Dojemný, ironický a hlboko ľudský román o tom, čo si človek nesie so sebou, aj keď z domova uniká

Tolik si práve splnil životný sen: štyri tisícky kilometrov od celej svojej otravnej rodiny si kúpil dom, ktorý si plánuje zariadiť podľa svojich predstáv. Vojna mu však skrížila plány a pod jeho novonadobudnutou strechou sa ocitli jeho mama, jednonohý strýko, vzdialená sesternica so svojím uslintaným psíkom, sestra s depresívnou kamarátkou a dokonca aj mačky – svokra s nevestou.

Zatiaľ čo Ukrajinu ničia bomby a zabíjajú stovky a tisícky ľudí, Tolik prežíva inú vojnu. Je to vojna všedných dní, vojna ľudí, ktorí sa v cudzej krajine snažia vytvoriť dočasný domov s vôňou paradajok. Prežívajú v neznesiteľnej obyčajnosti každodennosti, hoci v duchu zostali doma, v Ukrajine. Vojna ich však sprevádza na každom kroku. Je ako dlhý rebrík, čo dosiahne všade.

Hoci sa v knihe nestrieľa, vojna je prítomná v každom odstavci. V dialógoch, spomienkach, strachoch postáv a v ich neustálej snahe adaptovať sa. Tolik bojuje o jediné – zachovať si zdravý rozum. Rodina bojuje o kúsok normálnosti. A všetci spolu bojujú s tým, že hoci fyzicky odišli, myšlienkami zostali doma.

Symbol rebríka, ktorý „dosiahne všade“, predstavuje vojnu, ktorá sa dostane do každého kúta života.

„Toličok,“ ozvala sa raz Hryhorivna a Tolik hneď zbystril, lebo to oslovenie bolo predzvesťou vydierania a manipulácie.
Zdvihol pohľad. „Načo ti je ten kaktus hen v rohu?“
Pri dome rástol asi dvojmetrový kaktus s rozvetvenými širokými listami. Bol košatý, opieral sa o stenu a naťahoval svoje ostnaté dlane k okoloidúcim.
„Mne sa kaktusy páčia,“ povedal Tolik.
„Ja by som ho vyrúbala,“ navrhla Hryhorivna.
„Mne sa kaktusy páčia,“ zopakoval Tolik.
„Kaktusy odoberajú energiu,“ začala so svojimi feng šuej trikmi. „Vnútri domu pohlcujú elektronické žiarenie, ale čo robí pred domom? Len vyciciava energiu.“
„Ja som plný sily a energie,“ povedal Tolik a sotva otvoril svoje večne ťažké viečka.
Hryhorivna vedela, ako zahubiť akýkoľvek strom, preto mlčala.
„Ak sa čo i len dotknete môjho kaktusu, vytrhám vám paradajky,“ vstal Tolik.

Kniha Rebrík šikovne kombinuje tragédiu s groteskou, takže sa pristihnete pri tom, ako sa smejete cez slzy. Kuzněcova využíva bohatý ukrajinský folklór a mentalitu, vďaka čomu je román hlboko autentický. Rozhovory postáv sú často improvizačné, pripomínajú skutočné rodinné hádky. Niektoré scény, napríklad debata o starobe kurčiat či strýkova „analytika“, sú už teraz vnímané ako kultové.

„Raz sa tá vojna skončí.“ Anatolij Stepanovyč sa presunul ku kuchynským dverám, „Keby mi dali druhú nohu, hneď by som šiel slúžiť.“
„Pochybujem, že by si niečo odslúžil aj s dvoma nohami,“ poznamenala Hryhorivna. „Uvažuješ priveľmi analyticky.“

Rebrík si získava uznanie kritiky aj u čitateľmi na Ukrajine i v zahraničí. Oceňujú úprimnosť, schopnosť „robiť humor bez toho, aby zľahčoval tragédiu“, realistické postavy. Je to citlivá výpoveď o tom, čo pre bežnú rodinu znamená útek pred vojnou. Kniha, ktorá vám zostane v hlave ešte dlho po poslednej stránke.