bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Kyberterorizmus a špionáž. Triler ako bič!

Dvojica, akú by ste na spisovateľskom poli nečakali. A dobré pre čitateľov je, že funguje úplne magicky.
Exprezident Bill Clinton a jeden z najúspešnejších a najpredávanejších spisovateľov na svete James Patterson. Spojili sily a napísali politický triler Prezident je nezvestný, ktorý vás nadchne. Základná otázka je - Kto sa chystá zresetovať svet? Blíži sa totiž apokalypsa, zabíjanie nevídaných rozmerov a bude to naozaj drsné...

Prezident je nezvestný sa stal číslom 1 v prestížnych periodikách ako New York Times, USA Today, či Wall Street Journal. Čitatelia si pochvaľujú najmä originálnu zápletku, dynamiku a uveriteľnosť príbehu, zaujímavé detaily a postavy, ktoré si obľúbite (alebo znenávidíte).

V Bielom dome zasadá Osobitný výbor Snemovne reprezentantov. Na programe je vypočúvanie prezidenta Spojených štátov Jonathana Duncana. Je podozrivý zo zneužitia právomocí, čo Ústavnoprávnemu výboru Snemovne má stačiť na začatie procedúry ústavnej žaloby prezidenta, impeachmentu. Vypočúvanie je zatiaľ len simulované...
Situácia je zložitá, hrozba terorizmu reálna, mocichtiví oponenti prezidenta a jeho strany sa nezastavia pred ničím.

Národ zachváti neistota a strach. Šepká sa o kyberterorizme, špionáži a vlastizradcovi v americkej vláde. Podozrenie padne aj na prezidenta, ktorý sa rozhodne konať. Odmietne ochranku, vyberie sa na tajné stretnutie a odrazu sa stratí z dohľadu verejnosti.
Prezident je nezvestný!

Nový špionážny politický triler Prezident je nezvestný ponúka tri vzrušujúce dni v živote amerického prezidenta. Tie vrhajú svetlo na vnútorné fungovanie a slabosti Spojených štátov. A keďže jedným z autorov je skutočný exprezident, je to naozaj autentický a zasvätený pohľad do fungovania najvyššej politiky.

Je to príbeh o obrovskom nebezpečenstve, ktoré ohrozuje nielen Biely dom a Wall Street, ale celú Ameriku. Vďaka informáciám, ktorými môže disponovať len bývalý hlavný veliteľ ozbrojených síl, román poskytuje množstvo dôverných detailov a napínavých zvratov.

„Z netradičnej spolupráce vznikol triler, ktorý som prečítal jedným dychom,“ priznáva Tomáš Turanský zo siete kníhkupectiev Martinus. „Dej z prostredia Bieleho domu mal napínavé tempo a vďaka nemu som nahliadol do zákulisia fungovania štátnej bezpečnosti a kancelárie prezidenta. Zaujali ma aj bežné starosti najmocnejšieho muža planéty.“

Prezident je nezvestný je skutočne vynikajúci mix špionážneho a politického trileru. Akčný od prvých strán, množstvo zvratov a prekvapení.

O autoroch

BILL CLINTON bol v roku 1992 zvolený za prezidenta Spojených štátov amerických a funkciu vykonával do roku 2001. Po odchode z Bieleho domu založil nadáciu, ktorá sa zaoberá globálnym zdravím, zlepšovaním príležitostí pre dievčatá a ženy, bojom s detskou obezitou a chorobami, ktorým sa dá predísť, ako aj vytváraním pracovných príležitostí, rastom a riešením následkov klimatických zmien. Je autorom množstva kníh literatúry faktu vrátane pamätí Môj život, ktoré sa stali medzinárodným bestsellerom. Prezident je nezvestný je jeho prvý román. 

JAMES PATTERSON je nositeľom Literárnej ceny Národnej knižnej nadácie za mimoriadny prínos do americkej literatúry. V Guinnessovej knihe rekordov je zapísaný ako autor najväčšieho počtu bestsellerov New York Times. Po celom svete sa predalo viac ako 375 miliónov výtlačkov jeho kníh. Ako neúnavný obhajca sily literatúry a čítania založil detskú knižnú edíciu JIMMY Patterson s prostým cieľom: „Chceme, aby každé dieťa po dočítaní knihy z edície JIMMY povedalo: Prosím si ďalšiu knihu.“

Novinka Prezident je nezvestný vychádza v rámci celoslovenskej akcie Knižný kompas – Vaša cesta ku knihám. Desiatky slovenských aj svetových hitov. Slávne a známe mená. A čítanie, ktoré nebudete chcieť odložiť. Viac na:

www.kniznykompas.sk

Začítajte sa do novinky Prezident je nezvestný:

ŠTVRTOK 10. MÁJA
1. kapitola

„Otváram zasadnutie Osobitného výboru Snemovne reprezentantov...“
Žraloky krúžili, vôňa krvi im mykala nozdrami. Aby som bol presný, bolo ich trinásť, ôsmi z opozičnej strany a piati z mojej, a na obranu pred tými žralokmi som sa pripravoval s právnikmi a poradcami. Boľavé skúsenosti ma naučili, že akokoľvek sa pripravujete, obrana na predátorov zaberá len málokedy, a napokon vám nezostáva nič iné, len sa s nimi pustiť do boja.
Nerob to, ktovie koľký raz ma večer pred zasadnutím výboru prosila šéfka mojej kancelárie Carolyn Brocková. Nech ti ani nenapadne chodiť na vypočúvanie výboru. Môžeš prísť o všetko a nemáš čo vyhrať.
Nesmieš odpovedať na ich otázky.
Ako prezident skončíš.

Hľadel som na trinásť tvárí oproti, jedna vedľa druhej v dlhom rade ako moderná španielska inkvizícia. Uprostred sedel muž so striebornými vlasmi za menovkou s nápisom RHODES. Odkašľal si.
Predseda Snemovne reprezentantov Lester Rhodes sa za normálnych okolností na vypočúvaní nezúčastňoval, ale v prípade tohto Osobitného výboru urobil výnimku. Pretlačil doň čo najviac členov Kongresu z jeho strany barikády, ktorí zjavne netúžili po ničom viac, než zastaviť moju agendu a politicky a osobne ma zničiť. Bezohľadnosť pri získavaní moci je staršia než Biblia, ale viacerí z mojich odporcov ma nenávideli až do špiku kosti. Nielenže ma chceli vyhnať z úradu. Neboli by spokojní, kým by ma nezavreli za mreže, neutopili, nerozštvrtili a nevymazali z učebníc dejepisu. Kriste, keby malo byť podľa nich, pravdepodobne by mi spálili dom v Severnej Karolíne a napľuli by na hrob mojej manželky.
Pritiahol som si k sebe teleskopický mikrofón, aby som ho mal čo najbližšie, až bol naplno napnutý. Nechcel som, aby som sa pri odpovediach skláňal dopredu, zatiaľ čo členovia výboru by sedeli vystretí ako králi a kráľovné na trónoch v podobe vysokých, kožou čalúnených stoličiek. Naklonený dopredu by som pôsobil slabo, úslužne – bol by to podprahový odkaz, že som im vydaný na milosť.
Sedel som oproti nim sám. Bez poradcov, bez právnikov, bez poznámok. Americký ľud nemal vidieť, ako sa tlmeným šepotom dohadujem so svojím právnikom, ako prikrývam mikrofón a potom ho odkrývam, aby som povedal: Na túto udalosť nemám podrobné spomienky, pán kongresman. Nič som neskrýval. Nemal by som tam byť, a môžete vziať jed na to, že som tam nechcel byť, ale bol som tam. Len ja sám. Prezident Spojených štátov amerických čeliaci svorke žalobcov.
Z rohu miestnosti ma pozoroval triumvirát mojich najvyššie postavených poradcov: vedúca kancelárie Carolyn Brocková, môj najstarší priateľ a poradca Bieleho domu pre právne záležitosti Danny Akers a zástupkyňa šéfky kancelárie a politická poradkyňa Jenny Brickmanová. Sedeli stoicky, s kamennými tvárami, plní obáv. Nikto z nich mi neradil púšťať sa do toho. Jednohlasne sa zhodli, že sa dopúšťam najväčšej chyby vo funkcii prezidenta.
Napriek tomu som sa tam ocitol. Nastal môj čas. Ukáže sa, či mali pravdu.
„Pán prezident.“
„Pán predseda Snemovne.“ Pravdu povediac, v tomto kontexte by som ho mal oslovovať ako predsedu Osobitného výboru, ale hoci by som ho oslovil všelijako, predsa som to nerobil.
Mohlo sa to začať rôzne. V podobne samochvály predsedu Snemovne prezlečenej za otázku. Prípadne úvodných zahrievacích otázok. Videl som však dosť videozáznamov, na ktorých Lester Rhodes spovedal svedkov ešte ako kongresman vo funkcii Dozorného výboru Snemovne, aby som vedel, že sa vyžíva v brutálnom nástupe, ide priamo po krku, čím svedkov vyvádza z rovnováhy. Vie – lepšie povedané, odkedy Michael Dukakis v roku 1988 zmrvil prvú diskusnú otázku o treste smrti, to vie každý –, že keď pokazíte úvod, zvyšok už nikoho nebude zaujímať.
Siahne predseda Snemovne po rovnakom útočnom pláne aj pri prezidentovi vo funkcii?
Pravdaže siahol.
„Pán prezident Duncan,“ spustil, „odkedy chránime teroristov?“
„Nechránime,“ odvetil som tak rýchlo, že som mu takmer skočil do reči, pretože takým otázkam nesmiete dožičiť kyslík. „A ani ich nikdy chrániť nebudeme. Určite nie, kým budem prezidentom.“
„Ste si tým istý?“
Naozaj to povedal? Do tváre mi stúpla červeň. Neubehla ani minúta a už zaťal tesáky.
„Pán predseda Snemovne,“ odvetil som, „ak som niečo povedal, myslel som to vážne. Jedno si ujasnime hneď od začiatku. Nechránime teroristov.“
Po tej pripomienke sa na chvíľu odmlčal. „Nuž, pán prezident, možno si potrebujeme ujasniť pojmy. Považujete Synov džihádu za teroristickú organizáciu?“
„Samozrejme.“ Poradcovia mi kládli na srdce, aby som nehovoril samozrejme, pretože ak sa nezvolí správny tón, môže to znieť naduto alebo opovržlivo.
„A ak sa nemýlim, táto skupina dostávala podporu z Ruska.“
Prikývol som. „Rusko z času na čas podporovalo Synov džihádu. Ich podporu tejto a iným teroristickým organizáciám sme odsúdili.“
„Synovia džihádu sa dopustili teroristických činov na troch rôznych kontinentoch. Je to správna informácia?“
„Áno, tak to je.“
„Sú zodpovední za smrť tisícok ľudí?“
„Áno.“
„Vrátane Američanov?“
„Áno.“
„Majú na svedomí výbuch v bruselskom hoteli Bellwood Arms, pri ktorom zahynulo päťdesiatsedem ľudí vrátane delegácie poslancov kalifornského parlamentu? Prelomenie softvérovej ochrany systému riadenia leteckej dopravy v Gruzínsku, v dôsledku čoho havarovali tri lietadlá, pričom v jednom z nich sa nachádzal veľvyslanec Gruzínska v Spojených štátoch?“
„Áno,“ odvetil som. „Oba incidenty sa stali pred mojím nástupom do funkcie prezidenta, ale áno, Synovia džihádu sa prihlásili k zodpovednosti za obidva útoky...“
„Dobre, hovorme teda o čase od vášho nástupu do funkcie. Je pravda, že len pred niekoľkými mesiacmi Synovia džihádu prelomili softvérovú ochranu systému izraelskej armády a zverejnili informácie o izraelských agentoch v utajení a vojenských presunoch?“
„Áno,“ prikývol som, „je to tak.“
„Presuňme sa oveľa bližšie k domovu, do Severnej Ameriky,“ pokračoval. „Len minulý týždeň. V piatok, štvrtého marca. Je pravda, že Synovia džihádu spáchali ďalší teroristický čin, keď sa vlámali do počítačov so systémom ovládajúcim prevádzku metra v Toronte a vypli ho, čím spôsobili vykoľajenie súpravy, pri ktorom zomrelo sedemnásť ľudí, desiatky sa zranili a tisícky zostali hodiny uväznené v tme?“
Mal pravdu, že Synovia džihádu boli zodpovední aj za toto. Aj výpočet obetí bol presný. Lenže pre Synov džihádu to nebol teroristický čin. Bola to zaťažkávacia skúška.
„Štyri z obetí v Toronte boli Američania, je tak?“
„Správne,“ potvrdil som. „Synovia džihádu sa neprihlásili k zodpovednosti za tento čin, sme však presvedčení, že to bolo ich dielo.“
Prikývol a zahľadel sa do poznámok. „Prejdime k vodcovi Synov džihádu, pán prezident. Ide o muža menom Sulejman Cindoruk, nemýlim sa?“
A už sme doma.
„Áno, vodcom Synov džihádu je Sulejman Cindoruk,“ dal som mu za pravdu.
„Je to najnebezpečnejší a najaktívnejší kyberterorista na svete, však?“
„Myslím si to.“
„Moslim tureckého pôvodu, ak mám správne informácie?“
„Má turecký pôvod, ale nie je moslim,“ opravil som ho. „Je to sekulárny extrémistický nacionalista, ktorý sa stavia proti vplyvu Západu v strednej a juhovýchodnej Európe. Onen džihád, ktorý vedie, nemá s náboženstvom nič spoločné.“
„To tvrdíte vy.“
„To tvrdí každá spravodajská analýza, ktorá sa mi dostala do rúk. Tie analýzy ste čítali aj vy, pán predseda. Ak si chcete islamofóbne zahromžiť, nech sa páči, ale bezpečnosti v našej krajine to ani zamak nepomôže.“
Zmohol sa na ironický úsmev. „Tak či onak, je to najhľadanejší terorista na svete, či nie?“
„Chceme ho zajať,“ odvetil som. „Chceme zajať každého teroristu, ktorý sa usiluje ublížiť našej vlasti.“
Odmlčal sa. Zvažoval, či sa ma spýta: A ste si tým istý? Keby to spravil, stálo by ma všetky sily, aby som neprevrátil stôl a nechytil ho pod krkom.
„Len aby sme si to vyjasnili,“ spustil napokon. „Spojené štáty majú záujem zajať Sulejmana Cindoruka.“
„Na tom si netreba nič vyjasňovať,“ odsekol som. „O tom neboli žiadne pochybnosti. Nikdy. Po Sulejmanovi Cindorukovi ideme už desať rokov. Neprestaneme, kým ho nedostaneme. Je to pre vás dostatočne jasné?“
„Nuž, pán prezident, pri všetkej úcte...“
„Nie,“ skočil som mu do reči. „Keď svoju otázku začnete slovami pri všetkej úcte, znamená to, že sa mi nechystáte prejaviť ani len štipku úcty. Pán predseda, pokojne si myslite, čo sa vám zachce, ale úctu by ste mi prejavovať mali – ak nie kvôli mne, tak kvôli množstvu ľudí, ktorí zasvätili svoje životy boju proti terorizmu a ochrane našej vlasti. Nie sme a ani nikdy nebudeme dokonalí, ale nikdy neprestaneme robiť, čo je v našich silách.“
Nato som ľahostajne mávol rukou. „Nech sa páči, počúvam vašu otázku.“
V spánkoch mi pulzovala krv. Nadýchol som sa a obzrel sa na trojicu poradcov. Jenny, moja politická poradkyňa, prikyvovala, od začiatku chcela, aby som voči predsedovi Snemovne zaujal agresívnejší postoj. Danny nedával najavo vôbec nič. Carolyn, moja chladnokrvná šéfka kancelária, sa nakláňala dopredu, lakte na kolenách, bradu opretú o ruky. Keby boli olympijské rozhodkyne, Jenny by mi dala deviatku, ale od Carolyn by som sa nedočkal ani päťky.
„Nestrpím spochybňovanie môjho vlastenectva, pán prezident,“ ohradil sa môj striebrovlasý súper. „Americký národ má vážne starosti o minulotýždňové udalosti v Alžírsku, ku ktorým sme sa ani nedostali. Americký národ má plné právo vedieť, na koho ste strane.“
„Na koho som strane?“ vyhŕkol som, až som zo stola takmer zhodil mikrofón. „Som na strane amerického národa, tým je to vybavené.“
„Pán prez...“
„Som na strane ľudí, ktorí dvadsaťštyri hodín denne makajú na tom, aby bola naša vlasť v bezpečí. Na strane ľudí, ktorých nezaujíma uhol pohľadu ani to, odkiaľ práve fúka politický vietor. Na strane ľudí, ktorí nečakajú vďaku za svoje úspechy, a ktorí sa nemôžu brániť, keď ich kritizujú. Na ich strane som.“
„Pán prezident Duncan, muži a ženy, ktorí dennodenne pracujú na ochrane našej vlasti majú moju plnú podporu,“ ozval sa. „Nehovoríme o nich. Hovoríme o vás, pane. Nehráme tu žiadnu hru. Nemám z toho ani najmenšiu radosť.“
Za iných okolností by som sa rozosmial. Na zasadnutie tohto Osobitného výboru sa Lester Rhodes tešil viac, ako sa americký vysokoškolák teší na dvadsiate prvé narodeniny.
Celé vypočúvanie bolo len divadlo. Predseda Snemovne Rhodes navrhol výbor tak, aby priniesol jediný výsledok – zistenie, že prezident sa dopustil takého zneužitia právomocí, ktoré bude Ústavnoprávnemu výboru Snemovne stačiť na začatie procedúry ústavnej žaloby prezidenta, takzvaného impeachmentu. Ôsmi členovia Osobitného výboru z jeho strany pochádzali z volebných obvodov s tak umelo nakreslenými hranicami, že aj keby si uprostred vypočúvania rozopli nohavice a začali si cmúľať palec, nielenže by mali o dva roky isté znovuzvolenie, ale nemali by ani protikandidáta.

Milan Buno, literárny publicista

 

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.