Obscuritas. Novinka Davida Lagercrantza

Obscuritas – Útek z tmy.

Píše sa rok 2003 a USA práve napadli Irak. Neznámy páchateľ zavraždí v Štokholme futbalového rozhodcu pôvodom z Afganistanu. Polícia zatkne búrliváka Giuseppeho Costu a osloví profesora psychológie Hansa Rekkeho, špičkového odborníka na vypočúvacie techniky, aby vymámil z Costu priznanie. Rekke však po prečítaní vyšetrovacieho spisu spochybní teóriu vyšetrovateľov, čo sa stretne s nevôľou. Costa sa dostáva na slobodu a polícia tápe v hmle bez jedinej stopy.

Len Micaela Vargasová, neistá mladá policajtka zo štokholmskej prisťahovaleckej štvrte, ktorá sa stala členkou tímu v podstate omylom, sa odmietne vzdať a vyhľadá Rekkeho na vlastnú päsť. Tento nerovný pár objaví v okolnostiach vraždy nečakané a záhadné prvky. Stopy ich privedú k poľovačke na teroristov zo strany CIA aj k snahe Talibanu odstrániť z Afganistanu hudbu, lebo podľa ich výkladu navádza na hriech.
Kto bol futbalový rozhodca v skutočnosti? Obeť či páchateľ?

„Bol som už v téme slušne sčítaný a, samozrejme, vedel som, že aj mučenie má svoje kultúrne špecifiká, vlastné odtlačky prstov. Dá sa vystopovať. Nielen páchateľ, ale aj súvislosť, v ktorej sa dialo. Ideológia v pozadí zanechá stopy aj na mučenom tele.“
„Ako?“
„Takí talibanci sa napríklad bavili predstaveniami pre divákov. Plnili futbalové štadióny, ako viete, popravovali ľudí, robili z nich kripľov pred publikom. Preto sú aj ich metódy spektakulárnejšie. Bičovanie, klince zabíjané do dlaní, amputácie, kým USA… koniec koncov je to logické... sa vnímali ako veľká demokracia, ktorá nemučí svojich väzňov. Preto bolo americké mučenie diskrétnejšie, vykonávané tak, aby ho nebolo vidieť. A veľmi rýchlo som získal pocit, že zranenia na Kabirovom tele – najmä na hrudi – pôsobia skôr ako dielo CIA než Mullu Omara. To len potvrdilo moju pôvodnú teóriu.“

Obscuritas – Útek z tmy je prvý diel série a Lagercrantz dokazuje, že je skvelým pozorovateľom, vie spájať súvislosti a vystavať zaujímavý príbeh. Najmä postava profesora Rekkeho vás bude baviť. Vie vytušiť protirečenia a medzery vo výpovedi lepšie než ktokoľvek iný.  Rekke sa vlastne venoval myšlienkovým omylom, slepým uličkám, do ktorých nás vedie mozog na základe predsudkov a chybných predstáv. A v tom môže byť polícii užitočný...

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Začítajte sa do novinky Obscuritas:

Jeden 

Policajný riaditeľ je idiot.
Všetko je od veci.
Komisár Fransson na ňu vychrlil všetky strasti zatrpknutého zamestnanca a Micaela Vargasová ho už nevládala počúvať. Okrem toho jej bolo v aute príliš horúco a spoza okna sa jej vysmievali prepychové vily Djursholmu.
„Neprešli sme to?“ spýtala sa.
„Neviem, dievča moje, nechodím sem často,“ urazene ju zahriakol Fransson.
Zakrátko odbočili do rozsiahlej záhrady, kde zastali pred veľkým kamenným domom lemovaným bledými stĺpmi. Znervóznela. Za normálnych okolností pracovala ako hliadka. Toto leto sa však stala súčasťou vyšetrovacieho tímu, keďže disponovala informáciami o podozrivom Giuseppem Costovi. Zväčša prispievala len jednoduchou rešeršou, no teraz si ju Fransson zavolal na návštevu profesora Rekkeho, ktorý im mal pomôcť s prípadom.
„To musí byť jeho žena,“ poznamenal Fransson pri pohľade na peknú ryšavku v bielych nohaviciach, ktorá im kývala z altánku.
Vyzerala ako vystrihnutá z filmu. Spotená Micaela v pomykove vystúpila z auta a prešla po úhľadne pohrabaných kamienkoch parkoviska k domu.

Dva

Micaela zvykla chodiť do práce zavčasu. To ráno, štyri dni predtým, než vyrazili do veľkého kamenného domu, ešte po deviatej raňajkovala v kuchyni. Zazvonil jej telefón. Volal Jonas Beijer.
„Všetci sa máme dostaviť k šéfovi,“ oznámil.
Neprezradil jej dôvod. Jeho hlas však znel naliehavo, a preto rovno zamierila do predizby a vzala si športovú mikinu. Veľkosť XL na nej visela, jej brat Lucas vždy hovoril, že v nej vyzerá, akoby sa chcela ukryť. Teraz sa jej celkom hodila, prehrabla si kefou vlasy, sčesala ofinu do čela, až jej takmer zakryla oči, a vyrazila k metru.
Bolo devätnásteho júla 2003 a Micaela práve oslávila dvadsiate šieste narodeniny. V metre sedelo iba málo ľudí. Mala celú štvorku pre seba, ponorila sa teda do vlastných myšlienok.
Nemohla sa čudovať, že prípad zaujal aj najvyšších nadriadených. Samotnú vraždu vnímali len ako prejav výbuchu hnevu v opitosti. Zaujímavá bola niečím iným. Zabitý futbalový rozhodca Jamal Kabir ušiel z Afganistanu pred talibanom a po mládežníckom futbalovom zápase ho pri štadióne Grimsta IP ubili kameňom na smrť. A to Falkegren, pochopiteľne, nemohol nechať len tak.
Vystúpila v centre Solny a pokračovala do policajnej stanice na ulici Sundbybergsvägen, rozhodnutá neklásť si dnes obrúsok pred ústa a prezradiť im, čo jej na smerovaní vyšetrovania nesedí.

Milan Buno, knižný publicista