Rozprávky nad zlato

Rozprávky svetoznámeho dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena čítajú deti aj dospelí po celom svete. Obyčajné veci majú v nich zázračnú moc, jedno pravdivé slovo je silnejšie ako tisíc klamstiev a dobré srdce je cennejšie ako všetky poklady.

V knižke Najkrajšie rozprávky H.Ch.Andersena sú tie najkrajšie rozprávkové príbehy, s ktorými deti prežijú vzácne chvíle.
Snehová kráľovná.
Kresadlo.
Palculienka.
Princezná na hrášku
Statočný cínový vojačik
a ďalšie.

Celkovo 13 nádherných rozprávok.

Napísal vyše stopäťdesiat rozprávok. V bohato ilustrovanej knižke Najkrajšie rozprávky H.Ch.Andersena  čakajú na deti krásne príbehy, pri ktorých sa vyberú ďalekých krajín a zažijú nevídané veci.

Začítajte sa do prvej rozprávky Snehová kráľovná.
Prvý príbeh: O zrkadle a jeho črepinách

Žil jeden zlý čarodejník, čo nemal rád ľudí. Chcel, aby boli nešťastní, a tak vyrobil čudesné zrkadlo. Čo bolo dobré a pekné, to sa v ňom odzrkadlilo zmenšené, a všetko zlé a škaredé zasa vyniklo.  Čarodejníkovi učni sa so zrkadlom rozbehli do sveta. Nevynechali jedinú krajinu a neobišli jediného človeka, len aby každému ukázali v zrkadle jeho spotvorený obraz.
Nakoniec sa rozhodli, že zaletia až do neba. Čím boli vyššie, tým strašnejšie sa zrkadlo škerilo, a keď urobilo svoju najstrašnejšiu grimasu, vtedy sa aj oni zľakli sa a zrkadlo vypustili z rúk. Dopadlo na zem a rozbilo sa na márne kúsky. Potom robilo ľudí ešte nešťastnejšími než predtým. Najmenšie kúsočky boli drobné ako zrnko prachu a vietor ich roznášal po svete. Komu vleteli do oka, ten začal vidieť všetko obrátene, alebo si na veciach všímal iba to zlé.
A keď sa čriepok zapichol človeku do srdca, zmenilo sa mu na kus ľadu. Počúvajte, ako tie črepinky poletujú medzi ľuďmi dodnes.

Druhý príbeh: Chlapec a dievčatko

V meste žili dve deti. Mali sa radi ako brat a sestra. S rodičmi bývali v podkrovných komôrkach oproti sebe. Tam, kde sa strechy ich domov spájali, hľadeli na seba obloky oboch komôrok.
Pred každým oblokom rástol v debničke ružový krík. Halúzky kríkov sa preplietli a vytvorili nad rímsou kvetinovú bránu. Na dvoch lavičkách pod ňou sa deti v lete hrávali.
V zime sa obloky pokryli ľadovými kvetmi. Deti si na piecke zohriali mince, a keď ich priložili na zamrznuté sklo, mohli sa na seba dívať z obloka do obloka okrúhlymi dierkami. Chlapčeka volali Kay a dievčatko Gerda. Raz večer Kay cez roztopenú dieročku zazrel, ako v kvetinovej debničke pristála veľká snehová vločka. Chvíľku tam ležala a potom postupne rástla, až z nej bola prekrásna pani, odetá do bielučkého závoja zo snehových hviezdičiek. Celá bola z ligotavého ľadu, a predsa živá!

Ale najviac sa blyšťali jej oči.

Kývla rukou na chlapčeka, no ten sa naľakane odtiahol od obloka. Na druhý deň mrzlo, len tak prašťalo, ale onedlho bol odmäk a zimu vystriedala jar. Kay a Gerda sedeli na lavičkách pod ružami a prezerali si knižku. Chlapec zrazu skríkol:

„Joj, pichlo ma v srdci a čosi mi vletelo do oka!“

Netušil, že do srdca a do oka mu spadli črepinky z čarodejníkovho zrkadla. Odvtedy videl na ľuďoch iba chyby a všetkých napodobňoval, dokonca aj starú mamu.

Opäť prišla zima.
Kay si vzal sánky a vybral sa na námestie sánkovať s ostatnými deťmi. Zrazu na námestie doleteli veľké biele sane. Kay si k nim priviazal svoje sánky. Veľké sane sa rozbehli a leteli ani víchor. Kay sa viezol za nimi. Čochvíľa zmizli za rohom ulice a mestskou bránou vybehli von. Potom sa sane zastavili. Krásna a belostná pani v saniach sa obrátila ku Kayovi.

Bola to Snehová kráľovná!

„Máme za sebou kus cesty!“ riekla. „Nasadni do mojich saní, ak ti je zima!“ Posadila chlapca

do saní a zababušila ho do svojej prikrývky. Kay sa cítil ako v snehovom záveji. Snehová kráľovná ho pobozkala na čelo a v tej chvíli zabudol na Gerdu aj na svojich doma.

Milan Buno, 23.5.2015