Najočakávanejšia urban fantasy je tu!

Tentoraz vám predstavujeme prvý diel novej série Mesto Luny pod názvom Rod zeme a krvi.

V príbehu spoznávame hlavnú hrdinku Bryce Quinlanovú, ktorá viedla takmer dokonalý život. Náhle však príde o všetko, keď démon zavraždí jej najbližších priateľov. Ten sa síce dostane za mreže, ale zrazu sa vraždy začínajú nanovo.
Bryce začína vyšetrovanie, v ktorom je hnaná túžbou po pomste. Pomáha jej padlý anjel Hunt Athalar, zotročený tými ktorých sa kedysi pokúsil zvrhnúť. Túži po slobode, ale dostane ju, iba ak pomôže Bryce nájsť nebezpečného vraha.

Dvojica čelí sile, čo ohrozuje všetko a všetkých, ktorí sú im drahí. Pátranie hlboko v podsvetí Mesta Luny zavedie Bryce s Huntom na tie najpochybnejšie miesta a donúti ich čeliť vlastnej temnej minulosti.

Sarah J. Maas si svojimi sériami Trón zo skla a Na dvore z tŕňov a ruží, ktoré boli preložené do 37 jazykov, získala milióny fanúšikov po celom svete. Prvú verziu románu Trón zo skla napísala pritom už ako šestnásťročná.

Začítajte sa do novinky Rod zeme a krvi:

Pred dverami galérie stála vlčica.
Takže musel byť štvrtok a Bryce musela byť fakt  neskutočne unavená, ak dokázala určiť deň len podľa toho, že za ňou prišla Danika.
Ťažké kovové dvere Gryfovho starožitníctva sa otriasli pri údere vlčej päste – päste, na ktorej, ako Bryce dobre vedela, žiarili nafialovo nalakované trblietavé nechty, zúfalo volajúce po manikúre.
„Bri, dopekla, otvor. Je tu horúco ako v riti!“ ozval sa sekundu nato tlmený ženský hlas.
Bryce, sediac pri stole v skromnej výstavnej sieni galérie, sa uškrnula, po-zrela si v počítači záber z bezpečnostnej kamery pri hlavnom vchode a za-strčila si za špicaté ucho prameň vínovočervených vlasov.„
Prečo si taká špinavá? Vyzeráš, akoby si prekutala smetiská v celom meste,“ poznamenala cez videovrátnika.
„Čo, doriti, znamená  prekutala?“ Danika preskočila z jednej nohy na druhú a špinavou rukou si utrela pot z čela, čím sa zamazala čiernou tekutinou.
„Ak by si niekedy vzala do ruky knihu, Danika, vedela by si to.“ Bryces úsmevom vstala od stola. Celkom ju potešila prestávka od zdĺhavého vyhľadávania informácií, čo ju zamestnávalo celé doobedie. V galérii nebo-li žiadne okná, takže iba vďaka kamerovému systému zistila, kto stojí za hrubými múrmi. Ani svojím ostrým poloférskym sluchom nezachytila veľa z toho, čo sa odohrávalo za železnými dverami, pravda, ak do nich práveniekto nebúšil päsťou. Fádne pieskovcové múry galérie skrývali najnovšiu technológiu a špičkové kúzla, ktoré ju udržiavali v chode a chránili množstvo kníh v knižnici na spodnom podlaží.
Pomyslenie na podlažie pod ňou akoby prilákalo jeho obyvateľku.
„Prišla Danika?“ ozval sa tichý hlások spoza dvadsať centimetrov hrubých dvier do knižnice.
„Áno, Lehabah.“ Bryce chytila kľučku vchodových dverí. Kúzla sa jej za-mrvili v dlani a ako dym sa jej snovali po zlatistej pehavej pokožke. Za-škrípala zubami, musela to vydržať. Hoci tu pracovala už vyše roka, stále si na ten pocit nezvykla.
„Jesibe sa nepáči, keď sem chodí,“ varovala ju Lehabah spoza klamlivo jednoduchých kovových dverí. „Tebe  sa nepáči, keď sem chodí,“ opravila ju Bryce s prižmúrenými jantárovými očami a pohľadom zaletela k dve-rám do knižnice, za ktorými vedela, že stojí drobná plamenná raráška a načúva ako vždy, keď niekto príde. „Vráť sa k svojej práci.“
Lehabah neodpovedala. Zrejme sa presunula dole ku knihám, ktoré mala strážiť. Bryce prevrátila oči a trhnutím otvorila vchodové dvere. Do tváre jej okamžite vrazila suchá horúčava, akoby z nej chcela vysať život. A to sa leto iba začalo.
Danika nielen vyzerala, že prekutávala smetiská, ona tak aj smrdela.
Striebornoplavé vlasy, čo jej bežne splývali po chrbte ako hodvábna, hladká záclona, jej trčali z dlhého zapletaného vrkoča. Ametystové, zafírové a ružové pramienky mala pofŕkané nejakou tmavou olejnatou tekutinou, páchnucou po kove a amoniaku.
„Nejako ti to trvalo,“ poznamenala Danika a pyšne vošla do galérie. Meč na chrbte jej pri každom kroku nadskočil. Vrkoč sa jej zamotal do ošúchaného koženého puzdra, a keď zastala pred stolom, Bryce si dovolila jej ho vymotať.
Sotva to spravila, Danika štíhlymi prstami odopla pracky, ktorými mala meč pripnutý cez obnosenú motorkársku koženú bundu.
„Na pár hodín si to tu odložím,“ stiahla si meč z chrbta a zamierila ku skladu, schovanému za dreveným obložením na druhej strane výstavnej miestnosti.
Bryce sa oprela zadkom o stôl a prekrížila si ruky na prsiach. Pod prsta-mi cítila elastickú látku obtiahnutých čiernych šiat. „Už tam smrdí tvoja taška z fitka. Dnes popoludní sa vráti Jesiba, a keď ju tam nájde, znovu ti to všetko vyhádže do odpadu.“
A to bolo ešte to najmiernejšie peklo, akého bola Jesiba Rogová schopná, ak ju niečo naštvalo.
Štyristoročná čarodejnica, ktorá sa narodila ako bosorka, ale svoj rod zradila, sa neskôr pridala k rodu plameňov a tieňa a zodpovedala sa priamo a len samotnému kráľovi Podzemia. Medzi členov rodu plameňov a tieňa zapadla – ovládala taký arzenál kúziel, že mohla konkurovať hociktorému černokňažníkovi alebo bosorákovi z toho najtemnejšieho rodu. Bolo o nej známe, že jej stačí dať dobrý dôvod a v záchvate hnevu premení ľudí na zvieratá. Bryce sa nikdy neodvážila spýtať, či všetky tie malé tvory v desiatkach terárií a akvárií dolu v knižnici boli vždy zvieratami.
A snažila sa ju nenaštvať. Niežeby si človek mohol byť pri vaniroch niekedy istý. Ešte aj ten najslabší z vanirov – zo skupiny bytostí zahŕňajúcej všetkých v Midgarde okrem ľudí a obyčajných zvierat – mohol byť smrteľne nebezpečný.