Mólo našich životov

Príbeh Mólo našich životov ukazuje, že sa oplatí bojovať s problémami, ktoré nás stretajú. Netreba ich odsúvať, prehliadať, trápiť sa nad nimi. Sú súčasťou života a hoci to znie ako klišé – ich prekonávanie nás naozaj posilňuje a posúva dopredu.

 

Možno si to v danej chvíli neuvedomujeme. Možno to necítime ani v hodinách a dňoch po. No z pohľadu budúcnosti nám to ušetrí veľa trápenia a ďalších starostí...

Brad Basel, Jennifer Louterová a Emma Reitersová...
Trojica ľudí, ktorí sa kvôli šialenému pracovnému tempu stratili na tej najvzácnejšej ceste, ktorú k dispozícii majú – vo vlastnom živote. Zabúdajú na to, kým sú a čo ich trápi, dovolili, aby im vonkajšie okolnosti zastreli triezvy úsudok, a ich rebríček hodnôt sa kompletne celý rozhádzal.

Sú peniaze a úspech skutočne také dôležité?
Ako má vyzerať správne fungujúci vzťah?
Prečo dovolíme minulosti, aby nám výrazne zasahovala do prítomných okamihov? Dokážeme sa zbaviť svojich vnútorných démonov, ktoré nás dlhé roky strašia?

Postavy Brada Jennifer a Emmy si hneď obľúbite. Možno aj preto, že sú nám také blízke. Utápajú sa v problémoch, trápia sa a sužujú...pritom riešenie môže byť neraz na dosah a také jednoduché. Len treba zmeniť smer, pozrieť sa na to z nadhľadu a nejsť neustále hlavou proti múru.

Radoslav Korpa v románe Mólo našich životov poukazuje na problematiku, ktorá v dnešnej uponáhľanej dobe vôbec nie je zriedkavá. S citom a ľahkosťou pomocou svojich literárnych charakterov ukazuje čitateľom, že každý problém má riešenie – musíme si len pár vecí uvedomiť, prestať lipnúť na neexistujúcich ideáloch a v neposlednom rade – nájsť silu, ktorá sa skrýva v našom vnútri. Pretože ten, kto má čisté úmysly, jej má dostatok.

Nič netrvá večne. Úspech, láska ani život samotný. Na niečom treba neustále pracovať a pri tom ostatnom... Treba len dúfať. Dúfať v to, že budeme mať šťastie prežiť chvíle s tými, ktorí si našu prítomnosť zaslúžia.

Začítajte sa do knihy Mólo našich životov:

Kapitola 1

„Vidíš, aký je tento strom vysoký?“ Vzhliadol k nemu a videl, ako si chlapec rukou zacláňa oči. Slnko stálo na oblohe priamo oproti nim a prenikalo k nim pomedzi mohutnú korunu.
Chlapec len prikývol a potichu sa čudoval, ako je možné, že nedovidí na jeho úplný vrch. Rastie snáď až do neba?
„Aj on bol raz malý stromček,“ pokračoval. „Vlastne, bol len semienkom. No napriek tomu dokázal prevýšiť všetko navôkol.“
„Bol malý ako semienko púpavy?“ neveriacky obrátil svoju tvár na muža.
„Možno ešte menší. Vieš, prečo je teraz taký vysoký? Prečo je jediný v celom lese, ktorý odolal vetru aj búrkam?“
Odpoveďou mu bolo ticho.
„Pretože veril. Veril, že raz bude vysoký. Najväčší široko-ďaleko. Veril tomu aj vo chvíľach, keď prišla víchrica. Vedel, že treba rásť pomaly, aj za cenu toho, že dlho bude najmenší. Uvedomil si, že dôležité sú korene, preto investoval svoju energiu najprv do nich. Až potom začal rásť do takejto výšky. Ostatné stromy, ktoré na to zabudli, zlomil vietor. On tu zostal.“
Pozrel sa na chlapca, či je stále ochotný počúvať. Díval sa na neho so zatajeným dychom a čakal na každé jeho slovo.
„Ak budeš rásť rozumne, môžeš byť najväčší aj ty. No nechci to hneď, najprv si postav pevné základy a až potom ukáž ostatným, čo všetko vieš. Kto sa ženie za úspechom len preto, že chce, aby ostatní videli, aký je veľký, bude skôr či neskôr zlomený. A hlavne, chlapče, hlavne nezabúdaj na to, odkiaľ si prišiel. Vždy, keď sa tam vrátiš, buď opäť týmto malým chlapcom. Tí, čo ťa vychovali, ťa nikdy nebudú vnímať inak.“
„Brad,“ pocítil na svojej ruke jej hebkú pokožku a zdvihol k nej zrak. Všetci traja stáli pri dverách jeho rodičovského domu, Brad mal v ruke kľúče od auta a vravel si, že to má konečne za sebou. Nedeľné návštevy sa snažil eliminovať pomocou výhovoriek, no dnes sa mu to nepodarilo.
„Už to nie si ty,“ prihovorila sa mu mama a z jej hlasu vycítil smútok i nostalgiu, no žiadne výčitky kvôli tomu nemal. Skôr naopak. Začínal ním lomcovať hnev. Nevedel, čo na to povedať. Hoci sa snažil vyvrátiť si v hlave jej tvrdenie, musel priznať, že má pravdu. Už to nie je ten starý Brad, ktorý tu vyrastal, ku všetkým sa správal úctivo a priateľsky. Ale no a čo? Čo je zlé na tom, že v spoločenskom rebríčku postúpil o niekoľko levelov vyššie?
Dnes tu stojí Brad Basel, muž, ktorý uviedol na trh niekoľko bestsellerov, dôsledkom čoho si vybudoval masívnu čitateľskú základňu. Úspech, sláva, uznanie, ženský záujem... Slová, ktoré tak veľmi miloval a uctieval ich ako svojho boha. To všetko je teraz súčasťou jeho života, ktorého sa nemieni tak ľahko vzdať. Neprinútia ho k tomu ani mamine zarmútené oči.
„Chceme naspäť svojho syna,“ mama opatrne pokračovala, na čo Brad len prekrútil očami a zhlboka vzdychol.
„Nemáme záujem o tvoje peniaze,“ k matkinmu nátlaku sa pridal aj otec a odtiahol Brada kúsok ďalej, kde sa mu šeptom prihovoril:
„Mama sa kvôli tomu trápi... Chýbaš jej a občasná návšteva, kedy nám položíš obálku na stôl, jej nestačí. Chce teba, tvoju prítomnosť, tvoj záujem. Pochop to, si náš jediný syn a tvoju dospelosť sme si predstavovali inak.“
„Áno? A ako?“ zavrčal Brad.
„Mysleli sme si, že... no, mysleli sme si...“ otec hľadal tie správne slová. „Pozri, sme na teba pyšní, dosiahol si toho oveľa viac ako tvoji rovesníci, ako deti našich známych a priateľov. Ale nemal by si zabúdať na to, kým si bol predtým. So skutočnosťou, že ti sláva stúpla do hlavy a správaš sa povrchne k ostatným ľuďom, sme sa už zmierili. Snáď vieš, čo robíš... No aspoň k nám by si mohol pristupovať tak ako predtým.“
Brad nahodil kyslý, otrávený výraz.
„Mama bude mať o chvíľu narodeniny. Čo ak by si jej namiesto honosného daru dal niečo iné? Vezmi ju na večeru, zaujímaj sa o to, čo ti rozpráva... Jednoducho jej daj najavo, že čas strávený s ňou vnímaš ako vzácny.“
Brad postrehol, ako sa otcovi v očiach zaleskli slzy. Panebože, to je fraška, pomyslel si. Prečo mi vždy musia čistiť žalúdok ako malému chlapcovi? Nevidia snáď, že aj kvôli týmto rozhovorom sem chodím stále menej a menej?
Ledabolo prikývol, objal sa s otcom a mamu stojacu v predsieni pobozkal na obe líca.
Vonku nasadajúc do auta si poriadne vydýchol, lístok, ktorý mu otec ešte narýchlo strčil do ruky, bez rozmyslu hodil na palubnú dosku.
„Tak a život je opäť taký ako predtým,“ povedal si radostne, že má celú vec z krku mysliac pritom na Jennifer, ktorá je vzdialená tisícky kilometrov. Žiadne hádky, žiadne uzurpovanie si jeho pozornosti, iba on, jeho myšlienky a samota, ktorej sa v poslednom čase nevie nabažiť.
„Bodaj by to bolo inak, keď každý večer trávim v spoločnosti inej ženy,“ pousmial sa škodoradostne, pridal plyn a v duchu dodal, že toto je život, po akom vždy túžil. Nech si vraví, kto chce, čo chce.

 

Kapitola 2

Všetci potrebujeme v živote istotu. Aspoň malý oporný bod, o ktorý sa môžeme oprieť, keď sa nám podlamujú kolená. V ťažkých časoch tieto istoty strácame. Miznú nám pred očami, a hoci sa ich snažíme zachytiť oboma rukami, sú rýchlejšie, odídu skôr, ako ich stihneme zovrieť do dlane. Až neskôr prichádzame na to, že to je dobré. Že to tak má byť, aj napriek tomu, že v tej chvíli, keď sa nám všetky oporné body rozplynuli pred očami, sa nám zrútil svet. Inak by sme neboli nútení hľadať novú istotu, na novom mieste. Niekde, kde ju nemôžeme stratiť, pretože nikdy nestratíme samých seba. Práve tam by sme sa mali obrátiť, keď je nám najhoršie. Pripomenúť si, že nikdy neostaneme sami, lebo máme seba. A to je viac ako čokoľvek, čo k nám prichádza zvonka.

Jennifer sa ráno prebudila na otravný zvuk budíka a chvíľu jej trvalo, kým si spomenula, kde sa vlastne nachádza.
„Miláno,“ šepla radostne a okamžite vyskočila na nohy, aj keď sa jej mierne zatočila hlava a musela sa pridržať nočného stolíka. Problémy s nízkym tlakom má už odnepamäti. Hoci niektorí ľudia neustále odkladajú budík, ona medzi nich nepatrí. Táto metóda sa jej nikdy neosvedčila, vždy sa napokon zobudila na vyzváňanie telefónu a na druhej strane ju čakal namosúrený hlas, ktorý sa pýtal, kde zasa trčí. Spomenula si na posledný incident, kedy zaspala na fotenie a celý deň jej to každý člen tímu vyhadzoval na oči. Nie, toto zase zažiť nechce.
Rýchlo bežala do kúpeľne, vykonala potrebné činnosti a nenamaľovaná v úplne bežnom oblečení prebehla z hotelovej izby k výťahu.
„Bill?“ ozvala sa fotografovi, ktorý je zdvihol hneď na prvé zazvonenie. „Som na recepcii, môžeš poslať auto,“ dala mu jasný a stručný pokyn, nakoľko sa jej v takúto rannú hodinu veľmi nechcelo rozprávať.
Na pľaci už bolo všetko pripravené, čakali ju tam presne tí istí ľudia, s ktorými sa včera neskoro v noci rozlúčila. Pobehovali po ateliéri ako včeličky, až im začala tú energiu závidieť. Oni snáď nepotrebujú spánok?
„Jennifer, bež do maskérne, do hodiny musíme začať fotiť, inak budeme v sklze a to si nemôžeme dovoliť,“ povedal jej v behu asistent a už ho nebolo.
Ó, áno, zabudla som, že bez zhonu to jednoducho nejde, povedala si a vydala sa v ústrety novému pracovnému dňu potláčajúc zvláštny pocit v jej žalúdku.
Provizórne diétne raňajky ju čakali pripravené na stole, plastová škatuľka s ovocím sa medzi pripravenou dekoratívnou kozmetikou zvláštne vynímala. Pri pohľade na jedlo sa jej žalúdok rozbúril ešte viac.
„Ahoj, Jennifer, najprv ti urobím vlasy, zatiaľ sa najedz a potom prejdeme na make up.“ Okamžite sa okolo nej zbehlo niekoľko maskérok s množstvom nástrojov v rukách a začali si medzi sebou štebotať.
„Mám pocit, že dnes nie je môj deň, dievčatá. Radšej nebudem pokúšať osud. Dúfam, že ma pred obednou prestávkou nezastihne vlčí hlad,“ pokúsila sa o vtip, ktorý však kolektív žien zjavne nepochopil, tak len odsunula škatuľu s ovocím a sadla si na pripravenú stoličku.
Približne o hodinu už vychádzala z maskérne. Zatvárajúc dvere začula šepot maskérok, ktoré si návzájom vzrušene skákali do reči.
„Myslíte si, že má anorexiu? Nebola by prvá ani posledná...“
„Jasné, že chce ešte schudnúť, už nie je najmladšia a každá žena sa raz pozrie do zrkadla a nájde v ňom ženské krivky. Tomu sa nik nevyhne.“
„Tieto modelky... Je im jedno, čo páchajú so svojím telom. Včera sa v jedle iba pobabrala a dnes sa ho ani nedotkla. Všimli ste si to?“
„Dnes bola ešte opuchnutejšia ako včera... Už som si myslela, že jej tie vačky pod očami nezamaskujem!“
Jennifer len načúvala a zvažovala, či sa do maskérne vráti, aby týmto klebetniciam dala najavo, že dvere nie sú zvukotesné, no potom si to rozmyslela. Proti ľudskej hlúposti sa bojovať nedá a nerada by s nimi prišla do konfliktu. Ešte majú pred sebou niekoľko dní práce. Kráčala smerom k ateliéru a postavila sa vedľa Billa, ktorý sa snažil organizovať asistentky.
„No tak, Bella, povedal som viac doľava, nie doprava,“ pousmial sa na Jennifer a naznačil jej, že sa z týchto ľudí raz zblázni. Bella zahanbene položila svetlo tam, kde jej Bill kázal, a odišla z ich dohľadu.
„Si v poriadku? Vyzeráš unavene... Cítiš sa dobre?“
„Posledné dni mám žalúdok ako na vode. Ale to prejde. Aj únava robí svoje.“
„Posnažím sa, aby sme to tu dnes zabalili skôr. Všetci sa potrebujeme vyspať,“ mrkol na ňu a ďalej rozdával inštrukcie všetkým navôkol.
Jennifer sa cítila, akoby ju niekto ovalil mechom. Mechanicky vykonávala to, čo jej iní prikázali, a modlila sa, nech sa dnes táto tortúra konečne skončí. Motala sa jej hlava, v ústach mala zvláštnu pachuť a žalúdok naďalej štrajkoval. Vedela si predstaviť, ako budú fotografie vyzerať. Hoci sa snažila, nedarilo sa jej nasadiť správny výraz.
„Jen, počuj...“ Bill prerušil fotenie a niekoľko ľudí poslal preč. „Nie je to ono. Asi si dáme prestávku. Choď sa prevetrať, niečo malé zjedz, prípadne sa napi vody. Nemôžeme si dovoliť fotiť niečo, čo sa v konečnom dôsledku nedá použiť.“
Ukázal jej displej fotoaparátu a Jennifer oblial studený pot. „Preboha!“ šepla zdesene. Skutočne vyzerala, akoby mala o chvíľu umrieť.
Bill len pokrčil plecami. „Bež do šatne, o polhodinu budeme pokračovať.“
Pripravené jedlo však na ňu nepekne zazeralo. Aspoň ona to tak pociťovala. Naveľa do seba dostala niekoľko súst, no po chvíli pochopila, že to nemala robiť. Rozbehla sa smerom k toalete, kde si v poslednom okamihu stihla zachytiť dokonale upravené vlasy. Stylistky by neprežili, ak by jej z hrivy museli odstraňovať obsah jej žalúdka.
Bolo jej jasné, že to museli všetci počuť. Provizórny ateliér v štúdiu nie je postavený tak, aby dokázal odizolovať tieto zvuky. S malou dušičkou vyšla von, ešte predtým si skontrolovala, či nenapáchala škody na hriešne drahých šatách, ktoré má na sebe, a zachovávajúc si neutrálny výraz sa objavila pred kolektívom ľudí.
„Všetko v poriadku, Jennifer?“ s predstieraným záujmom k nej pristúpila jedna z maskérok.
„Samozrejme, len mi prišlo nevoľno. Som iba unavená, nič viac...“
V ateliéri nastalo zvláštne ticho a trpké pohľady križovali celú miestnosť. Jennifer si povedala, že bude lepšie, ak túto dusnú atmosféru opustí, vzala si svoj telefón a vzďaľujúc sa od týchto žien vytočila Billovo číslo.
„Vravela som vám, že musí mať poruchu príjmu potravy! Zjedla tri kúsky melóna a bežala to vyvrátiť!“
„Tento svet je čudný, má dokonalú figúru, načo sa toľko týra?“
„Postavičku ako lusk má práve preto, lebo nič neje...“
Jennifer mala týchto rečí plné zuby. Každý sa na ňu usmieva, tvárou v tvár jej posúva falošné komplimenty a keď sa otočí chrbtom, začuje šepot, v ktorom sa dozvie pravý opak.
„Áno, Jennifer?“ Billov hlas znel v telefóne ustarostene.
„Kde si?“ podarilo sa jej zo seba vysúkať bez toho, aby sa nerozplakala.
„Práve vchádzam do budovy, o chvíľu som v ateliéri, šli sme s Johnom na obed.“
Netušila síce, kto je John, no veľmi si priala, aby sa Bill vrátil. On jediný je k nej úprimný. Uvedomovala si, že má obrovské šťastie. Ak by tu dnes bol ktokoľvek iný, všetko by vyzeralo úplne odlišne a ani by si nepípla. Bill nie je len fotograf, ktorý má so svojou agentúrou  pod palcom celé fotenie a spolu s ním aj kampaň pre náročného klienta. Bill je v prvom rade jej dlhoročný priateľ.
„Ako ti je?“ Bill pokračoval a prerušil tak dlhú odmlku, ktorá v ich rozhovore nastala.
„Nie som si istá, či to dnes zvládnem. Mám pocit, že každú chvíľu omdliem,“ slzy sa jej už nepodarilo udržať na uzde, hlasno vzlykla a utrela si mokré líca.
„Jen, choď sa prezliecť, vyzdvihnem ťa pred šatňou.“
„To predsa nemôžeme, dobre vieš, že to nestíhame dofotiť,“ protestovala.
„Môžeme, nemôžeme, odpadnutú modelku nikto na svoju kampaň nechce.“
„Ale...“
„Skončil som, Jen. Nikomu nič nehovor, bez slova sa prezleč do civilu, ja to už kompetentným nejako vysvetlím.“
To zas budú reči... Pomyslela si, no musela uznať, že ju Billovo rozhodnutie potešilo. Budú z toho síce problémy, ale dnes sa cíti skutočne nepoužiteľná.
„Počkaj, čo to robíš?“ vybehla na ňu akási ryšavka, keď sa snažila vymaniť sa z nepohodlných, no prekrásnych šiat. „Tieto šaty si ešte nevyzliekaj, nesplnili sme predsa celý plán! A rozstrapatíš si vlasy, preboha, nemáme čas ťa znova stajlovať!“ Ryšavka vyzerala ako tesne pred hysterickým záchvatom.
„Nechaj ma tak,“ odvrkla jej zmorená Jennifer a ustúpila od nej krok dozadu.
„Dávaj pozor na šperky, nie je tu tá pani z tej spoločnosti, musí skontrolovať, či ich vrátime v poriadku, a ja teda za teba ručiť nebudem! Vieš, koľko stojí to, čím si obvešaná?“ Hystéria v jej hlase prerastala do paniky.
Jennifer so stoickým pokojom ignorovala jej slová, pomaly sa zbavovala prepožičaných doplnkov, všetky rad radom ukladala na stôl pred sebou a obliekla si svoje šaty. Konečne niečo pohodlné, nie kúsok menší o dve konfekčné veľkosti, ktorý ju tlačí z každej strany a znemožňuje jej poriadne dýchať.
Bez slova odišla zo šatne, hlasno zabuchla dvere a bolo jej úplne ukradnuté, čo si tie ženy budú zasa hovoriť. Cestu taxíkom späť do hotela ani nevnímala, všetku pozornosť sústredila na svoj žalúdok, aby taxikárovi nespôsobila nepríjemnosť v podobe znečistených zadných sedadiel.
„Odprevadím ťa na izbu?“ spýtal sa Bill, ktorý jej pomohol vystúpiť z auta.
„Nie, už to zvládnem aj sama. Veľká vďaka a dúfam, že ti nebudú vyčítať prerušenie fotenia.“
„Slečna Jennifer si to môže dovoliť,“ usmial sa a ešte predtým, ako sa vrátil do auta, dôrazne jej prikázal, aby sa mu priebežne ozývala. Ak sa to nezlepší, vyhľadajú lekára.

Jennifer len prikývla, s ťažkosťami sa dovalila do svojej izby a dopadla na posteľ. Keď spánok neprichádzal a nevoľnosť ju sužovala čím ďalej, tým viac, napísala Bradovi správu:

Ahoj, srdiečko! Ako je v L.A.? Miláno je neskutočne krásne, no nemám čas si ho užiť. Dnes sme museli prerušiť fotenie, pretože na mňa doľahla únava a prišlo mi zle. Keď sa vrátim, pôjdeme si niekam oddýchnuť, čo ty na to? Ľúbim ťa, tvoja Jen

V kútiku duše si priala, aby sa jej Brad ozval, no po skúsenostiach s ním už vedela, že dúfa v priam zázrak. Ich vzťah je jednou z vecí, ktoré jej robia vrásky. Mysliac na Brada, ich spoločnú posteľ v L.A. a svetlé chvíľky ich vzťahu, kedy jej dal aspoň náznakom pocítiť, že mu na nej záleží, zaspala. Odpovede na svoju správu sa však nedočkala ani nasledujúce ráno.

Milan Buno, literárny publicista