Séria Duna pokračuje. 4.diel Božský imperátor Duny

Štvrtý diel slávnej knižnej série Božský imperátor Duny nás posúva o 3500 rokov vpred v čase a je nemenej pútavý ako tie predošlé.
Leto II Atreides, zmutovaný človek s mimoriadnymi psychickými schopnosťami, vládne tvrdou rukou. Premena, ktorú podstúpil, ho olúpila nielen o ľudskú podobu, ale aj o ľudské vnímanie morálky. Dokáže predvídať budúcnosť a vidí, že jedinou cestou, ako zachrániť ľudstvo pred budúcou totálnou skazou je udržiavať ho pod neustálou tyranskou nadvládou.

Vypukne vzbura a na jej čelo sa postaví Siona, ktorá patrí tiež k atreidesovskému rodu. Neuvedomuje si však, že Letova predstava o Zlatej ceste pre ľudstvo zahŕňa aj to, ako by sa mal naplniť jej osud – a to tak, ako by si sama nikdy nevybrala.

Štvorka v novom preklade je konečne vonku a boj o zázračné korenie a o moc nad známou časťou vesmíru nepoľavuje. Frank Herber namiešal poctivých takmer 400 strán, na ktorých nechýba akcia, intrigy, politika, ekológia, štipka feminizmu, náboženstva, večného fanatizmu.

Božský imperátor Duny sa viac zameriava na Leta II a zopár ďalších postáv. Nechýba všadeprítomné filozofovanie, najmä o politickom zriadení. Aj táto kniha dokazuje bezbrehú fantáziu autora, čím sa radí medzi najoriginálnejších autorov sci-fi v histórii. Má úžasné nápady, ktoré vie skvele využiť v príbehu tak, že čítate so zatajeným dychom a prenášate sa do vzdialeného vesmíru...

Ako napísal Time, „štvrtá návšteva vzdialeného Arrakisu je rovnako fascinujúca ako tri predchádzajúce...a rovnako aktuálna.“

Začítajte sa do knihy Božský imperátor Duny:

Traja ľudia, ktorí utekali na sever cez mesačné tiene v Zakázanom lese, boli od seba vzdialení takmer na pol kilometra. Posledný bežec v rade nemal ani sto metrov náskok pred D-vlkmi, ktoré ho prenasledovali. Zvieratá brechali a dychčali od nedočkavosti, ako to mali vo zvyku pri pohľade na korisť.
Prvý mesiac visel takmer priamo nad nimi, takže v lese bolo pomerne svetlo, a hoci sa nachádzal vo vyššie položených oblastiach Arrakisu, stále tu vládlo teplo, čo zanechal sparný letný deň. Nočný vzduch z Poslednej púšte Saríru prinášal vôňu živice a vlhké výpary popadaného lístia. Vetrík z Kynesovho mora za Sarírom sem občas zavial náznak soli a rýb.
Iróniou osudu sa posledný bežec volal Ulot, čo vo fremenskom jazyku znamená „Milovaný  oneskorenec“. Ulot mal nízku postavu a sklony k tučnote, takže počas výcviku pred touto akciou si musel dávať mimoriadny pozor na stravu. Hoci sa mu na ich zúfalý útek podarilo schudnúť, tvár nestratila oblosť a veľké hnedé oči v tom pozostatku priveľkého tela pôsobili zraniteľne.
Ulotovi bolo jasné, že už nedokáže významne pridať. Dychčal a chrčal. Občas sa potkol. Ale nezavolal na svojich priateľov. Vedel, že by mu nemohli pomôcť. Všetci zložili tú istú prísahu a bolo im jasné, že im nepomôže nič okrem starých cností a fremenskej lojality. Platilo to, hoci všetko, čo kedysi Fremeni mali, dnes malo len povahu recitálov, ktoré rapkajú muzeálni Fremeni.
Práve vďaka fremenskej lojalite teraz Ulot mlčal, hoci si plne uvedomoval, že ho čaká záhuba. Bol to pekný prejav starobylých vlastností a zároveň dosť poľutovaniahodný, keďže bežci čerpali vedomosti o cnostiach iba z kníh a legiend ústnych dejín, ktoré potom napodobňovali. D-vlky uháňali už celkom blízko za Ulotom a ich obrovské sivé telá mali v pleciach takmer ľudskú výšku. Od nedočkavosti skákali a kňučali, hlavy mali zdvihnuté a oči upreté na mesiac odrážali postavu koristi.
Ulot sa ľavou nohou potkol o koreň stromu a takmer spadol. Dodalo mu to novú energiu. Nabral rýchlosť a vzdialil sa od svojich prenasledovateľov asi o jednu vlčiu dĺžku. Kmital ramenami. Hlasno dýchal otvorenými ústami.
D-vlky nezmenili tempo. Boli ako sivé tiene, ktoré sa mihali v silných zelených pachoch svojho lesa. Vedeli, že vyhrali. Ten pocit dôverne poznali.
Ulot sa znovu potkol. Zachytil sa však o stromček a bez dychu pokračoval v behu, nohy sa mu chveli a búrili proti takýmto požiadavkám. Už mu nezostávala energia na ďalší výbuch rýchlosti.
Veľká D-vlčica obehla Ulota z ľavej strany. Zvrtla sa a skočila mu do cesty. Obrovské tesáky roztrhli Ulotovi plece. Zapotácal sa, ale nespadol. K pachom lesa sa pridala aróma krvi. Menší samec ho schmatol za pravý bok a Ulot napokon s výkrikom spadol. To sa už naňho zosypala celá svorka a Ulotove výkriky v jedinom okamihu naveky stíchli. D-vlky sa ani nepristavili, aby sa nažrali, hneď pokračovali v love. So sklonenými pyskami oňuchávali zem aj blúdiace vzruchové víry, hľadali teplú stopu dvoch zostávajúcich bežcov.
Ďalší bežec v poradí nosil meno Kwuteg, staré a ctihodné meno z Arrakisu, meno z čias Duny. Jeho dávny predok slúžil v síči Tabr ako majster destilmoru, ale to bolo niečo vyše tritisíc rokov stratené v minulosti, ktorej už mnohí neverili. Kwuteg bežal dlhými krokmi a jeho vysoké štíhle telo akoby sa dokonale hodilo práve na takúto námahu. Dlhé čierne vlasy mu splývali dozadu a odhaľovali ostré orlie črty. Rovnako ako jeho priatelia mal na sebe čierny bežecký úbor z natesno pletenej bavlny. Tkanina odhaľovala pohyby zadku a šľachovitých stehien, hlboký a pravidelný rytmus jeho dýchania. Len tempo, ktoré bolo na Kwutega netypicky pomalé, prezrádzalo, že si zranil pravé koleno, keď zliezal z umelých útesov, ktoré obklopovali pevnosť Božského imperátora v Saríre.

Foto: Premedia, Cinemas