Navždy spolu

Ona je láska, na ktorú som čakal celý doterajší život...

Jordan Chen je uzavretý muž, nerád na seba upozorňuje. Dozerá na bezpečnosť v technologickom oddelení spoločnosti Osbourne, má železné zovretie a tvrdú ruku. V práci sa s nikým príliš nekontaktuje, až kým nestretne krásnu Jay. Odvtedy sa mu jeho samotársky život zrazu nezdá taký dokonalý. Potrebuje viac. Potrebuje ju.

Jay Rosová, asistentka Milesa Osbourna, je oddaná svojej práci. V živote nestretla veľa mužov. Svojim nepriateľom sa usmieva do tváre, a tak ľahko získava, čo potrebuje. Podobne ako Jordan, ani ona vo forme nepozná veľa ľudí, preto ju poteší, keď jej Jordan nečakane ponúkne priateľstvo. Je príjemne polichotená, možno aj trochu vzrušená.

Úspešná spoločnosť ako Osbourne však vždy má mocných nepriateľov a ich obeťou sa stane aj Jay. Jordan si uvedomí, že najviac na svete túži po tom, aby ju bezpečne priviedol späť domov. A rovno aj do svojho mužného náručia!

Nevedel som, čo je láska, kým mi ju nedala. Netušil som, čo znamená, keď niekto pohlcuje celú tvoju bytosť a uctieva každé zákutie tvojej duše.

Alexa Rileyová je pseudonym autorskej dvojice – Melissy Kingovej a Ley Robinsonovej. Obe sú vydaté, obe sú matky a vychovávajú po dve deti. Spojila ich záľuba v čítaní a už od roku 2013 sú neprestajne v kontakte. Ako tím sa zaradili medzi najpredávanejšie autorky podľa rebríčka New York Times a USA Today.

Pri písaní sa orientujú na lásku na prvý pohľad, na sladké aj pikantné ľúbostné príbehy so šťastným koncom, ale nie siahodlhé. Doteraz napísali viac ako tridsať kníh. Navždy spolu je voľným pokračovaním románov Pre ňu všetko a Jedine tvoja.

Začítajte sa do novinky Navždy spolu:

Jordan

V ušiach sa mi ozýva vlastný dych, v ruke stískam zbraň. V tele mi pulzuje adrenalín a musím použiť všetku silu, aby som sa sústredil a premenil paniku na čin.
Noha ma páli a mám pocit, ako keby som na nej mal olovené závažie, ale nič z toho si nevšímam, lebo nesmiem zlyhať. Niekto vzal to, čo mi patrí, a to bola jeho posledná chyba. Zbúram celý svet a všetci mi kruto zaplatia, ak sa jej odvážia čo len dotknúť.
Pokrútim hlavou, lebo si neviem predstaviť, že niekto položí ruku na moju lásku. S tým si však poradím neskôr. Najprv sa musím k nej dostať, kým mi ešte bije srdce. Inej možnosti niet.
„Zostaň nažive,“ šepkám a snažím sa čo najviac sústrediť.
Získala si ma hneď v prvej chvíli, keď som ju uvidel, a už mi ju nič nezoberie. Zatvorím oči a predstavím si po svojom boku Jay. Pozerá sa na mňa a za chrbtom jej svieti slnko. Žiari jej za hlavou a plecami, takže vyzerá ako anjel. Ten posledný obraz si uchovám v srdci. Prejdem tri kroky a vezmem si, čo mi patrí.
Tí chlapi ešte nevedia, že sa nedá vziať niečo, čo už vlastní niekto iný.

Prvá kapitola
Jordan

„Ahoj!“ zakričím hlasno a zatvorím za sebou vchodové dvere.
Vidím ho cez kuchyňu až na prednej verande, kde sedí. Kráčam k nemu a cestou sa obzerám na všetky strany.
V tomto dome som prežil detstvo, takže toto miesto veľmi dobre poznám, lepšie ako všetky ostatné. Kráčam po chodbe, automaticky si pobozkám prsty a dotknem sa obrazu svojej matky, čo visí na stene v hale. Mlčky ju pozdravím ako vždy, keď vojdem do tohto príbytku.
Vyrastal som v Brooklyne v New Yorku na malom predmestí na okraji Queensu. Bolo tam čisto a bezpečne a v detstve som sa celé hodiny hrával na ulici pred domom s kamarátmi. K tomuto miestu ma viaže toľko pekných spomienok a po príchode domov sa vždy cítim bezpečne.
Mama a otec patrili do druhej generácie imigrantov a v našej rodine bola najdôležitejšou vecou tradícia. Mal som sedemnásť rokov, keď mama zomrela, a ja som si myslel, že to bude koniec aj pre otca. Dopekla, predpokladal som, že aj ja skončím. Ona bola svetlom našich životov, stredobodom našej trojice. Jej smrť je aj dôvod, prečo mám na líci jazvu.
„Tu si. Kde je môj stierací žreb?“
Otec sa usmeje, v kútikoch očí sa mu urobia vrásky. Sedí na zadnej verande s novinami a so šálkou kávy. Zvyčajne tu trávi nedeľné popoludnie. Dokončil som tréning s Paige a chalanmi a zvyšok dňa som sa ako každú nedeľu rozhodol stráviť s otcom.
Podám mu žreb a on z vrecka vytiahne mincu. Najprv ju pobozká a potom začne škrabať žreb. Usmejem sa naňho a pokrútim hlavou. Každý máme svoje povery.
Sám si stieracie žreby nekupuje, takže mu ich prinášam ja. Myslím si, že je to jeho spôsob, ako sa kontrolovať. Ak prehrá, nie je za neúspech zodpovedný on, ale ja. Chodím ho navštevovať každú nedeľu, je to taká naša rutina. Niekedy prídem domov aj uprostred týždňa, ale vtedy býva zaneprázdnený a niekedy dokonca ani nie je doma.
Som rád, že je otec stále zdravý a má okolo seba priateľov, ktorí ho podporujú. Vedie si bohatší spoločenský kalendár na týždeň ako ja na celý mesiac. Je fajn, že sa nemusím preňho veľmi trápiť, a viem, že je šťastný. Pochopil som, že sa nikdy nedostane z toho, že sme matku stratili, ale dokáže ďalej žiť a o to nám obom ide.
Doškriabe žreb a podá mi ho. Vloží mincu do vrecka a žmurkne na mňa. „Nechám si ju na budúci týždeň.“
Strčím výherný žreb do vrecka a kývnem. Verím, že vyhrá aj na ďalší týždeň. Otec má viac šťastia ako ktokoľvek, koho som stretol.
Nahne sa dopredu a pozrie sa cez okuliare. „Ako sa má tvoje dievčatko?“
Pozriem sa na hodinky a prevrátim oči. „Tentoraz ti to trvalo len päť minút.“
Široko sa usmeje a čaká, čo mu odpoviem. Nevšímam si ho a snažím sa zmeniť tému. Stále sa ma na ňu pýta, lebo vie, že som do nej zaľúbený. Keby záležalo na ňom, boli by sme už dávno svoji a na ceste by boli vnúčatá.
„Dozrievajú ti paradajky.“
„Čím ťa dnes dostala?“
Chytím sa opierok stoličky, nechcem, aby ma nachytal. Otec dokáže byť ako pes, čo sa zahryzne do kosti a nepustí ju.
„Alebo sa zahľadela do niekoho iného?“
„Nie,“ odseknem a vzápätí si uvedomím, že som sa mu chytil rovno do pasce. Vzdychnem a zaborím si hlavu do dlaní. „Nič sa nestalo. Stále je všetko po starom.“
„Aha. Vieš, Jordan, spomínam si na chvíľu, keď som prvý raz uvidel tvoju matku.“
„Viem, otec. Boli ste na stredoškolskej tancovačke a zbadal si ju na okraji tanečnej sály. Bola v meste nová a ty si chcel k nej podísť a predstaviť sa. Zvyšok už poznáme.“
Prikývne, usmeje sa a odvráti tvár. Zaplavia ho spomienky. Boli časy, keď si na to nedokázal spomenúť bez sĺz, ale čím je starší, tým častejšie sa mu vynárajú len šťastné spomienky. Premýšľam, či je to preto, lebo dúfa, že sa blíži čas, keď konečne pôjde za ňou.
Postupne sa preberie zo spomienok a mykne plecom. „Nie je nič zlé, ak spočiatku budete len priatelia. Prvé kroky sú najťažšie, no nesmie to trvať pridlho.“
Otec vezme načatú krížovku a vráti sa k nej, ja len ticho sedím a dumám. Má pravdu, ale nepozná celý príbeh. Ani netuší, o koho v ňom ide.
Mám otca rád, ale ani jemu nepoviem všetko. Dobre do mňa vidí a domyslel si, že mi niekto padol do oka. Nepovedal som mu jej meno. Určite vie, že som ešte neurobil prvý krok. Neprezradil som mu prečo.
Ako to mám vysvetliť? Možno by som mal začať tým, že pracujem s jednou ženou, ktorá je taká krásna, že z nej neviem odtrhnúť oči. Od túžby po nej ma bolí každá bunka v tele, skôr ako prehovorí. Je absolútne dokonalá, no neviem, či si aj ona myslí to isté o mne.
Pošúcham si sluchy a premýšľam, prečo som uviazol v priateľskej zóne, z ktorej sa nedá vyjsť.
Jay je administratívna asistentka Milesa Osbourna, takže je strážkyňou celej spoločnosti. Kto potrebuje Milesa, musí sa dostať cez ňu, ale, ako sa hovorí, aká je malá, taká je silná.
Naozaj je drobná a silná, no priateľská ku každému, s kým má do činenia. Je však ako pitbul a videl som ju niekoľkokrát zahryznúť sa do dospelého človeka ako do palice.
Prvý raz som si ju všimol, keď som sa ponáhľal na najvyššie poschodie doručiť istú neodkladnú správu Milesovi. Môj šéf Ryan ma požiadal, aby som odniesol nejaké dokumenty nahor, lebo on sa práve zberal preč. Neboli to tajné správy, preto som ich mohol pokojne prevziať aj ja.
Vystúpil som z výťahu a začul som v mysli hlas svojho otca: Sám spoznáš, že je tá pravá. Len čo som prvý raz zbadal Jay, vedel som, že je to ona.
Ani som poriadne nevnímal okolnosti, ale nikdy nezabudnem, ako mala gaštanovohnedé vlasy zviazané vzadu na temene hlavy. Okuliare sa jej zošmykli na nos a spoza nich na mňa uprela veľké čokoládovohnedé oči. Hornú peru mala o niečo plnšiu ako spodnú a v prstoch držala pero. Ten obraz sa mi navždy vryl do mozgu a stále mám pocit, akoby to bol sen.
Vôbec som si neuvedomil, že som na stôl položil papiere, lebo sa ma opýtala, či spolu nepôjdeme do bufetu niečo zjesť. Ani neviem, čo som jej na to odpovedal, len som sa zrazu pristihol, že stojím v bufete s táckou jedla. Jay bola priateľská a stále rozprávala, no nič viac. Udržiavala si odstup, asi preto neprestajne mlela, ale bolo to milé. Vychutnal som to najlepšie jedlo, aké som kedy mal.
„Priveľa premýšľaš,“ ozve sa otec, ale nereagujem.
Má pravdu, je to však zložitejšie. Alebo nie? Nechcem voľačo pokaziť. Radšej ďalej zotrvám v priateľskej zóne, než aby mi nezostalo celkom nič.
„Idem sa pozrieť na tvoj počítač, či tam náhodou nemáš vírus,“ navrhnem, vstanem spoza stolíka v patiu a vojdem do domu.
„Áno, zdá sa mi, že mi niečo spomaľuje pasians,“ ozve sa za mnou otec. Pokrútim hlavou. Myslí si, že počítač sa dá využiť jedine na pasians.
Popoludnie trávim tým, že mu prečisťujem počítač, potom ho odprevadím na trh a pomôžem mu domov priniesť potraviny. Uvaríme si nedeľnú večeru, na ktorú prídu nejakí jeho priatelia. Spolu sa najeme a budú mi dohovárať, prečo ešte nie som ženatý a nemám deti.
Starí chlapi sú rovnako nepríjemní ako ženy. Títo vdovci sú v podstate dobráci a všetci túžia po vnúčatách. Niektorí ich aj majú, ale vnúčat asi nikdy nie je dosť.
Zahráme si karty, napokon sa rozlúčim a vrátim sa do mesta. Bývam na Upper East Side. Byt som kúpil ako dvadsaťpäťročný, dal som ho do poriadku, a hoci je jednoduchý a predstavuje newyorský štandard, je môj.
Domov cestujem metrom a celý čas myslím na Jay. Mám ju neprestajne v hlave, vo dne aj v noci. Ktovie, čo robí, s kým je a či si na mňa aspoň spomenie.
Nedeľa je najhoršia časť týždňa, lebo nie som s ňou. Preto mám tak veľmi rád pondelky. Prinášajú ďalšiu šancu vidieť ju a byť v jej blízkosti. Je to deň, na ktorý sa teším najviac.

Milan Buno, literárny publicista