdekoľvek a kedykoľvek, bez ohľadu na okolnosti.

Po trinástich rokoch v katolíckej škole Eureka verila, že Diana na ňu hľadí z neba a spoznáva ju aj teraz. Neprekážalo by jej roztrhané tričko s ochranárskym heslom pod školským svetrom, ohryzené nechty ani diera na palci pláteniek. No vlasy by ju možno nahnevali.

Za tie štyri mesiace od nehody Eurekine vlasy menili farbu z panenskej plavej cez ryšavú (prirodzený odtieň jej matky) a takmer bielu (nápad tety Maureen, ktorá mala salón krásy) až po havraniu (čierna sa jej konečne zdala vhodná) a teraz vyrastali v zaujímavom odtieni hnedej. Eureka sa pokúsila usmiať na seba, ale jej tvár vyzerala čudne ako komická maska, ktorá vlani visela v učebni drámy.

„Porozprávaj mi o svojej poslednej pozitívnej spomienke,“ požiadala Landryová.

Eureka sa vrátila na gauč. Musel to byť ten deň. Viezli sa s otvorenými oknami po moste, ktorý nikdy neprešli, z autorádia hučalo cédečko Jellyho Rolla Mortona a obidve s mamou spievali príšerne vysoko. Spomenula si, ako sa strašne smiali na texte pesničky, keď sa blížili k prostriedku mosta. Spomenula si na zhrdzavenú bielu tabuľku s nápisom Štvrtá míľa.

A potom: zabudnutie. Zívajúca čierna diera, až kým sa nezobudila v nemocnici v Miami s porezanou hlavou, roztrhnutým ľavým ušným bubienkom, ktorý sa už nikdy poriadne nezahojí, vyvrtnutým členkom, dvoma zlomenými zápästiami a tisíckami modrín...

A bez matky.

Ocko sedel na kraji postele. Plakal, keď sa prebudila, a preto jeho oči vyzerali ešte modrejšie. Rhoda mu podala papierové vreckovky. Eurekini poloviční štvorroční súrodenci William a Claire malými mäkkými prstami zvierali jej ruku tam, kde nemala obväzy. Zacítila dvojčatá prv, než otvorila oči. Prv než vedela, že niekto tam je, že vôbec žije. Voňali ako vždy: mydlom značky Ivory a hviezdnatou nocou.

Rhode sa hlas ani nezatriasol, keď sa naklonila nad posteľ a zdvihla si červené okuliare navrch hlavy. „Mala si nehodu, ale budeš v poriadku.“

Povedali jej o strašnej vlne, ktorá sa zdvihla z oceánu ako v báji a stiahla mamin chrysler z mosta. Povedali jej, že vedci hľadali vo vode meteor, ktorý mohol spôsobiť takú vlnu. Povedali jej o stavebných robotníkoch a spytovali sa Eureky, či vie, že ich auto bolo jediné, ktorému dovolili vojsť na most, a prečo. Rhoda spomínala, že zažalujú okres, ale ocko mávol rukou. Nechaj to tak. Spytovali sa Eureky na jej zázračnú záchranu. Čakali, že im poskytne nejaké vysvetlenie, ako je možné, že sa dostala na breh – a sama.

Keď im nevedela odpovedať, povedali jej, čo sa stalo mame.

Nepočúvala, vlastne nič z toho nepočula. Bola vďačná, že hučanie v uchu pohltilo väčšinu zvukov. Niekedy sa jej dokonca páčilo, že po nehode zostala napoly hluchá. Hľadela na Williamovu nežnú tvár a potom na Clairinu a pomyslela si, že jej to pomôže. Lenže obaja vyzerali, akoby sa jej báli, a to ju bolelo väčšmi než zlomené kosti. A tak uprela pohľad poza nich všetkých na slonovinovobielu stenu a zostala tak deväť dní. Sestričkám stále tvrdila, že má silné bolesti, aby dostala viac morfia.

„Možno máš pocit, že svet je veľmi nespravodlivé miesto,“ pokúsila sa nadviazať rozhovor Landryová.

Eureka je ešte stále u tej povýšeneckej terapeutky, ktorej platia za to, aby jej neporozumela? To je nespravodlivé. Predstavila si Landryovej topánky, ako sa čarovne dvíhajú z koberca, vznášajú sa vo vzduchu a krútia sa ako minútové ručičky na hodinách, až kým čas nevyprší, a Eureka môže uháňať naspäť na preteky.

„Volanie o pomoc ako to tvoje má často za následok pocit, že ti nerozumejú.“

„Volanie o pomoc,“ tak nazývajú cvokári pokus o samovraždu. To nebolo volanie o pomoc. Pred Dianinou smrťou Eureka považovala svet za neuveriteľne vzrušujúce miesto. Jej mama bola stelesnené dobrodružstvo. Na bežnej prechádzke si všímala veci, okolo ktorých by väčšina ľudí tisíc ráz prešla bez povšimnutia. Smiala sa hlasnejšie a častejšie ako iní ľudia, ktorých Eureka poznala – a boli časy, keď to Eureku privádzalo do rozpakov, no po tieto dni si uvedomovala, že nadovšetko jej chýba matkin smiech.

Diana bola archeologička a vzala ju so sebou, keď pracovala v Egypte, v Turecku a v Indii, plavili sa na Galapágske ostrovy. Raz, keď išla Eureka za mamou na vykopávky v severnom Grécku, zmeškali posledný autobus do Trikali a mysleli si, že tam zostanú trčať celú noc, ale šestnásťročná Eureka stopla nákladiak s olivovým olejom a dostali sa naspäť do Atén. Pamätala si, ako ju vtedy mama držala okolo pliec, keď sedeli vzadu na nákladiaku medzi voňavými presakujúcimi sudmi s olivovým olejom a mama jej potichu šepkala: „Ty by si našla východisko aj z líščej diery na Sibíri, dievča. Si perfektný spoločník na cesty.“ To bol Eurekin obľúbený kompliment. Myslela naň často, keď bola v situácii, z ktorej sa potrebovala dostať.

„Pokúšam sa nadviazať s tebou spojenie, Eureka,“ povedala doktorka Landryová. „Aj tí, ktorí sú ti najbližší, sa o to pokúšajú. Požiadala som tvoju nevlastnú matku a otca, aby mi niekoľkými slovami opísali, v čom si sa zmenila.“ Siahla po mramorovanom notese na kraji stola. „Nechceš ich počuť?“

„Prečo nie?“ pokrčila plecami Eureka. „Poďme sa hrať na slepú babu.“

„Tvoja nevlastná matka...“

„Rhoda.“

„Rhoda ťa označila za chladnú. Povedala, že zvyšok rodiny chodí okolo teba po špičkách a svojim súrodencom sa vyhýbaš a si netrpezlivá.“

Eureka sa mykla. „Nevyhýbam sa...“ Vlastne komu na tom záleží? Ale že je netrpezlivá s dvojčatami? Je to pravda? Alebo to je len ďalší z Rhodiných trikov?

„A čo ocko? Budem hádať. Rezervovaná, zamračená?“

Landryová obrátila stránku v zošite. „Áno, tvoj otec ťa opisuje ako rezervovanú, stoickú a ‘ťažký orech na rozlúsknutie‘.“

„Byť stoická nie je zlé.“ Odkedy sa Eureka učila o gréckom stoicizme, snažila sa držať svoje city pod kontrolou. Páčila sa jej myšlienka slobody získanej vďaka ovládaniu svojich citov, aby ich videla iba ona ako karty v ruke. Vo svete, kde by neboli Rhody a doktorky Landryové, by ockova charakteristika mohla byť komplimentom. Aj on bol stoik.

No tá fráza ťažký oriešok na rozlúsknutie ju trápila. „Myslíte, že nejaký samovražedný cvok stojí o takéto charakteristiky?“ zahundrala.

Landryová odložila zošit. „Znovu myslíš na samovraždu?“

„Hovorila som o cvokoch,“ rozhorčene vyprskla Eureka. „Myslela som... ale to nič.“ Lenže už bolo neskoro. Vypustila to slovo z úst a zapôsobilo, akoby v lietadle spomenula slovo bomba. Landryovej varovné svetlá sa rozsvietili.

Samozrejme, že Eureka stále myslela na samovraždu. Áno, uvažovala o iných metódach. Vedela iba, že sa nemôže pokúsiť utopiť – po tom, čo sa stalo Diane. Raz videla film, ako sa pľúca utopenca pred smrťou naplnia krvou. Niekedy sa rozprávala o samovražde so svojím kamarátom Brooksom. Jemu jedinému mohla veriť, že ju nebude odsudzovať, ani že to bude hlásiť ockovi, či niekomu horšiemu. Niekoľkokrát sa o tom rozprávali cez skype tak, aby ich nikto nepočul. Musela Brooksovi sľúbiť, že mu zavolá vždy, keď bude na niečo také myslieť, a tak sa rozprávali veľa ráz.

Veď stále žije, nie? Nutkanie odísť z tohto sveta už nie je také neprekonateľné ako vtedy, keď prehltla tie pilulky. Eurekinu túžbu po smrti nahradila letargia a apatia.

„Nespomínal ocko náhodou, že som vždy bola taká?“ spýtala sa.

Landryová položila zošit na stôl. „Vždy?“

Teraz sa Eureka odvrátila. Možno nie vždy. Pravdaže nie vždy. Nejaký čas bola v pohode. Lenže keď mala desať, rodičia sa rozišli. Potom človek už nie je v pohode.

„Je šanca, že by ste mi mohli načmárať recept na Xanax?“ V Eurekinom ľavom ušnom bubienku začalo znovu zvoniť. „Inak so mnou strácate čas.“

„Nepotrebuješ drogy. Potrebuješ sa otvoriť, nie sa zahrabať v tejto tragédii. Tvoja nevlastná matka hovorí, že sa nechceš rozprávať ani s ňou, ani s otcom. Neprejavuješ záujem ani o rozhovor so mnou. A čo tvoji priatelia v škole?“

„Cat,“ povedala Eureka automaticky. „A Brooks.“ S nimi sa rozprávala. Keby tam namiesto Landryovej sedel jeden z nich, Eureka by sa možno teraz už smiala.

„Dobre.“ Doktorka Landryová tým myslela: Konečne. „Ako by ťa oni opísali po nehode?“

„Cat je kapitánka bežeckého družstva,“ povedala Eureka a myslela na zmiešané pocity na priateľkinej tvári, keď jej Eureka oznámila, že končí a funkcia kapitánky teda zostáva voľná. „Povedala, že som sa spomalila.“

Cat bude práve teraz niekde na štadióne. Vedela skvele bežať na tréningoch, ale nevedela tím pred pretekmi povzbudiť – a práve to v súboji s Manorom potrebovali. Eureka pozrela na hodinky. Ak sa poponáhľa, len čo tu skončí, možno sa dostane do školy načas. Veď to chcela, či nie?

Keď zdvihla pohľad, Landryová sa mračila. „Povedať niečo také dievčaťu, ktoré prišlo o matku, sa mi zdá dosť drsné, nemyslíš?“

Eureka pokrčila plecami. Keby mala Landryová zmysel pre humor a keby poznala Cat, pochopila by to. Jej priateľka žartovala. To bolo v poriadku. Poznali sa celú večnosť.

„A čo... Brooke?“

„Brooks,“ opravila ju Eureka. Aj jeho poznala celú večnosť. Je lepší poslucháč ako všetci cvokári, na ktorých Rhoda s ockom vyhadzovali peniaze.

„Brooks je chlapec?“ Landryová prevrátila notes a niečo si zapísala. „Ste iba kamaráti?“

„Záleží na tom?“ odsekla Eureka. Kedysi pred nehodou s Brooksom chodila – v piatej triede. Boli ešte decká. Vtedy bola zdrvená z rozvodu rodičov a...

„Po rozvode rodičov si mladí ľudia často nevedia vytvoriť vlastný romantický vzťah.“

„Mali sme desať. Neklapalo nám to, lebo ja som chcela ísť plávať, keď sa on chcel ísť bicyklovať. Prečo sa o tom vlastne rozprávame?“

„Ty mi povedz. S Brooksom sa možno dokážeš rozprávať o svojej strate. Zdá sa, že na ňom by ti mohlo záležať, keby si si dovolila niečo cítiť.“

Eureka prevrátila oči. „Obujte si topánky. Ja už musím bežať.“ Chytila tašku a vstala z gauča.

Potrebovala odtiaľto ujsť. Bežať naspäť do školy. Utekať po lese, až kým nebude taká unavená, že ju všetko bude bolieť. Možno by sa mala vrátiť k cezpoľnému behu, ktorý mávala tak rada. Trénerka mala v jednom pravdu: keď bola Eureka na dne, beh jej pomáhal.

„Uvidíme sa na budúci utorok?“ zavolala Landryová, no pýtala sa to už len zatvorených dverí.

Milan Buno
22.7.2014

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(23. júla 2014 v 21:12)
Perfektna ukazka. Velmi sa mi paci tato knizka.