Očarujúci príbeh veterinárky

Máme pre vás super tip.

Veterinár z Hope Green je dojímavý a inšpirujúci príbeh o jednoduchom i rušnom živote na vidieku. A o všetkom, čo prináša láska – k ľuďom či štvornohým miláčikom.

Sam vždy snívala o práci so zvieratami...
No ako recepčná na veterinárnej klinike v Londýne nemá pocit, že je to to pravé. Z neistoty, či je život v rušnom meste naozaj pre ňu, sa rozhodne odísť k babke Peggy do tichej vidieckej dedinky, kde každý pozná každého, a ona sa tam čoskoro cíti ako doma.

Napriek idylickej atmosfére, vlniacim sa kopcom a rozprávkovému čaru však život v Hope Green vôbec nie je pokojný. Keď Sam spozná Joea, svojského a nevrlého miestneho veterinára, uvedomí si, že ho musí získať na svoju stranu. Lenže to sa ľahšie povie, ako urobí. Samin sen je na dosah, podarí sa jej však dosiahnuť ho, alebo sa všetky okolnosti postavia proti nej?

Veterinár z Hope Green je pôvabný príbeh z očarujúceho prostredia, ktoré si zamilujete. Príbeh, ktorý vám vyčarí úsmev na tvári a budete postavám absolútne rozumieť: sú uveriteľné, z mäsa a kostí, a zároveň také blízke.

Autorka Sheila Nortonová takmer celý život pracovala ako sekretárka v zdravotníckych zariadeniach, ale napokon ju vtiahlo písanie kníh. Napísala viacero románov pre ženy, ktoré ocenila kritika, médiá, aj čitatelia. V ženských časopisoch jej uverejnili vyše 100 poviedok.

Začítajte sa do novinky Veterinár z Hope Green:

Bol krásny teplý deň na konci mája a príroda po oboch stranách cesty sľubovala skoré leto. Uháňala som svojím malým autom po diaľnici v rýchlom pruhu, stiahla som okienko a pustila rádio hlasnejšie, aby som cez svišťanie vetra počula hudbu. S každým kilometrom som sa cítila uvoľnenejšie.
Starosti aj neistota sa začali vytrácať a srdce mi poskakovalo od nedočkavosti.
Dedinka Hope Green. Zelená nádej.
Už len jej názov ma napĺňal optimizmom. Pospevovala som si s rádiom a spomínala na veselé rodinné dovolenky, ktoré som v detstve trávila na pobreží Dorsetu. Hope Green sa odvtedy sotva zmenila, čoraz rýchlejšie tempo života ešte nepoznačilo jej prastaré kúzlo. Bolo to miesto, kde som sa mohla uvoľniť a upokojiť, vyhodnotiť situáciu a možno napokon skutočne nájsť samu seba.
 Vzďaľovala som sa od svojho bytu na predmestí Londýna a takmer som cítila, ako mi starý život skĺzava z pliec sťa ťažký kabát, čo ma tlačil k zemi.
 Preplnené ulice, dopravná špička v metre, výfukové plyny, vystresované tváre – všetko som opúšťala a odchádzala na miesto, kde život ešte vždy závisel od ročných období, kde mali ľudia stále čas porozprávať sa na rohu ulice a zbierali černice a bazu z kríkov namiesto toho, aby si ich kupovali v plastových škatuľkách v supermarkete za prehnané ceny.
Tu som v noci namiesto neónových svetiel videla hviezdy. A dopravné zápchy spôsobovali jedine traktory.  Vedela som, že opúšťam aj zopár ľudí, ktorí si myslia, že som sa zbláznila a robím obrovskú hlúpu chybu. Možno áno, no ja som mala iný názor. Mala som možnosť začať odznova, vybudovať si novú budúcnosť. Takú, čo by sa netýkala len mňa. A ja som sa za ňou strmhlav rútila, v živote som si nebola ničím istejšia. Hope Green sa stala mojou nádejou a rozhodla som sa neobzerať späť.

PRVÁ KAPITOLA
Pred šiestimi týždňami

Na veterinárnej klinike na James Street sme mali celkom bežný deň. Ako zvyčajne sa u nás vystriedali psy, mačky, škrečky a králiky, ale aj dve andulky, biela myška a líška, ktorú zrazilo auto. Našla ju jedna milá, no rozrušená pani a priniesla nám ju takmer bez života. Všetci majitelia zvierat boli bez výnimky majetní, dobre oblečení a s dobrým príjmom, bez námietok platili kreditnými kartami a ponáhľali sa späť do svojich veľkých drahých domov či dôležitej práce.
 Niežeby som našimi klientmi pohŕdala, napadlo mi, keď som si obliekala kabát a chystala sa domov do neveľkého bytu v oveľa lacnejšej časti mesta. Väčšinou išlo o slušných a zodpovedných ľudí, vďaka nim som napokon mala prácu.
Zbožňovala som všetky zvieratá, mnohých stálych pacientov som poznala po mene a vedela som, akú majú povahu. Mala som rada veselé chvíle, keď sa choré zvieratá uzdravili, a v nešťastnejších prípadoch som nachádzala zadosťučinenie vo svojej schopnosti upokojiť a utešiť majiteľov, hoci som sa pri tom spočiatku cítila nepríjemne.
 Vždy som chcela pracovať so zvieratami, a keď mi ponúkli miesto recepčnej na prvotriednej klinike v srdci londýnskeho West Endu, myslela som si, že sa mi splnil sen.
Po štyroch rokoch rovnakej monotónnej práce som však začínala túžiť po zmene.
Adam mi nerozumel. Vedela som to, lebo zakaždým, keď som túto tému načala, mu robilo radosť na všeličo sa ma vypytovať. Myslela som si, že partner má byť človek, ktorý vás vypočuje a pochopí, no on robil pravý opak. Naposledy, keď sme po práci zašli na pohárik, sa ma zvyčajne unaveným hlasom opýtal, s čím presne som nespokojná.
 „S ničím,“ odvetila som rovnako unavene. „Stále sa ti pokúšam vysvetliť, že na tej práci nie je nič zlé, len som asi trochu… frustrovaná.“
 „A čo ťa frustruje?“
 Vzdychla som. Ak mám byť úprimná, sama som si to nevedela vysvetliť. Navonok predstavovala moja práca všetko, čo som chcela. Zbožňovala som zvieratá, najmä našich stálych pacientov, no vždy som dúfala v niečo viac. Nikdy som Adamovi nepovedala, ako veľmi som sa chcela stať veterinárkou, hoci, samozrejme, vedel, že som pred rokom chodila na kurz starostlivosti o zvieratá. Podľa neho som bola „len“ recepčná – ako keby som si to sama dobre neuvedomovala – a nezamestnali ma preto, aby som si „namydlila ruky a operovala“.
 Myslela som si, že po absolvovaní kurzu by som mohla na klinike aspoň občas vypomáhať. Hoci som sa rada hrala so svojimi obľúbencami, kým čakali na recepcii, v budúcnosti som sa videla niekde inde.
 „Jednoducho vôbec nemám možnosť využiť, čo som sa naučila.“
 „Nie si sestra,“ povedal s mierne zdvihnutým obočím, „ani veterinárka.“
 „Nie som hlúpa, Adam. Len som si myslela, že by som v prípade potreby mohla pomôcť. Napríklad podržať ťažko zvládnuteľného pacienta alebo ho upokojiť a podobne.“
Odpila som si z nápoja a v duchu ľutovala, že som s touto témou vôbec začínala.
 „Vedela si, do čoho ideš, keď si tú prácu prijímala.“
 „Jasné, ale odvtedy prešli štyri roky a…“ Pokrútila som hlavou. Náš rozhovor nikam neviedol. „Jednoducho začínam cítiť, že potrebujem zmenu.“
 Keď som sa presťahovala do Londýna, aby som nastúpila na vytúžené miesto, „do práce so zvieratami“, mala som málo skúseností a naivné predstavy. Londýnsky život mnou otriasol, hlavne z finančnej stránky – prenajala som si izbičku malú ako zápalková škatuľka v byte na poschodí, o ktorý som sa delila s dvoma ďalšími dievčatami – a práca recepčnej na veterinárnej klinike v centre mesta nenaplnila moje predstavy. Neviem, prečo som sa nazdávala, že by sa niečo mohlo zmeniť. Problém nebol v práci, ale vo mne.
 „Asi si trochu upadla do stereotypu,“ ozval sa Adam.
„Možno sa budeš cítiť inak, keď si kúpime spoločný byt.“
 A to bol ďalší problém. Keď som sa prisťahovala do Londýna, bola som možno naivná, no už dávno sa mi otvorili oči. Udivovalo ma Adamovo presvedčenie, že spoločné bývanie je len otázkou času. Ani jeden z nás nezarábal veľa peňazí. Adam býval s rodičmi v Hampsteade a tvrdil, že sporí.
A hoci ma predstava spoločného bývania spočiatku nepochybne nadchýnala, časom mi pripadala čoraz nereálnejšia.
Zdalo sa, akoby som v posledných dňoch myslela len na problémy, a začala som sa pýtať sama seba, či vôbec chcem, aby náš vzťah vydržal.
 Nebola som však pripravená čeliť týmto myšlienkam, tak som zmenila kurz a ospravedlňujúco sa na Adama usmiala.
 „No dobre, možno sa správam trochu hlúpo,“ povedala som. „Máš pravdu, od začiatku som vedela, do čoho idem, Adam mi nerozumel. Vedela som to, lebo zakaždým, keď som túto tému načala, mu robilo radosť na všeličo sa ma vypytovať. Myslela som si, že partner má byť človek, ktorý vás vypočuje a pochopí, no on robil pravý opak. Naposledy, keď sme po práci zašli na pohárik, sa ma zvyčajne unaveným hlasom opýtal, s čím presne som nespokojná.

Milan Buno, literárny publicista