Nemusel som prežiť. Skutočný príbeh malého chlapca

Volá sa Nemusel som prežiť.

Len čo pätnásťročný židovský chlapec Tibor „Max“ Eisen, rodák z Moldavy nad Bodvou vo vtedajšom Československu, unikne takmer istej smrti na hraniciach Maďarska a Ukrajiny okupovanej Nemeckom, na čas si vydýchne. Na rozdiel od desaťtisícov ďalších sa spolu s rodinou vyhol poprave, ktorá mala zavŕšiť transport židov na hranice vo vagónoch pre dobytok. To je však len začiatok jeho nočnej mory...

V roku 1944 sa v dobytčiaku ocitá znova a cieľovou stanicou je tentoraz Auschwitz Birkenau. Mladý Max zakúša otročinu v tábore aj stratu najbližších. Život mu, paradoxne, zachráni útok strážnika SS, po ktorom sa chlapca ujme politický väzeň a chirurg Tadeusz Orzeszko. Max nestráca vôľu žiť, aby mohol splniť svoj sľub otcovi a celému svetu podať mrazivé svedectvo o tom, ako ho nacisti pripravili o pokojné dospievanie a aká nesmierne cenná je sloboda.

V tej chvíli som si prial, aby mi komandant strelil guľku do hlavy. Myslel som na svojich príbuzných a na to, ako sa museli cítiť, keď čelili vlastnej smrti. Keď matka vstúpila do plynovej komory, mala na starosti troch mojich súrodencov. Ako len v tej hroznej komore musela bojovať o posledný dych! Aké to bude v mojom prípade? Pomalé či rýchle? Opustí moja duša telo? Stretnem sa znovu s rodinou?

Autor Max Eisen napísal príbeh, ktorý sa dotkne vášho srdca. „Je to autentický príbeh o utrpení, smútku a strachu jedného chlapca v hrozných časoch a na hroznom mieste,“ napísali v National Post.

Začítajte sa do novinky Nemusel som prežiť:

Jedného dňa nás dozorcovia odviedli do rozľahlej krajiny, ktorá bola zarastená húštinou a veľkými pňami. Dostali sme rozkaz vyčistiť celú oblasť a zarovnať zem, pretože ju chceli využiť na pestovanie obilia a horčice. Hoci nás ubíjalo nemilosrdné slnko, čerstvý vzduch nás osviežoval a nemal som pocit, že táto práca bude taká namáhavá ako ostatné. Mohli sme sa pohybovať na veľkom priestore a využívať kroviny ako určitú kamufláž, aby sme neboli stále na očiach kápovi a komandantovi. Dozorcovia s ich strážnymi psami boli rozmiestnení po okrajoch pracovnej oblasti. Hoci som ich nevidel, vedel som, že neprestajne hliadkujú v kruhu. Rozmýšľal som nad pokusom o útek, čoskoro som si však uvedomil, že nemám šancu na úspech. Sústavne nás sledovali – bolo to ako mať okolo krku pripevnenú guľu na reťazi. Kápo nás neľútostne nútil pracovať čo najrýchlejšie, trochu nám však pomohlo, že musel kontrolovať široký priestor.
Esesáci nás rozdelili do jednotiek, ktoré mali rôzne úlohy, napríklad strihanie kríkov a nosenie konárov na miesto, kde sa mali spáliť. Iní zarovnávali zem alebo plnili jamy zeminou. V mojej jednotke sme boli štyria a prikázali nám, aby sme vykopali korene veľkých pníkov. Dvaja z nás prekopávali zem čakanmi a ďalší dvaja lopatami vyhadzovali pôdu. Mali sme kopať v kruhu okolo pňov, aby sa odhalili korene, ktoré sa odrezali, a potom sme vyťahovali samotné pne. Odhadoval som, že tú prácu budeme robiť asi týždeň.
Každý deň zhruba na obed priniesli na voze vodnatú polievku a dostali sme polhodinovú prestávku. Obed v sebe vždy niesol riziko, pretože väzni sa navzájom sácali a strkali, aby získali lepšie miesto. Vaša poloha v rade často určovala, aké husté a teda aj výživné bude vaše jedlo. Boli sme ako vyhladnuté vlky prahnúce po potrave. Ak si väzeň získal priazeň človeka prideľujúceho polievku, mal šancu, že dostane viac zeleniny, ktorá sa usadila na dne kanistra. Vravel som si, že ak prežijem, už nikdy, za žiadnych okolností nebudem pre čokoľvek stáť v rade. V tábore nemala miesto ľudskosť, len ponižovanie, dehumanizácia a snaha o postupné zničenie nášho tela i ducha. Boli sme nútení bojovať o polievku, aby sme dokázali prežiť.
Jedného dňa, kým som si vychutnával vodnatý vývar, začul som z neveľkej diaľky pískanie lokomotívy. Nachádzali sme sa na náhornej rovine pri rieke, kadiaľ viedli aj koľaje, a ja som chcel vidieť, čo sa k nám blíži. Keď sa lokomotíva priblížila, zbadal som, že za sebou tiahne množstvo plochých vagónov.
Na všetkých spočívali veľké tanky a na každom tanku som videl vojakov v čiernych uniformách SS. Keď nás míňali, spievali, smiali sa a mávali nám. Zahľadel som sa do svojho vnútra a prial som si, aby som mohol spievať a smiať sa, tak ako oni. Od príchodu do tohto krutého sveta pred dvomi mesiacmi som sa ani raz nezasmial. Potom som si však uvedomil, že tí vojaci cestujú na východ, kde mali bojovať proti tankovým jednotkám Červenej armády a vravel som si, či sa budú smiať aj potom.
Dojedli sme polievku a pokračovali v kopaní, až kým nám kápo neprikázal, aby sme sa zhromaždili na spočítanie pred pochodom do tábora. Bol som unavený, smädný a hladný. Tešil som sa na večerný hrnček nepravej kávy, tenký krajec chleba a malú hrudku margarínu, aj na to, ako si odpočiniem na drevenej prične.
Kápo stále kričal príkazy a zadával tempo, my sme však už pochodovali ako veteráni. Po ceste sme spievali nemecké pochodové piesne. Pri mašírovaní a spievaní som sa cítil  normálnejšie. Pochod a spev mi pomáhali prežívať deň za dňom v tejto neľútostnej situácii. Navyše sme tým ukazovali dozorcom, že sa nenecháme zlomiť – v skutočnosti museli občas pobehnúť, aby s nami udržali tempo. Keď sme sa priblížili k táboru a vietor fúkal naším smerom, počul som hudbu táborového orchestra. Hudba bola čoraz viac neoddeliteľnou súčasťou môjho života v koncentračnom tábore. Udržiavala ma pri živote rovnako ako káva a kúsok chleba.

Milan Buno, knižný publicista