Očarujúci príbeh Váhavý veštec

Váhavý veštec je príbeh o dôchodcovi, pre ktorého tri dámy vymyslia bizarný plán, aby sa stal veštcom. A on sa ním naozaj stal, skvelým vykladačom kariet... až do jednej osudnej chvíle.

Norbert Zelenka má sedemdesiattri rokov a existenčné starosti, pretože svoje dôchodkové úspory rozdal. Bývalý účtovník sa na staré kolená utiahne do mestečka pri jazere Ontario. V skromnom domčeku mu robí spoločnosť iba jeho čivava, inak je celkom sám. Tak je to až do dňa, keď Carlottin klub – trojica starých dám, ktoré hľadajú, čím si vyplniť čas – zistí, že starec si nosí jedlo z charity. Vymyslia bizarný plán, ako mu pomôcť z núdze. Dlho ho musia presviedčať, no Norbert napokon neochotne pristane, že sa stane vykladačom kariet.

Samota a život prežitý v ústraní urobili z Norberta prekvapujúco vnímavého pozorovateľa a teraz aj brilantného vykladača. Spočiatku pri seansách váha, trápi sa pochybnosťami, no chýr o jeho neuveriteľne presnom veštení sa rýchlo rozletí po celom okolí. Klienti sa hrnú a  úspechy naplnia Norberta nikdy nepoznanou sebaistotou. Konečne robí to, na čo bol predurčený.

Budúcnosť sa zdá ružová, no všetko sa zvrtne v deň, keď bez stopy zmizne mladá žena, ktorá si pri seanse vytiahla karty prorokujúce nešťastie.

Váhavý veštec je feel-good román o priateľstve, osamelosti a dozrievania na sklonku života. Očarujúci príbeh o tom, že nikdy nie je neskoro naučiť sa niečo nové. Je nádherné sledovať, ako sa Norbert učí počúvať druhých, ako objavuje sám seba a využíva intuíciu. Je krásne sledovať, ako v príbehu rastie a dozrieva, čo je v tomto neistom svete občas naozaj vzácne.
Je to kniha, ktorú budete čítať s úsmevom na perách a v dobrej nálade. Zábavná a vtipná.

Autorke Keziah Frostovej, od detstva vášnivej čitateľke, v škole nikdy nešla matematika. Našťastie učiteľka v piatej triede ju uistila, že má veľký dar slova a ľudia raz budú s radosťou čítať, čo napíše. Keziah si neskôr otvorila súkromnú psychoterapeutickú prax, no sna o vlastnej knihe sa nikdy nevzdala. Aj ona rovnako ako hlavný hrdina Váhavého veštca verí, že človek každou novou skúsenosťou vnútorne rastie.

Začítajte sa do novinky Váhavý veštec:

Krížová šestka:Súčasné starosti sa zdajú neriešiteľné. Nezúfajte. Riešenie je na dosah. Pozor na pohnútky ostatných, sú iné, než by sa zdalo.
V jedno májové predpoludnie zvonček pri vchodových dverách ohlásil Norbertovi Zelenkovi nečakanú udalosť.
Ivy, ani nie dvojkilová biela čivava, ktorú Norbert dostal od svojej tety Pearl, naňho upierala zaľúbené oči. Práve jej chystal raňajky a nemohol si byť istý, či vrúcny výraz v Iviných očiach patrí jemu alebo miske s jedlom. Za celých sedemdesiattri rokov svojho života nikdy nebol objektom takej náruživej náklonnosti. Bol to preňho úplne nový pocit a u sedemdesiatnika sú nové pocity zriedkavosť.
Norbert sa pokladal za šťastného človeka. Jeho životom prešli dve osoby, ktoré ho mali úprimne rady: jeho žena Lois a tetuška Pearl, i keď teta mu prejavovala náklonnosť pomerne svojským, roztržitým spôsobom. Obe ženy už opustili tento svet a Norbertovi zostala iba Ivy, ktorá ho milovala, ako dokáže milovať iba pes. Mnoho ľudí by sa v jeho situácii cítilo osamelo, no Norbert mal dar cítiť vďačnosť za všetko, čoho sa mu v živote dostalo. Poľahky mohol vymenovať minimálne viacero vecí, za ktoré bol osudu vďačný: žil v malebnom mestečku na brehu jazera Ontario vyhľadávanom turistami, na staré kolená našiel záľubu v maľovaní olejovými a vodovými farbami, pri dome mal záhradku, o ktorú sa mohol starať, a zdravie mu slúžilo.
Spokojný bol aj so svojou každodennou rutinou. Práve dojedol štyri sušienky s arašidovým maslom, čo bola jeho typická desiata, a kúsok sušienky podal aj Ivy. Potom sa jej opýtal, či chce ísť na prechádzku, a ona dala celým telom najavo nadšený súhlas. Takto to robili každé predpoludnie.
Lenže v tento deň sa nečakane ozval zvonček pri dverách, čo Norberta znepokojilo. Na takéto vyrušenia nebol zvyknutý.
Zvonček sa ozýval málokedy – vlastne ešte nikdy – a jeho zvuk privodil Ivy hysterický záchvat.
Norbert si uhladil veniec bielych vlasov, čo mu ešte zostali na zátylku, pohľadom skontroloval, či je dom dostatočne uprataný a vhodný pre oči návštevníka (bol), a v duchu sa modlil, aby ten, čo stojí za dverami, nechcel ísť ďalej (opak bol pravda).
Dom bol presne podľa Norbertovho gusta – maličký, pedantne udržiavaný. Keď sa ako čerstvý dôchodca rozhodol odsťahovať z Buffala, maklér, ktorý preňho hľadal vhodné bývanie, zvolal: „Toto je zaručene najmenší domčúrik v celom Gibbons Corner!“ A presne to sa Norbertovi páčilo – že je maličký a môže si ho dovoliť.
Spoza dverí bolo počuť mrmlanie ženských hlasov. Norbert usúdil, že sa za ním vypravili dámy z cirkevného spolku a chcú mu vnucovať spoločné modlenie. Nikoho iného, kto by bol schopný tisnúť sa niekam neohlásene, nepoznal. S neodbytnými ľuďmi si nevedel rady, nikdy ho nepočúvali, nech by čo ako protestoval. Ibaže predstierať, že nie je doma, nedokázal. Videlo sa mu to nefér. Otvorí, keď už to musí byť, ale bude neoblomný a pošle ich preč.
Najprv však musí upokojiť Ivy. Triasla sa a štekala, až to trhalo uši. Norbert vzal rozprašovač s vodou a povedal: „Ticho, prosím!“ čo bol povel, aby prestala štekať. Ivy stíchla, akoby fungovala na vypínač. Stiahla ostávajúce uši, zaliezla pod stolík a hlavu si položila medzi biele labky.
Norbert si upravil levanduľovú košeľu a šiel otvoriť. V horúčave, ktorá pripomínala skôr vrchol leta než máj, stáli pred ním tri mierne spotené umelkyne. Poznal ich, takmer denne sa s nimi stretával v miestnej Umeleckej besede spojenej s galériou. No nikdy ich nevidel pred prahom vlastných dverí.
Všetky boli buď v jeho veku, alebo ešte staršie. Tie tri boli dávne priateľky, poznali sa desiatky rokov a v meste ich volali „Carlottin klub“. Carlotta, ktorá celý život stále niečo viedla, momentálne predsedala svojmu klubu a Umeleckej besede. Keď sa Norbert prisťahoval do Gibbons Corner, požiadal o členstvo v besede a začal chodiť do výtvarného kurzu. Nevynechal jedinú lekciu v nádeji, že v sebe objaví skrytý talent a jeho život opäť nadobudne nejaký rytmus. Ktovie, možno sa tam s niekým spriatelím, napadlo mu. V skutočnosti s tým nerátal, v živote sa s ním nikto nepriatelil.
Prižmúril oči proti ostrému predpoludňajšiemu svetlu a zadíval sa na trojicu, čo sa mu z nevysvetliteľného dôvodu zjavila pred dverami. Jedna zo žien bola drobučká, energická, modrooká a volala sa Margaret Birchová. Birdie Walshová mala ryšavé vlasy a pehavú pleť, chodila v rozviatych kvetovaných šatách a v očiach mávala neprítomný výraz. Vodkyňa tria, Carlotta Moonová, štíhla, elegantná bielovlasá žena s natenko vytrhaným obočím, sa naňho dychtivo usmievala.
„Dobré ráno, Norbert!“ zanôtil klub.
„Čo tu chcete?“ opýtal by sa, keby na takú otázku nabral odvahu.
V Umeleckej besede si pripadal rovnako neviditeľný ako všade predtým, hoci vynakladal značné úsilie, aby si ho ľudia všimli. Asi na to nešiel správne. Každý deň doniesol do besedy kolaszki z Gloriinej pekárne a všetkých vynukoval. Špeciálnemu poľskému pečivu s ovocnou plnkou, poprášenému cukrom neodolal nik – každý si vzal, poďakoval, no Norbertovi nevenoval ani pohľad. Koláčiky Norbert využíval ako zámienku, aby mohol nadpriasť rozhovor s návštevníkmi galérie alebo členmi besedy. „Ko-lač-ki,“ slabikoval pomaly, ale ľudia chceli jesť, nie vyslovovať ťažké poľské slová.
Birdie si vymenila pohľad s Margaret.
Carlotta nachýlila hlavu nabok. „Aj nás pozvete ďalej, Norbert, alebo sa budete iba usmievať?“
Norbert sa usmieval stále, a keď bol nervózny, usmieval sa ešte viac. Tento jeho zvyk sa ukázal ako veľmi nešťastný najmä na pohreboch, pohreby ho totiž znervózňovali do krajnosti.
Norbert očervenel. „Aké milé prekvapenie! Nech sa páči, poďte ďalej, prosím! Vitajte!“ povedal, no dámy, ktoré ako väčšina ľudí nevenovali jeho slovám prehnanú pozornosť, už boli vnútri.
„Uf!“ odfúkla si maličká Margaret. „Trepeme sa sem pešo až od Carlottinho domu! Zdá sa, že tento rok budeme mať psie dni už v máji! Tridsať stupňov! To musí byť rekord. Vnútri si od tej horúčavy trocha oddýchneme,“ povedala, no keď zbadala otvorené okná a Norbertovo spotené čelo, zháčila sa. V domčeku z dvadsiatych rokov bolo ešte o niekoľko stupňov teplejšie než vonku.
Z dôchodku, ktorý mu posielala sociálna poisťovňa, si Norbert nemohol dovoliť klimatizáciu, a tak sa musel zaobísť bez nej – čo na severe štátu New York zvyčajne nebol problém, keďže horúčavy tam bývajú málokedy.
Rozbehol sa za návštevníčkami, usádzal ich, vynukoval vodou. „Urobte si pohodlie… ako doma, ako doma,“ drmolil, potom niekoľko ráz zopakoval, že ich návšteva je príjemné prekvapenie, a v kútiku srdca dúfal, že to napokon bude pravda.
Dámy vniesli do jeho domu kvetinové vône púdru a parfumov. Nádhera.
Ivy, ktorú Norbert uložil do košíka pod oknom v nádeji, že ju trocha osvieži vánok od jazera, sa odvážila vystrčiť hlavu, až keď si jej pán konečne sadol. Zo svojej bezpečnej pozorovateľne si obzrela každú votrelkyňu zvlášť a potichu zavrčala. Všetky tri poznala, pretože Norbert ju do Umeleckej besedy brával so sebou. Dokonca tam mala vlastný pelech, kde si mohla pospať, a všetci sa pri nej pristavovali, tľapkali ju po hlave a vychvaľovali, že je krásny psík. Lenže vidieť cudzích ľudí doma bola pre ňu aj pre Norberta úplne nová skúsenosť.
Po obligátnych zdvorilostiach na úvod, poznámkach o vlne nezvyčajných horúčav a obdivnom vzdychaním nad vôňou orgovánu, čo sa do domu niesla zo záhrady, na chvíľu zavládlo ticho.
Margaret si dala dúšok vody a poznamenala, že je osviežujúca.
Carlotta si trocha odkašľala a pustila sa do vysvetľovania ich nečakanej prítomnosti.
„Norbert, vždy sme si mysleli, že do výdajne potravín v Kostole svätého Edmunda chodíte pracovať ako dobrovoľník,“ začala.
Norbert si prekrížil tenké nohy, a keď si spomenul, že papuče má zodraté a cez diery na béžových ponožkách mu vykúkajú palce, modlil sa, aby si to návšteva nevšimla.
„Prečo?“ opýtal sa a trocha očervenel. „Nikdy som nič také nepovedal.“ Bola to pravda: Norbert nezvykol klamať, vlastne to ani nevedel, a ak niekedy pravdu mierne upravil, jedine pre dobro niekoho iného.
„Nepovedali, to je pravda. Ale videl sme vás ta vchádzať. To viete, mesto je malé,“ dodala Carlotta a vystrela plecia. „Priateľa si človek zaručene všimne.“
Norbertovi polichotilo, že ho Carlotta – aj keď nepriamo – zaradila medzi priateľov, no netušil, čo bude nasledovať, a rozhodol sa zostať v strehu.
Birdie sa vzrušene predklonila, až sa jej rozhojdali náušnice. „Včera som vás videla, Norbert, ako odchádzate z kostola s kartónom potravín. A niesli ste si ich domov!“
„A tak…“ pridala sa Margaret a oči jej zasvietili, „sme prišli zistiť, ako sa veci majú. Ak je situácia zlá, pomôžeme vám.“
Norbert vyvalil oči za hrubými sklami okuliarov. Rozhovor sa skokom zmenil z rozpačitého na ponižujúci. Tieto ženy mu prišli oznámiť, že vedia o jeho chudobe, a čo je ešte horšie, zjavne mu chcú ponúknuť peniaze. Zúfalo fľochol na dvere a rozmýšľal, ako nepozvaných hostí vypratať z domu, a v prípade, že sa nedajú, akým spôsobom by mohol uniknúť on.
Štyridsať rokov pracoval ako účtovník, no v jeho kuchynských skrinkách sa nachádzali iba psie granuly, arašidové maslo, ryža a fazuľa. Všetko jedlo, čo bolo v dome, si dvakrát za mesiac doniesol z charity pri Kostole svätého Edmunda a pre spestrenie chodil každý piatok na špagety, ktoré sa v kostole podávali zadarmo. Vždy si stadiaľ odnášal aj kúsok cesnakového chleba zabaleného v servítke, aby mal na ďalší deň. Neraz si musel vybrať, či si kúpi jedlo, alebo poplatí účty za bývanie. Musel doslova žonglovať, aby mu vyšlo na nájomné, aby mu v dome svietilo svetlo a tiekla voda. Celý život pracoval, žil striedmo, a predsa sa na staré kolená ocitol bez vlastnej strechy nad hlavou.
Bolo to jeho tajomstvo, ktoré teraz prestalo byť tajomstvom. Chcel sa pred návštevníčkami brániť a povedať, že neznáša, ak niekto strká nos do jeho súkromných vecí, ale bola by to pravda? Jeho súkromie ešte nikdy nikoho nezaujímalo, takže to v skutočnosti nemal ako vedieť.
„O mňa si netreba robiť starosti,“ povedal a prešiel pohľadom po troch znepokojených tvárach.
Kedy naposledy sa s niekým normálne zhováral? Veľmi dávno. Jeho jedinou spoločníčkou na debaty bola teta Pearl a tá pred šiestimi mesiacmi zomrela. Mať po dlhom čase spoločnosť bolo celkom príjemné, no radšej by sa vrátil k svojmu zabehanému dennému programu. Nechcel dámy z Umeleckej besedy uraziť, ale Ivy sa už iste nevie dočkať prechádzky. Potreboval sa ich zbaviť.
„Ďakujem veľmi pekne…“ zaodŕhal. „… že ste sa unúvali, ale nerád by som vás držiaval.“
„Zvládate platiť účty?“ nedala sa Carlotta.
Norbert, ktorého tá priamočiara otázka ohromila, na ňu vytreštil oči.
Carlotta mu opätovala pohľad. „Alebo nie?“ pritlačila.
Ako odpoveď jej stačil Norbertov výraz. Ešte aj jeho večný úsmev pohasol.
Tri súcitné tváre boli naňho priveľa. Nie, hádam sa pred nimi nerozplače. Aj on má sebaúctu!
„Celý život som pracoval ako účtovník a vodilo sa mi celkom dobre. Na peniaze som bol opatrný. Šetril som, dobre investoval a odkladal si na dôchodok, ak to chcete vedieť.“
Chceli.
„Koľko, Norbert?“ opýtala sa Margaret a v belasých očiach jej zasvietila zvedavosť.
Sklonil hlavu. Nechcel, aby si mysleli, že sa chvasce. „Dokopy by to bolo vyše dvoch miliónov.“
„By to bolo?“ posúrila ho Birdie.
„Bolo by, keby som… viete…“
Tri páry očí z neho páčili pravdu. A hoci priznať vlastnú slabosť vždy zabolí, Norbertovi zalichotilo, že je v centre pozornosti – prvý raz v živote. Až traja ľudia napäto čakali, čo povie.
„No… asi som ich rozdal… teda viac-menej.“

Milan Buno, literárny publicista