Niekto pácha brutálne zločiny podľa jeho kníh

No teraz našli v nádhernom dome na brehu mora mŕtvu ženu vo večerných šatách, s tvárou vykrivenou do strašného hysterického úškľabku. Prípad pridelia detektívke seržantke Jessice Niemiovej a čoskoro vyjde najavo, že slávnostne oblečená žena nie je zďaleka jedinou obeťou. Niekto totiž do bodky nasleduje brutálne zločiny z kníh úspešného spisovateľa Rogera Koponena...

Taká je hlavná zápletka mrazivého psychotrileru Čitateľ od fínskeho autora Maxa Seecka. Z knihy sa stal medzinárodný bestseller, práva predali do 38 krajín a v Hollywoode sa pripravuje filmová adaptácia. Ide o prvé fínske literárne dielo nakrútené v USA od roku 1954.

Čitateľ je prvý diel série Jessica Niemi a verte, že vám prenikne až pod kožu. Príbeh zaujme sugestívnou atmosférou ponurých Helsínk, majstrovsky vybudovaným napätím a nečakanými zvratmi. Miestami vám pri ňom tuhne krv v žilách.

Max Seeck je výborný rozprávač, ktorý spozná okamih, kedy treba prehodiť výhybku, odviesť pozornosť, alebo naopak – zaradiť vyššiu rýchlosť a naštartovať dej. Fantastické opisy zimných Helsínk, z ktorých naozaj občas zamrazí. A spôsob, ako sa vrah zbavuje svojich obetí je neuveriteľný...

Istá časť čitateľov sa trošku sťažuje na záver, samotné rozuzlenie, ktoré – priznajme si to – mohlo byť aj lepšie. Trošku upachtené, rýchlo ukončené, nie tak dobre rozpracované ako celý príbeh. Jeden fakt za druhým, pointa a koniec. Toto možno Maxovi Seeckovi vyčítať, napriek tomu Čitateľ patrí medzi najlepšie severské trilery, aké boli u nás v posledných rokoch preložené.

Čitateľ je jednoducho výborná kombinácia severskej detektívky a trileru, to celé okorenené ľahko mysterióznymi a hororovými prvkami, ktoré vám zaručene spôsobia zimomriavky na zátylku.

Začítajte sa do novinky Čitateľ:

Roger Koponen si sadá na stoličku s operadlom pokrytým hrubou chladivou látkou a pretiera si oči. Stropné lampy vysokého hlavného auditória konferenčného centra mu svietia priamo do očí. Chvíľu vidí len silné svetlo a zabudne, že pred ním a ďalším jeho kolegom spisovateľom sedí asi štyristo zvedavých čitateľov, ktorí sa zhromaždili, aby si vypočuli myšlienky svojho obľúbeného ochľastu o jeho najnovšom diele. Roger si uvedomuje, že podujatie je dôležité, pretože ním propaguje seba i svoju knihu. Rozumie, prečo sa treba obťažovať štyristo kilometrovou cestou v snehovej fujavici a prespávať v nejakej barabizni stojacej na kraji hlavného námestia, ktorá však na prvý pohľad vyzerá celkom čisto a na ktorej prízemí je tuctový bufet nalíčený na čosi lepšie obrusom a obsluhou. Naopak, nechápe, prečo sa sem v tento večer obťažovali obyvatelia Savonlinny. Hoci sa po celom svete predali desiatky miliónov jeho kníh, nikdy sa z neho nestane idol hysterických fanúšikov. Občas mu napadne, že hudobníci a spisovatelia produkujú vlastne podobnú prácu – rovnaký brak v rôznych obaloch –, ale ženy v strednom veku hádžu nohavičky na pódium iba prvým menovaným. Napriek tomu ľudia prišli. Najviac je tých starších, kývajú hlavou z jednej strany na druhú. Neunavili ich ešte banality rangu športových okienok a povrchné analýzy, ktoré o knihách produkujú spisovatelia? Zrejme nie, keďže sála vyzerá byť zaplnená do posledného miesta. Rogerov psychologický triler, ktorý vyšiel minulú jar, je tretia a posledná časť trilógie Honba na čarodejnice, ktorá mu priniesla obrovský úspech. Jeho knihy sa vždy dosť dobre predávali, ale trilógia išla na dračku. Taký megaúspech nečakal nikto, najmä nie jeho agent, ktorý svojho času považoval celú vec za pochybnú, alebo bývalý vydavateľ, s ktorým Roger ukončil spoluprácu ešte pred vydaním prvého dielu, kvôli absencii vzájomnej dôvery. Práva na preklad trilógie sa za niekoľko rokov predali takmer do tridsiatich krajín a očakáva sa ďalší predaj. Aj dovtedy sa mali dobre, ale teraz si s Mariou môžu kúpiť, čo sa im zachce. Zrazu majú na dosah všetky možné pôžitky a luxus.
Beseda prebieha rutinne. Roger všetky otázky počul už stokrát a odpovedal na ne v štyroch rôznych jazykoch. Občas zmení tempo reči, prízvuk a podobné detaily, a to len preto, aby vo víre výbuchov smiechu a v žiare jasných svetiel zostal bdelý.
„Vaše knihy sú dosť násilné,“ ozve sa hlas z publika, no Roger nespúšťa oči z krčahu s vodou, z ktorého si už tretí alebo štvrtý raz nalieva do pohára. Počúva to často a skutočne je to tak: brutálne vraždy, sadistické týranie, sexuálne násilie na ženách či hrôzostrašné ponory do hlbín chorých mozgov sú v knihách Rogera Koponena vyobrazené veľmi detailne.
„Pripomína to Bretta Eastona Ellisa, ktorý hovoril, že podrobné opisy násilia mu pomáhajú prekonať úzkosť,“ pokračuje rovnaký hlas. Teraz sa Roger zahľadí na chlapa, ktorý sedí uprostred sály a drží mikrofón. Zdvihne pohár k ústam a čaká na otázku. Prejde však nepríjemne dlhá chvíľa, kým si muž v hľadisku usporiada myšlienky.
„Bojíte sa, a preto píšete?“ spýta sa nakoniec slabým monotónnym hlasom. Roger položí pohár na stôl a pozrie sa na plešatého chudého muža. Prekvapivé a zaujímavé. Skoro až drzé. Takúto otázku nikdy predtým nepočul.
„Či sa bojím?“ zopakuje si Roger otázku a posunie sa bližšie k ohybnému mikrofónu na stole. Z nejakého dôvodu mu práve teraz začalo od hladu škvŕkať v žalúdku.
„Písali ste v knihách o svojich obavách?“ spýta sa divák a položí mikrofón. Spôsob, akým hovorí, je otravne sebavedomý. Nie je v ňom žiadna napätá diskrétnosť, nijaká posvätná bázeň pred spisovateľovým renomé, na ktorú si Roger navykol.

Milan Buno, knižný publicista