Legenda Rolling Stones oslavuje 60 rokov. Ich príbeh je plný pikantností

 „Päť strún, tri akordy, dva prsty, jedna ritná diera a máte to.“
Keith Richards

Na začiatku stála pätica obyčajných britských deciek, ktorým počarovalo afroamerické blues. Pri coveroch však dlho nezostali a blues premiešali s explóziou narážok na všetko možné – od žien cez sex až po drogy. A hoci sa o nich hovorilo ako o obyčajných „przniteľoch mládeže“ a „posloch samotného diabla“, napokon vytvorili hudbu, ktorá oslovuje dodnes.

Lenže ako sa z chlapcov na okraji spoločnosti stali hviezdy svetového formátu a predovšetkým značka? A za akú cenu? Spomenie si niekto na obete tohto prerodu? A vôbec, dá sa dielo tak jednoducho oddeliť od svojho tvorcu? Rolling Stones sú skrátka plní protikladov. V ich príbehu na seba narážajú sny a nádeje s prozaickými daňovými kalkulmi, pre ktoré opustili rodnú krajinu, aby sa napokon stali rockovým pamätníkom postaveným na hodnotách, proti ktorým odjakživa rebelovali. Sú dobrí, zlí, občas škaredí, no predovšetkým sú stále s nami.

Na 400 stranách približuje ich príbeh – hudobný, aj osobný. Nájdete tam všeličo o ženách, sexe, drogách, výčinoch a škandáloch. O zákulisí aj klebetách. Vidno, že autorka má výborný prehľad v hudbe a zvlášť o tejto pätici, urobila si prieskum a podala to pútavým štýlom, ktorý nadchne fanúšikov Rolling Stones, ale aj vás, ktorí máte dobrú hudbu. Výborný portrét legendy, ktorá pretrvala – napokon Elvis aj Freddy Mercury zomreli, Beatles sa rozpadli, no Mick Jagger s chalanmi dodnes fungujú a ako v úvode vtipne hovorí: „Nudí ma, ako sa furt vyzvedajú: ‚Je toto posledná šnúra Stounov?‘ Rovnakú otázku počúvam od roku 1964.“

Možnože v 21. storočí skutočne nemajú miesto. Možno sa stali bezvýznamnými, ale nikto to nepovie nahlas. Ak ich však niekto vo svojom spravodlivom hneve posiela do dôchodku, zabúda na jednu dôležitú vec. Aj keby boli iba „drzí rasisti a sexisti“, prežili postupný úpadok rokenrolovej vlny, ktorý spôsobil, že hudobníci sa čoraz menej venujú samotnej muzike – skutočnej hudbe, ktorá berie za srdce, derie sa pod kožu a usádza sa v krvi. Ich piesne nás rozhýbali, uchvacovali, štvali a vzrušovali, tancovali sme podľa nich a žili. Dávali nášmu životu zmysel. Preháňam? Nie je to pre hudbu typické? Dostane sa nám do uší, vtiahne nás, zladí s ostatnými a zrazu zistíme, že nie sme na svete sami. Vraciame sa k hitom a hviezdam našej mladosti, hoci aj pre dúšok zabudnutej mladosti. Mladší už nebudeme, no sladká hudba nám pripomína, aké to bolo. No občas cítime aj isté rozpaky. Naozaj na vrchole stelesňovali tú najlepšiu verziu života, ktorý stojí za to žiť? Alebo to bol jeden kolosálny podvod? Boli len kratučkým odlákaním od márnosti života, zachádzkou na ceste k nevyhnutnému zániku?

Milan Buno, knižný publicista