Perlová sestra. Séria Sedem sestier pokračuje

Štvrtá sestra CeCe D'Aplièse nemala nikdy pocit, že niekam patrí. Po smrti nevlastného otca, tajomného milionára tatka Slaného, sa ocitne na životnej križovatke. V zúfalstve sa rozhodne odísť z Anglicka a pátrať po svojej minulosti. Má jedinú stopu - čiernobielu fotografiu a meno ženy, ktorá žila v Austrálii pred vyše sto rokmi. Cestou do Sydney sa zastaví v Thajsku, kde stretne záhadného a tajuplného Acea, muža rovnako osamelého ako ona.

Dávno predtým dostane mladá Kitty McBridová, dcéra chudobných škótskych rodičov, ponuku vycestovať do Austrálie ako spoločníčka bohatej dámy, pani McCrombieovej. Po príchode do Adelaide sa jej osud dramaticky prepletie s osudom identických dvojčiat – impulzívneho Drummonda a ambiciózneho Andrewa, ktorý je dedičom perlového impéria. Kitty ako jedna z prvých austrálskych podnikateliek dovedie obchod s perlami do netušeného rozkvetu.

CeCe dorazí do Austrálie a ocitne sa v spaľujúcej horúčave červených planín vnútrozemia. Niečo hlboko v duši rezonuje s energiou tohto kraja a znovu sa jej vráti schopnosť a radosť z maľovania. CeCe uverí, že tento rozľahlý divoký kontinent jej ponúka niečo, čo nikdy nedúfala nájsť: pocit, že niekam patrí, pocit, že má domov...

Perlová sestra je opäť magické putovanie v čase a histórii. Príbeh o hľadaní, rodinných tajomstvách. O prírode, zemi, človeku. Doslova pred vami ožíva minulosť, pretože Lucinda Rileyová je v tomto majstrovskou rozprávačkou.
„Príbeh štvrtej sestry CeCe sa číta ako príjemná sága zahŕňajúca rodinnú drámu, pohľad do vlastného vnútra, lásku, stratu, smútok, odhodlanie, vášeň a lojálnosť, rovnako ako spoznávanie kultúry a dejín Austrálie. Zaujímavý je aj rozbor vplyvu politických a ekonomických zmien na aborigénov – pôvodných obyvateľov Austrálie a na svetoznámu produkciu perál,“ píše sa na Goodreads.

Lucinda Rileyová sa sa narodila v Lisburne v Severnom Írsku. Detstvo prežila v dedinke Drumbeg neďaleko Belfastu, neskôr sa presťahovala do Anglicka. Od štrnástich rokov navštevovala školu drámy a baletu. V roku 1982 dostala prvú výraznejšiu hereckú úlohu v televíznej adaptácii BBC The Story of the Treasure Seekers (Príbeh hľadačov pokladov), v roku 1983 účinkovala v komediálnom seriáli Auf Wiedersehen, Pet.

Jej sedemročnú hereckú kariéru vo filme, divadle a televízii prerušila choroba. Nútená prestávka ju ako dvadsaťtriročnú priviedla k písaniu. Jej prvý román Lovers and Players (Milenci a hráči) vyšiel v roku 1992 vo vydavateľstve Simon&Schuster. Prvých sedem kníh napísala ako Lucinda Edmondsová, od roku 2000 publikuje už len pod menom Lucinda Rileyová. Počet jej románov presiahol dvadsiatku, pravidelne sa umiestňujú v rebríčku bestsellerov New York Times. Jej romány preložili do dvadsiatich ôsmich jazykov a vyšli v tridsiatich ôsmich krajinách. Mimoriadne úspešnú sériu historicko-romantických románov Sedem sestier, kde sa umne prelínajú fiktívne udalosti a osobnosti s historickými, začala písať roku 2014. Spisovateľka žije s manželom a štyrmi deťmi striedavo na anglickom vidieku a na juhu Francúzska.

Začítajte sa do novinky Perlová sestra:

Vždy si budem pamätať, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dopočula, že môj otec zomrel, pomyslela som si, keď som vyzrela z okna a videla iba nočnú čierňavu. Občas podo mnou zablikal zhluk svetiel naznačujúci ľudské obydlia, za každým svetlom sa skrýval život, rodina a spoločenstvo priateľov…
Ja som už nič z toho nemala.
Pripadlo mi to, akoby som sa dívala na svet obrátený naruby, lebo svetlá pod lietadlom sa podobali na menej jagavé kópie hviezd nado mnou. Pripomenulo mi to, ako mi raz jeden z učiteľov na umeleckej akadémii povedal, že maľujem, akoby som nevidela, čo mám pred sebou. Mal pravdu, nevidela som to. Obrazy sa mi vynárali v mysli, nie v skutočnosti.
Často nemali podobu zvieraťa, minerálu, ba ani ľudskej bytosti, no tie predstavy boli silné a vždy som cítila povinnosť podriadiť sa im.
Ako tá obrovská kopa odpadu, ktorú som navláčila z londýnskych skládok do svojho ateliéru v byte. Celé týždne som sa pokúšala predstaviť si, ako tie súčiastky poskladám. Akoby som pracovala na zhotovení obrovskej Rubikovej kocky, hoci surový materiál tvorili smradľavá plechovica od paliva, starý slamený strašiak, pneumatika a hrdzavejúci krompáč. Jednostaj som ich presúvala a tešila sa, až kým som nepridala osudný posledný kus, ktorý vždy – nech som ho umiestnila kamkoľvek – celú inštaláciu pokazil.
Oprela som si horúce čelo o studené plexisklové okno, ktoré mňa aj ostatných cestujúcich ako jediné oddeľovalo od zadusenia a istej smrti.
Sme takí zraniteľní…
Nie, CeCe, varovala som sa prísne, lebo som pocítila, ako sa ma začína zmocňovať panika, zvládneš to aj bez nej, určite to zvládneš. Prinútila som sa v myšlienkach opäť vrátiť k tatkovi Slanému, a hoci to znie čudne, vzhľadom na môj vrodený strach z lietania bola pre mňa spomienka na okamih, keď som sa dozvedela o jeho smrti, upokojujúca.
Keby došlo k najhoršiemu, lietadlo by sa zrútilo z oblohy na zem a všetci by sme sa zabili, aspoň by som tam, na druhej strane, mala niekoho, kto na mňa čaká. On tam nahor prednedávnom vyletel. A bol na to sám, ako to budeme musieť zvládnuť všetci.
Obliekala som si džínsy, keď zavolala moja mladšia sestra Tiggy a oznámila mi, že tatko Slaný je mŕtvy. Keď nad tým teraz uvažujem, som presvedčená, že mi vtedy vlastne ani celkom nedošlo, o čom hovorí. Zišlo mi na um jediné – ako to poviem Star, ktorá nášho otca zbožňovala. Vedela som, že ju tá správa zdrví.
Aj ty si ho zbožňovala, CeCe.
Bola to pravda. Keďže mojou životnou úlohou bolo ochraňovať zraniteľnejšiu sestru – aj keď v skutočnosti bola o tri mesiace staršia, mala ťažkosti s vyjadrovaním, tak som hovorila za ňu –, zamkla som si srdce, vytiahla zips na džínsach a vkročila do obývačky, aby som jej to oznámila.
Nič nepovedala, iba sa mi rozplakala v náručí. urobila som všetko, aby som zadržala vlastné slzy. Kvôli nej, kvôli Star. Musela som byť silná, lebo ma potrebovala…
To bolo vtedy…
„Madam, potrebujete niečo?“
Zahalil ma oblak pižmového parfumu. Zdvihla som hlavu a videla, ako sa ku mne skláňa letuška.
„Er…nie, ďakujem.“
„Lebo ste stisli tlačidlo,“ povedala prehnaným šepotom a kývla na ostatných cestujúcich. Všetci tvrdo spali. Napokon, podľa londýnskeho času boli štyri hodiny nadránom.
„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa tiež pošepky a odtiahla z tlačidla lakeť, ktorým som ju nechtiac privolala. To som celá ja. Kývla mi hlavou podobne ako raz jedna z učiteliek, keď som sa v škole počas rannej modlitby opovážila otvoriť oči. Potom letuška zašuchotala hodvábom a znovu zaliezla do svojej kabínky. Čo najpohodlnejšie som sa uvelebila, zatvorila oči a snažila sa správať ako ostatných približne štyristo duší, ktorým sa podarilo vymaniť zo strachu pred pádom hliníkovej tuby, v ktorej sme sa rútili vzduchom, tak, že zaspali. Ja som sa, ako zvyčajne, vynímala. Nebola som súčasťou davu.
Pravdaže, mohla som si kúpiť letenku prvej triedy. Ešte vždy mi ostalo dosť peňazí z dedičstva – no nie toľko, aby som bola ochotná mrhať nimi na niekoľko centimetrov priestoru navyše. Väčšina peňazí išla na kúpu parádneho bytu na londýnskom nábreží pre mňa a Star. Myslela som si, že túži po skutočnom domove, že tam bude šťastná, no mýlila som sa…
Teraz som tu, ani o kúsok ďalej ako vlani o takom čase, keď som sedela v ekonomickej triede vedľa svojej sestry a leteli sme spolu cez pol zemegule do Thajska. Ibaže tentoraz Star neletela so mnou a ja som neutekala za niečím, ale pred niečím…

Milan Buno, knižný publicista