bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Kokaínový kráľ Pablo Escobar. Jedinečný životopis

Keby sa Pablovi Escobarovi podarilo vybudovať drogový superkartel, pre kolumbijskú vládu a štátnu políciu by bolo prakticky nemožné poraziť takúto organizáciu. Malo by to ničivé dôsledky aj na USA.

http://data.bux.sk/book/020/281/0202810/medium-pablo_escobar.jpgAj o tom je tento úžasný dokument, ktorý ocenili prestížnou novinárskou Cenou Corneliusa Ryana. Životopis Pablo Escobar je príkladom, ako má vyzerať nekompromisná, neústupčivá investigatívna žurnalistika.

Kniha Pablo Escobar sleduje krvavý príbeh vzostupu a pádu hlavy medellínskeho kokaínového kartelu, nazývaného aj „Kokaínový kráľ“.
Escobarova zločinecká ríša na vrchole moci držala v hrsti celý štát a s ním ako rukojemníkov tridsať miliónov ľudí. Túto hrôzovládu ukončila až smrť narkobaróna.

Až na jednu krátku výnimku strávil Pablo zvyšok života vo vojne so štátom. V epicentre jeho boja zostávala možnosť vydania do USA, toho sa bál zo všetkého najviac – dokonca viac než smrti.
Sám vravel: „Radšej hrobku v Kolumbii ako väzenskú celu v Spojených štátoch.“

Práve smrť bola jeho stratégiou proti vydaniu – smrť a peniaze. Jeho metóda plata o plomo dosahovala také úspechy, že napokon takmer ohrozila základy kolumbijskej demokracie.

Koncom roka 1984 bol v Medellíne nedotknuteľný. Hoci bol oficiálne hľadaný zločinec, voľne sa pohyboval po meste, navštevoval býčie zápasy, nočné kluby a vo svojich rezidenciách organizoval posedenia. Bol obľúbený, mocný a zjavne si doma kúpil náklonnosť polície a súdov.
Keď usúdil, že sa mu chce niekto postaviť, okamžite z neho spravil terč atentátu. V júli bol v Bogote zavraždený sudca, ktorý mal vyšetrovať atentát na ministra spravodlivosti Laru.

Objednajte si jedinečnú novinku Pablo Escobar.
Kupit bux.sk

pablo escobar

Dôkladný pohľad oceňovaného novinára Marka Bowdena z bezprostrednej blízkosti opisuje donedávna neznáme podrobnosti o šestnásť mesiacov trvajúcom tajnom love na Pabla pod vedením USA. Vďaka dosiaľ nevídanému prístupu k dôležitým hráčom – vrátane kolumbijského prezidenta Césara Gaviriu a plukovníka Huga Martineza, ktorý bol de facto neskorumpovateľný vodca špeciálnej policajnej jednotky. Autor knihy využil aj prísne tajné dokumenty a prepisy odpočutých Escobarových telefonátov.

pablo escobarPablo Escobar je strhujúci príbeh, ktorý je zároveň výstižným obrazom drsnej podoby spravodlivosti v skutočnom svete. Autor Mark Bowden spomína:

Do práce som sa pustil v roku 1997, keď som na stene v kancelárii istého zamestnanca americkej armády zbadal zarámovanú fotografiu tlstej mŕtvoly obklopenej rozjarene pózujúcimi vojakmi.
„Čo to je?“ spýtal som sa.
„Kamarát môj, to je Pablo Escobar,“ povedal mi zdroj. „Tú fotografiu mám na stene, aby mi pripomínala, že nezáleží na tom, aký si bohatý, stále sa môže ukázať, že si si priveľa trúfol.“

http://n8m4f3g2l3720eoav2dcrd31.wpengine.netdna-cdn.com/wp-content/uploads/2012/09/DSC01371-227x300.jpgMARK BOWDEN je americký spisovateľ a novinár. Patrí k bestsellerovým autorom novín New York Times, napísal viacero úspešných kníh, dvadsať rokov pracoval ako reportér pre denník Philadephia Inquirer a v súčasnosti píše pre Vanity Fair, The Atlantic a ďalšie časopisy. Za dokumentárnu knihu Pablo Escobar získal prestížnu novinársku Cenu Corneliusa Ryana.

Začítajte sa do novinky Pablo Escobar:

 EL DOCTOR NA VZOSTUPE

1948 – 1989
1

V apríli 1948 nebolo v Južnej Amerike vzrušujúcejšie miesto ako kolumbijská Bogota. Vo vzduchu visela zmena, statický náboj čakal, kam udrie. Nikto nevedel, čo presne to bude, iba že je to na dosah. V tom okamihu života národa, ba celého kontinentu, sa celé dovtedajšie dejiny zdali len predohrou.

Bogota, kde v tom čase žilo vyše milióna ľudí, sa rozliehala po zelených horských svahoch až do širokej savany. Zo severu a východu mesto ohraničovali strmé hory, z juhu a západu bolo prístupné cez prázdnu rovinu. Kto tam zamieril lietadlom, hodiny videl len pohoria, jeden za druhým sa dvíhali hrebene so smaragdovými končiarmi, tie najvyššie z nich prikryté bielou čiapočkou. Slnečné lúče dopadajúce pod najrôznejšími uhlami na hrebene hôr vytvárali kaleidoskop najrôznejších odtieňov zelenej, medzi ktorými sa hadili horské potôčiky. Postupne sa zlievali, až napokon vyústili do modrých riečnych údolí ponorených hlboko v tieni. A potom sa z ničoho nič medzi panenskými svahmi vynorila moderná metropola, betónová opacha pokrývajúca šíru pláň. Väčšina tamojších budov nebola vyššia ako dve či tri poschodia, a z farieb dominovala tehlovočervená. Od centra na sever sa ťahali široké bulváre s múzeami, neoklasickými katedrálami a pôvabnými starobylými sídlami, ktoré by mohli súperiť s najelegantnejšími mestskými štvrťami kdekoľvek na svete. Na juhu by sme však objavili štvrte úbožiakov, ktorí utekali pred nekončiacim násilím v džungli a horách a hľadali tu útočisko, prácu a nádej; no namiesto toho našli ubíjajúcu biedu.

V severnej časti mesta, ďaleko od neporiadku a špiny, sa chystalo veľkolepé stretnutie, Deviata Panamerická konferencia. Ministri zahraničných vecí zo všetkých krajín kontinentu sa chystali na podpis charty Organizácie amerických štátov. Táto koalícia pod vedením USA mala za cieľ poskytnúť štátom Strednej a Južnej Ameriky silnejší hlas a význam. Mesto chcelo počas veľkej udalosti vyzerať ako zo škatuľky. Upratovali sa ulice, odvážali odpadky, verejné budovy dostali nové fasády, cesty nové značenie, ulice zdobili čerstvo zasadené rastliny a vejúce vlajky. Dokonca pouliční leštiči topánok dostali nové uniformy. Delegáti a vyslanci, zhromaždení v prekvapivo upravenom hlavnom meste dúfali, že nová organizácia prinesie zbedačeným republikám poriadok a rešpekt. Udalosť však zároveň priťahovala kritikov a ľavicových agitátorov, medzi nimi aj mladého študentského lídra z Kuby, istého Fidela Castra. Založenie Organizácie amerických štátov pre nich bolo prejavom zbabelosti, zapredanie, spolčenie s imperialistickými gringami zo severu. Idealisti, ktorí prišli zo všetkých končín regiónu, boli presvedčení, že svet majú na dosah rúk, že treba vybojovať zápas medzi kapitalizmom a komunizmom, alebo aspoň socializmom. Mladí rebeli ako dvadsaťjedenročný Castro predpokladali, že ich čaká revolučné desaťročie. Chystali sa zvrhnúť miestne skostnatené feudálne aristokracie a nastoliť mier, sociálnu spravodlivosť a založiť skutočný panamerický politický blok. Boli štýloví, nazlostení a bystrí a nechýbalo im pevné mladícke presvedčenie, že budúcnosť patrí im. Do Bogoty prišli, aby novú organizáciu zavrhli a chystali vlastnú kontinentálnu konferenciu, na ktorej chceli koordinovať celomestské protesty. Spoliehali sa na vedenie istého konkrétneho muža. Bol ním nesmierne populárny kolumbijský politik, štyridsaťdeväťročný Jorge Eliécer Gaitán.

„Nie som človek, som ľud!“ znel Gaitánov slogan. Vždy keď ho na záver prejavu dramaticky deklamoval, dostával svojich horlivých obdivovateľov do varu. Bol miešancom, získal kvalitné vzdelanie a spôsoby kolumbijskej bielej elity, no zároveň bol nízkeho vzrastu, mal tmavú pokožku, širokú tvár a hrubé čierne indiánske vlasy, typické pre Kolumbijčanov z nižších vrstiev. Gaitán svojím vzhľadom evokoval, že je outsider, človek más. Nikdy sa nemohol celkom začleniť do vyberanej skupinky bielych, ktorí vlastnili väčšinu pôdy a prírodných zdrojov a ktorá vo vláde po celé generácie udávala tón. Rodiny z tejto skupinky ovládali bane, vlastnili ropné polia, pestovali ovocie, kávu a zeleninu, z čoho pochádzala väčšina kolumbijských exportných prímov. Vďaka technológiám a investíciám od korporácií z USA zbohatli na predaji ohromného národného prírodného bohatstva do Ameriky a Európy. Vďaka získanému bohatstvu mohli z Bogoty vybudovať mesto, ktoré mohlo smelo súperiť s najkrajšími svetovými metropolami. Farbou kože sa od nich Gaitán neprehliadnuteľne odlišoval, ale zároveň pútal vylúčených, masy kolumbijského ľudu, ktoré boli považované za podradné, a tak nemali prístup k ziskom z exportu ani k ostrovčekom mestskej prosperity. Vďaka tomu spojeniu však Gaitán získal moc. Hoci bol vzdelaný a mocný, predsa len patril k tým, ktorí si mohli vybrať iba ak medzi prácou v bani alebo na poli. Ich mzda stačila len na prežívanie a zostávali bez možnosti získať vzdelanie či nádej na lepší život. Predstavovali však drvivú väčšinu voličov.

Časy boli zlé. V mestách to znamenalo infláciu a vysokú nezamestnanosť, zatiaľ čo na vidieku, v horách či džungli predstavujúcich väčšinu Kolumbie, to znamenalo nedostatok práce, živorenie a smrť od hladu. Protesty nahnevaných campesinos pod vedením marxistických agitátorov boli čoraz násilnejšie. Vláda na čele s Konzervatívnou stranou a jej sponzormi, zámožnými vlastníkmi pôdy a baní, reagovala drasticky. Objavovali sa masakry a svojvoľné popravy. Mnohí predvídali, že začarovaný kruh protestov a represie povedie k ďalšej krvavej občianskej vojne – marxisti to považovali za nevyhnutnú formu odporu. Väčšina Kolumbijčanov však nepatrila k marxistom ani k oligarchom, jednoducho chceli mier. Nechceli vojnu, iba zmenu. Práve tú očakávali od Gaitána. Vďaka tomu bol nesmierne populárny.

Pred dvoma mesiacmi vystúpil v Bogote na Plaza de Bolívar s prejavom, v ktorom stotisíc zhromaždeným sľúbil, že jeho vláda obnoví poriadok. Požiadal dav, aby svoje pobúrenie a sebaovládanie vyjadril tým, že na jeho prejav nezareagujú volaním a potleskom, ale tichom. Svoje poznámky adresoval priamo prezidentovi Marianovi Ospinovi.

„Žiadame, aby sa skončilo perzekvovanie štátnymi zložkami,“ vravel. „Toho sa dožaduje tento ohromný dav. Žiadame drobnú, ale závažnú vec: aby sa naše politické súboje riadili ústavou... Seňor prezident, zastavte násilie. Žiadame záruky, že ľudskému životu bude poskytnutá ochrana, to je najmenej, čo ľud môže žiadať... Naše vlajky sú stiahnuté na pol žrde, tento tichý dav, mĺkvy krik z nášho srdca vás žiada, len o to, aby ste k nám pristupovali tak... ako by ste chceli, aby sme k vám pristupovali my.“

Na pozadí týchto výbušných udalostí ticho davu znelo oveľa hlasnejšie ako výskot. Mnohí jednoducho mávali bielymi vreckovkami. Počas takýchto zhromaždení sa zdalo, že Gaitán je predurčený, aby doviedol Kolumbiu k zákonnej, spravodlivej a mierovej budúcnosti. Dovolával sa najhlbších túžob svojich krajanov.

O niekoľko rokov tohto nadaného právnika a socialistu správa CIA opisovala ako „pevného odporcu oligarchickej vlády a strhujúceho rečníka“. Zároveň bol bystrým politikom, ktorý dokázal pretaviť ľudovú obľubu do reálnej politickej moci. Keď sa v roku 1948 v Bogote chystalo založenie Organizácie amerických štátov, bol nielen miláčikom davov, ale zároveň predsedom Liberálnej strany. Tá patrila medzi dve kľúčové politické organizácie v krajine. Jeho zvolenie za prezidenta v roku 1950 sa považovalo prakticky za samozrejmé. Konzervatívna vláda na čele s prezidentom Ospinom ho napriek tomu nezaradila do zmiešanej delegácie, ktorá mala Kolumbiu reprezentovať na významnej konferencii.

Napätie v meste bolo na prasknutie. Kolumbijský historik German Arciniegas neskôr písal o tom, že „z provincií vanul mrazivý vietor hrôzy“. Deň pred začiatkom konferencie napadol dav auto s ekvádorskou delegáciou. V ten istý deň sa zároveň potvrdili obavy z teroristických útokov, keď polícia zadržala robotníka, ktorý sa pokúšal v hlavnom meste nastražiť bombu. Uprostred tohto rozruchu Gaitán pokojne pokračoval vo svojej advokátskej praxi. Vedel, že jeho chvíľa príde až o niekoľko rokov a bol pripravený čakať. Prezident jeho žiadosti odbil, no to mu len upevnilo postavenie medzi podporovateľmi a aj radikálnejšími mladými ľavičiarmi na protestoch, ktorí by Gaitána za iných okolností odmietali ako buržoázneho liberála s veľmi skromnou víziou, čo nestačilo ich ambíciám. Fidel Castro si s ním dohodol stretnutie.

Gaitán bol zaneprázdnený obhajobou armádneho dôstojníka obvineného z vraždy. V prvý deň konferencie, ôsmeho apríla, dosiahol jeho oslobodenie. Na druhý deň ráno sa v jeho kancelárii zastavili novinári a priatelia, aby mu gratulovali k úspechu. Veselo klebetili a dohadovali sa, kam sa pôjdu naobedovať a kto bude platiť. Krátko pred jednou popoludní Gaitán so skupinkou priateľov vyšiel na ulicu. Do stretnutia s Castrom mu zostávali dve hodiny.

Pri východe z budovy skupinka prešla popri tučnom, špinavom, neoholenom mužovi. Ten ich najprv nechal prejsť, vzápätí sa dal do behu a predstihol ich. Potom sa muž, volal sa Juan Roa, zastavil a bez slova namieril zbraň. Gaitán sa rýchlo zvrtol a rozbehol sa do bezpečia kancelárskej budovy. Roa spustil paľbu. Gaitán sa zviezol na zem, utrpel zranenia hlavy, pľúc, pečene a po hodine zúfalého úsilia lekárov o záchranu života zomrel.

Gaitánova vražda je okamih, keď sa začínajú moderné dejiny Kolumbie. Objavilo sa množstvo teórií, ktoré sa pokúšali vysvetliť konanie atentátnika – že ho najala CIA, prípadne Gaitánovi konzervatívni nepriatelia, či dokonca komunistickí extrémisti, ktorí sa obávali, že jeho nástup oneskorí revolúciu. Vraždy v Kolumbii málokedy sprevádza deficit hodnoverných motívov. Nezávislé vyšetrovanie príslušníkmi Scotland Yardu dospelo k záveru, že Roa bol frustrovaný mystik, ktorý trpel utkvelými preludmi, voči Gaitánovi si vypestoval nenávisť a konal na vlastnú päsť. Vzhľadom na to, že ho na mieste ubil dav, jeho motív zomrel s ním. Nech bol však cieľ akýkoľvek, výstrelmi z pištole rozpútal chaos. Nádeje na mierovú budúcnosť Kolumbie skolabovali. Tlejúce ohnivká zmeny explodovali a rozpútal sa El Bogotazo, násilnosti, po ktorých zostali rozsiahle časti hlavného mesta v plameňoch a rozšírili sa do ďalších miest. K rozzúreným davom nespokojencov v uliciach sa pridalo množstvo policajtov, prívrženci zavraždeného lídra, aj študentskí revolucionári ako Castro. Ľavičiari vzrušene vytušili, že nastal ich okamih, na rukávy si natiahli červené pásky a pokúšali sa nasmerovať dav správnym smerom, rýchlo sa však dovtípili, že situácia sa vymkla spod kontroly. Davy boli čoraz mohutnejšie a protesty prerastali do ničenia, pitiek a rabovania. Ospina povolal armádu, ktorá na viacerých miestach strieľala do davu.

S Gaitánom zomrela vízia budúcnosti. Úsilie ukázať, ako bude vyzerať nová éra stability a spolupráce, dostalo hlboké trhliny. Zahraničné delegácie podpísali chartu a utiekli z krajiny. Nádeje ľavičiarov, že vzbĺkla iskra juhoamerickej komunistickej éry, čoskoro zhoreli v plameňoch. Keďže armáda sa pustila do hľadania a zatýkania ľavicových agitátorov, ktorých vinila z povstania, Castro vyhľadal útočisko na kubánskom veľvyslanectve. Lenže aj podľa verzie CIA boli ľavičiari obeťami ako všetci ostatní. Jeden z historikov CIA napísal, že pre Castra táto epizóda obrala o ilúzie: „Je možné, že vďaka nej sa v päťdesiatych rokoch na Kube namiesto mestských nepokojov radšej priklonil ku gerilovej stratégii.“

El Bogotazo sa v Bogote a ostatných veľkých mestách napokon utíšil, ale v anarchickej Kolumbii prežíval celé roky a premenil sa na desivé obdobie krviprelievania bez akéhokoľvek zmyslu, a mu preto prischol prostý názov La Violencia. Podľa odhadov prišlo o život dvestotisíc ľudí. Väčšina z nich boli campesinos, ktorí sa k násiliu uchýlili z náboženského zápalu, prípadne sa dožadovali pôdy, alebo pre najrôznejšie miestne spory. Zatiaľ čo Castro na Kube zorganizoval úspešnú revolúciu a zvyšok sveta sa ocitol v zovretí studenej vojny, Kolumbia upadla do kabalistického tanca so smrťou. Vidiek terorizovali súkromné a štátne armády. Vláda bojovala s polovojenskými skupinami a gerilami, priemyselníci s odborármi, konzervatívni katolíci s kacírskymi liberálmi a bandidos využívali vojnu všetkých proti všetkým na rabovanie. Gaitánova smrť vypustila na svet démonov, ktorí viac ako s moderným svetom súviseli s kolumbijskou tragickou minulosťou.

Kolumbia je krajina, ktorá žičí zločinu. Odjakživa sa tam nedalo vládnuť, bol to kraj nespútanej krásy, ponorený do záhad. Od bielych vrcholov troch andských štítov, ktoré tvoria jej západnú kostru až po trojpodlažnú rovníkovú džungľu na úrovni morskej hladiny, poskytuje množstvo dobrých úkrytov. Dodnes sú v Kolumbii miesta, kam človek prakticky nezasiahol. Viaceré patria medzi posledné miesta na krížom-krážom prechodenej planéte, kde botanici a biológovia stále môžu zvečniť svoje mená na novoobjavených druhoch rastlín, hmyzu, vtákov, plazov, ba aj drobných cicavcov.

Starobylé kultúry, ktoré tu kedysi vládli, boli izolované a tvrdohlavé. Vďaka úrodnej pôde a rozmanitej miernej klíme tu rastie takmer všetko, takže trh a obchod tu nemali ustlané na ružiach. Krajina sa každého zmocnila ako sladký, omamný vinič. Kto sem raz prišiel, zostal tu. Takmer dvesto rokov trvalo Španielom, kým si podmanili aspoň jediný kmeň. Boli to Taironovia žijúci v bujnej doline na úpätí pohoria Sierra Nevada de Santa Marta. Európski dobyvatelia ich napokon porazili jediným možným spôsobom – všetkých vyvraždili. V šestnástom a sedemnástom storočí sa tomuto kraju Španieli neúspešne pokúšali vládnuť zo susedného Peru a v devätnástom storočí chcel Simon Bolívar pripojiť Kolumbiu k Peru a Venezuele a vytvoriť tak mocný juhoamerický štát, takzvanú Gran Colombiu. Lenže ani veľký osloboditeľ nedokázal udržať pohromade nesúrodé fragmenty.

Po celý čas od Bolívarovej smrti bola Kolumbia hrdým demokratickým štátom, no nikdy si neosvojila umenie pokojnej politickej evolúcie. Tradície aj zákony sa podpísali na slabých vládach. V rozsiahlych regiónoch na juhu a západe, ba aj v horských dedinách mimo hlavných miest žijú komunity, ktoré majú len matné tušenie, čo je to národ, vláda, či zákon. Jediný civilizačný vplyv, ktorý zasiahol všetky končiny štátu, bola katolícka cirkev. Aj to len vďaka tomu, že jezuiti boli dostatočne bystrí, aby rímske legendy prispôsobili miestnym pohanským rituálom a viere. Nádejali sa, že sa im podarí vytvoriť hybridné náboženstvo, že z pohanských koreňov vyšľachtia kresťanstvo s lokálnou príchuťou. Lenže v tvrdohlavej Kolumbii sa musel prispôsobiť katolicizmus. Zmenil sa na čosi nové, na vieru odvolávajúcu sa na predkov, fatalizmus, povery, mágiu, tajomno... a násilie.

Násilie Kolumbiu prenasleduje ako biblický mor. Len počas devätnásteho storočia dva hlavné politické tábory, liberáli a konzervatívci, viedli osem občianskych vojen, pretože sa nevedeli dohodnúť na postavení cirkvi v štáte. Jedni aj druhí sú predovšetkým katolíci, ale liberáli chceli kňazský stav vyčleniť z verejného priestoru. Najhoršia z nich bola takzvaná Tisícdňová vojna. Vypukla v roku 1899, zostalo po nej viac ako stotisíc mŕtvych, absolútne rozvrátené zvyšky národnej vlády a hospodárstva.

Kolumbijskí roľníci, uväznení medzi násilnými stranami sporu sa poučili: oboch sa báli a nedôverovali im. Svojich hrdinov si vyberali spomedzi nezávislých štvancov, čo križovali kolumbijskú divočinu a nikomu sa nezodpovedali. Počas Tisícdňovej vojny si najväčšiu slávu získal José del Carmen Tejeiro, ktorý popularitu ťažil z nenávisti ľudu voči obom bojujúcim stranám. Tejeiro nielenže okrádal bohatých vlastníkov nehnuteľností. Zároveň ich trestal a ponižoval, nútil ich podpisovať vyhlásenia typu – „Za to, že som prenasledoval Josého del Carmen Tejeira, dostal som od neho päťdesiat rán bičom.“ Jeho činy vyvolávali taký obdiv, že si získal stúpencov aj za hranicami Kolumbie. Keď chcel venezuelský diktátor Juan Vicente Gómez trochu destabilizovať susednú krajinu, daroval Tejeirovi zlatom vybíjanú karabínu.

Pozrite si viac informácií o novinke Pablo Escobar.

Milan Buno, 10.8.2016
Foto: Ikar, pabloescobarnarcos.com, niemanstoryboard.org

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.