Prekazí šialená ideológia pravú lásku?

Eliza je mladučké dievča, ktoré prichádza do Košíc spolu so svojimi rodičmi. Študuje na gymnáziu, je výborná v jazykoch a... pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo.
Daniel je syn bankára, žije v Košiciach, svoj voľný čas trávi hrou na organe v Chráme svätej Alžbety a... pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo.
Eliza miluje Daniela a Daniel miluje Elizu.

Táto láska by mohla mať šťastný koniec, keby...
Keby Eliza nebola Nemka, Daniel Žid a keby sa práve nepísal rok 1938.
Po náhlom zmiznutí Daniela odvážajú rodičia Elizu domov do Nemecka, kde už vládne Adolf Hitler a jeho rasové zákony. Eliza netuší, čo ju čaká ani ako ju to navždy poznačí. So zlomenou dušou je nútená nastúpiť ako zdravotná sestra v domove organizácie Lebensborn. Ocitá sa na zvláštnom mieste za železnou bránou, kde sa rodia deti pre vodcu. To však nie je jediné tajomstvo domova Hochland. Eliza ich všetky objaví, ale takmer za to zaplatí privysokú cenu. Aj keď má pocit, že už jej nič nemôžu vziať...

Nájdu napokon obaja svoj pokoj a znova jeden druhého? Zvládne Eliza všetky desivé skúšky, ktoré jej osud nachystal? Zlomí ju šialená ideológia a príde o rozum, alebo je aj na konci jej tunela svetlo?

Objednajte si novinku Zákon krvi.

Jeho pohľad bolel. Nechcela som si priznať, čo pred sebou vidí. Moju uniformu. Orla. A znak ríše, ktorá ho nenávidí za to, čo na ňom ani nie je vidieť. „Eliza,“ vyslovil zlomene moje meno a mne všetky slová zamrzli v hrdle.

Hajduková poukazuje aj na to, že ani Nemci to nemali jednoduché, aj oni podliehali určitej selekcii vlastného režimu. Príbeh sa začína v máji 1980 v Mníchove. V starej vile žijú tri ženy rôznych generácií. Vnučka Laura objaví v dome denník a odhalí nielen zabudnutú izbu ukrytú za obrazom, ale pohnutú minulosť vlastnej rodiny, o ktorej sa doma nehovorí. Zvláštnym riadením osudu sa ocitá v Košiciach v roku 1938, kde sa začína rozvíjať Elizin príbeh Zákon krvi.

Prečítajte si úryvok:

Spoza mrakov vyšlo slnko a ja som zbadala, že sme na mieste. Vývesná tabula niesla meno majiteľa obchodu. Stálo na nej Pekáreň Jindřich Horil. Mária vyšla po schodíkoch dovnútra a mňa ovanula vôňa čerstvého pečiva. Otočila som sa chrbtom k výkladu a dívala sa okolo. Sem-tam prešiel vedľa mňa nejaký človek.
„Slečinka, dajte si veštiť. Predpoviem vám, čo vás čaká.“ Odrazu pri mne stála stará tučná cigánka s kŕdlikom ufúľaných detí, ktoré okamžite capli svoje dlane na výklad. Nečakala a hneď mi chytila ľavú ruku. Pozrela do dlane. „Vidím veľkú lásku,“ zatiahla cigánskym dialektom. „Dakto vás má veľmi rád. Joooj, až za hrob.“ Potom však stíchla a vydesene sa dívala do mojej dlane.
„Čo tam vidíš?“
„Ideš preč!“ zrúkla na ňu zo schodov Mária. Cigánka sa zľakla a aj s deťmi ušla. Ešte predtým sa však na mňa pozrela veľmi zvláštnym pohľadom. „Gajdárka, paskuda jedna! Zavolám na teba žandárov! Dúfam, že vám toho nestihla veľa natárať. Nabudúce pôjdete so mnou všade, už vás nenechám vonku napospas takým všelijakým...“
„Len na mňa tak čudne pozerala.“
„Je to tárajka. O starej Gajdárke to vedia všetci.“ Pohla som sa za Máriou späť domov, ale cigánkin pohľad mi neschádzal z mysle. Čosi ju vydesilo. Naozaj je len tárajka alebo mi v dlani videla niečo veľmi zlé?

Milan Buno, 27.11.2015