Prvá láska, prvý smútok, prvá radosť...

Málokto si to však vie zapamätať a najmä napísať tak zaujímavo a plasticky, aby zaujal aj nestranného čitateľa. Rudolfovi Hrčkovi sa to dokonale podarilo.

Horský park. Patrónka. Tunel pod hradom. Kramáre. Lido. YMCA. Aj sem všade vás zavedie autor Rudolf Hrčka v knihe Všetko je raz prvý raz. A k tomu Rusi v Tatrách. Prvý raz pri mori. Tuzexové nákupy. Študenti z NDR.

Nie je to však iba kniha rodinných spomienok. Ovanie vás z nej duch povojnovej Petržalky, tvrdosť bratislavských štricákov, bitky chlapčenských partií na Patrónke či sloboda rockovej Bratislavy. Zaspomínajte si spolu s autorom na osemnásť rokov slovenského života, ktorý ste možno rovnako alebo veľmi podobne prežili aj vy.

Vzácnosťou knihy sú fotografie, dobové zobrazenie hlavného mesta v 50. či 60.rokoch minulého storočia. Tak ako to naznačuje už obálka a na nej zabudnuté petržalské Lido z roku 1962. V knižke nájdete aj fotku staručkej električky, na ktorú Rudolf naskakoval proti zákonom fyziky cestou do hudobnej školy. Rozbité husle, odreté kolená a stará električka k tomu :)

Začítajte sa do knihy Všetko je raz prvý raz.

V živote človeka sa všetko raz stane prvý raz. Prvý raz sa narodíme a prvý raz zomrieme. Medzitým je tých prvých razov veľa.
Spočiatku ich je záľaha. Neskoršie čoraz menej. Spektrum prvých razov je u niektorých ľudí široké, u iných úzke. Existujú však také, ktorými si väčšina obyčajných ľudí poctivo prejde. Akýsi prvorazový spoločný menovateľ. Prvý strach, prvá radosť, prvý smútok, prvá trieda, prvá láska…
Som už dosť starý na to, aby som ich zažil požehnane, no ešte nie tak veľmi, aby som si na ne nedokázal spomenúť.
A dúfam, že sa ešte nejaké prvé razy vyskytnú, kým prvý raz zomriem.

Ideálny čas zaspomínať si. Na prvé razy, z ktorých je poskladaný ten spoločný menovateľ, a sem-tam i na tie, ktoré sa z neho vymykajú.
Alebo sú iba moje.

Prvá spomienka na to, že existujem

Pamätám si kuchyňu, zelené linoleum a sklenený šerblík. Bývali sme vtedy s mamou, otcom a so sestrou o rok staršou odo mňa v prenajatom prízemnom domčeku v starej Petržalke. Na Ulici Mladej gardy. Iba kuchyňa, izba a malá špajzka. Tak tú miestnôstku volala moja mama. Mladšia sestra vtedy ešte nebola na svete.
Na šerblíku sedí moja staršia sestra Anyčka. (Tak tvrdo po trnavsky ju volal otecko. Takisto tvrdo po trnavsky, teda nie „oťecko“. Preto ten ypsilon v sestrinom mene a ďalšie „tvrdosci“.) Ja ležím na zemi a pozerám sa, kedy sa to začne. Ako to dopadlo, už neviem. Pamätám si však, ako ma mama okrikuje, že čo to robím a že to povie oteckovi. Túto vyhrážku používala veľmi často, kým sme nevyrástli. Otecko bol autorita aj v maminých očiach a prenieslo sa to i na nás troch súrodencov.
Odhadujem, že som mal necelé dva roky. Mama totiž tvrdila, že v ôsmich mesiacoch som chodil, keď som mal deväť mesiacov, už nemusela prať plienky a ako ročný som už slušne rozprával. Preto predpokladám, že to, čo som sledoval v sestrinom šerblíku, nebola moja prvá výučbová stáž. Asi som tak ležiaval na zemi už predtým a učil sa. V pamäti mi však zostala práve táto príhoda, lebo vtedy ma mama okríkla. Muselo to teda byť v čase, keď som už rozprával, rozumel ostatným a asi už aj začal poslúchať. Najstaršia spomienka v mojej pamäti má teda asi šesťdesiat rokov.
Čo rozhoduje o tom, čo si uchováme v staropamäti navždy ako prvé? U mňa to bolo zrejme dosť tvrdé napomenutie a vyhrážanie autoritou. U iných možno dokážu zanechať hlboké pamäťové stopy milšie a láskavejšie podnety.
Ktovie. Porozmýšľajte…

Prvá spomienka na pocit strachu

Ešte stále sme bývali v tom prízemnom domčeku na ulici tvorenej podobnými domčekmi, učupenými v dvoch radoch oproti sebe a oddelenými od kamenistej, večne prašnej cesty chodníkom. Z udupanej hliny chodníka som rád vyberal prstami drobné kamienky a hádzal ich na cestu.
Môj otec bol vtedy šoférom Beusu a jazdil na trase Čunovo – Bratislava. Boli dni, keď s tým obrovským prázdnym autobusom zastal pred domom a mama už mala nachystanú polévku, lyžicu a chleba. Otecko si sadol za stôl. Ja a Anyčka sme kľačali na stoličkách a dívali sme sa, ako tá veľká lyžica pravidelne mizne v otcových ústach. Mama stále opakovala: „Máš čas, Jožko, nejedz tak pahltno a poutíraj si fúzky.“ Strašne nás bavilo, keď si otecko musel utírať fúzky. Potom sme už len počuli štartovanie motora a otecko bol preč.
V tých časoch sme trávili väčšinu dňa v kuchyni pri maminej sukni, v lete aj v záhradke za domom alebo na detskom ihrisku. Čo sme robievali v zime, nemám potuchy – žiadna spomienka, nech sa akokoľvek snažím. Mama mala o nás strach, pretože vonku boli zlé deti. Najhorší boli „štricáci“, ktorí strašne škaredo rozprávali. Na náš dvor sa štricáci nedostali, ale občas ich bolo počuť.
Napriek všetkému sme po tej zlej ulici túžili. Často sme sedávali na schodíku pred domom. Bolo to niečo úžasné, akoby odmena, ale neodvážili sme sa od neho odlepiť. Keby sme to urobili, mama by nám viac nedovolila sedieť tam a hlavne by to povedala oteckovi. Neriskovali sme to, boli sme dobre vychované deti. Mama nechávala dvere do domu otvorené a zvyčajne robila niečo v kuchyni. Buď nám niečo rozprávala, alebo spievala, najradšej sme mali maďarskú pesničku Azaszép, aza szép… Občas sme sa k jej spevu pridali. Boli sme šťastní, že môžeme pozorovať, čo sa deje na ulici.
Jedného dňa sme s Anyčkou – moja mladšia sestra Martuška ešte stále nebola na svete – opäť sedeli na svojom obľúbenom mieste. Zrazu sme na konci ulice zbadali autobus. Pomaly sa vytočil a mieril k nám. Sestra vyskočila a s krikom utekala za mamou.
„Už ide otecko!“ zvestovala jej. Ja som zvyčajne opakoval všetko po nej, no tentoraz som ostal sedieť. Díval som sa na prichádzajúci autobus, až kým nezastal pred naším domom. Otecko vystúpil a nechal pootvorené dvere.
„Tak čo, Rudiško? Poslúchal si?“ spýtal sa ma.
„Poslúchal,“ odpovedal som.
Zobral ma na ruky a odniesol do kuchyne. Tam naňho už čakala mama, sestra a polievka. Neviem, prečo som vtedy nesledoval otca ako inokedy. Zrazu som len sedel na šoférskom sedadle a držal som v rukách volant. Tesne pod volantom vpravo bol nejaký kľúč. Začal som sa s ním hrať. Otáčal som ním a chcel som si ho nechať. Potom som už len začul v kabíne hrozný rachot, ktorý neprestával. Naštartoval som autobus. Od strachu som sa nevládal pohnúť. Ale ani nebolo treba. Zbadal som oteckovu tvár, znetvorenú hnevom, s fúzikmi, na ktorých boli zvyšky polievky. Potom sa otec s mamou v kuchyni strašne hádali a my so sestrou sme ušli do spálne. Schovali sme sa tam pod stôl a plakali sme. Nikdy predtým ani potom som otca kričať na mamu nepočul.
Otec odišiel z domu, mama v kuchyni plakala a my sme si mysleli, že otecko sa už nikdy nevráti. Ten hrozný pocit si pamätám dodnes. Bol to strach, prvý a asi najväčší, aký mi utkvel v pamäti.

Prvá pochvala

Keď sme sedávali na schodíku pred domom, mama zvyčajne varila. Nemala nás na očiach, ale „na ušiach“ áno – počúvala, ako jej húsatká gagocú. Anyčka tam mávala bábiku a ja zošit. Kreslil som doň takou strašne hrubou, už značne zostrúhanou murárskou ceruzou. Jedine tá vydržala môj tlak na papier. Páčili sa mi totiž hrubé čiary a myslel som si, že tlačením budú ešte hrubšie. Ale neboli, len som každú ceruzku zlomil. Preto mi otecko dal ceruzu, ktorá robila hrubé čiary aj bez tlačenia. Občas si ma pred spaním posadil na kolená a kreslil mi. Krásne. Dlho som mal jeho kresby odložené, boli to moje poklady. Autá, tanky, Dukla, Auróra, domy, kopce, zvieratá. Asi aj iné veci, no tieto si pamätám. Najviac sa mi páčilo jeho tieňovanie. Domy kreslil vždy v „3D“. Strašne sa mi páčilo, ako sa zužovali. Mali perspektívu. Obyčajné detské čarbanice som nenávidel. Vždy na druhý deň som otcove kresby napodobňoval, ale tieňovať som tou hrubou ceruzou nedokázal. Veľmi ma to štvalo a tlačil som na papier ešte viac, no otcove kresby boli nedostižné. Bol som z toho nešťastný.
Vtedy žili v Petržalke starousadlíci. Hovorilo sa tam maďarsky, slovensky a nemecky. Občas sa pri nás pristavili rôzne tety a ujovia a hovorili niečo nezrozumiteľné. Obvykle ihneď vyšla z kuchyne mama a potom spolu debatovali po maďarsky, ako som sa neskoršie dozvedel. Mama nás naučila aspoň jónapot, kistyhand a gutentág.
Jedného pána, ktorého mama volala Plechavý Neuschel, som mal veľmi rád. Mama povedala, že je Nemec a máme mu hovoriť kistyhand a gutentág. Tak som to naňho kričal už zďaleka. On sa zakaždým smial a tak nejako smiešne rozprával. Pracoval na neďalekej pošte a chodieval okolo nás vždy v rovnakom čase. Pristavil sa, pohladil ma po blonďavých, temer až albínskych vlasoch a chválil moje kresby. Keď odchádzal, vždy opakoval: „Majn got, typiše dojče kinder.“ Keď som to povedal oteckovi, iba mávol rukou a povedal: „Také blbosty. To tý vaše hlavy blondavé a modré oči ho pomýlili. Jaký som já Nenčúr? Od Trnavy?“
Po mnohých rokoch sa mi dostal do rúk náš rodokmeň. Otec pochádzal po matkinej línii z rodu švajčiarskych habánskych privandrovalcov a jeho pradedo sa volal Schmidt. Otec sedával v škole v jednej lavici s Ignácom Bizmayerom, ktorý takisto pekne kreslil a bol habánskeho pôvodu. Takže Plechavý Neuschel mal nakoniec asi trochu pravdu. Mama polovičná Maďarka, otec polovičný Nenčúr – a my sme Slováci.
Keď nad tým teraz uvažujem, naozaj sa Nenčúrovi páčili kresby Auróry, tankov a pamätníka na Dukle? Bohvie, čo si myslel o mojom oteckovi, ktorý učil decko kresliť práve toto a ešte k tomu podľa predlohy, ktorú malo pred sebou. Asi že je Kommunist. Lenže bola zlá doba. Možno sa chcel otcovi „pre istotu“ zapáčiť, a preto odušu chválil dieťa komunistu. Ale skôr to bol jednoducho dobrý človek. Otec ani mama nás nikdy nejako extra nechválili, takže slastný pocit z pochvaly vo mne prebudil ktosi takmer cudzí…

Milan Buno, literárny publicista