Keď je láska silnejšia než celé kráľovstvo... Slovenské romantasy Pieseň večnosti

V centre deja stojí férska princezná Kaelie a ľudský vojak Loren. Ich vzťah je od začiatku odsúdený na problémy. Ona je dedičkou trónu, od ktorej sa očakáva poslušnosť a politický sobáš. On je obyčajný človek bez urodzeného pôvodu. Práve kontrast medzi ich postaveniami vytvára prirodzené napätie, ktoré nepôsobí nasilu ani prvoplánovo.
Autorka pritom nehovorí iba o láske. Postupne zisťujeme, že v pozadí sa odohráva mocenský boj, rastie nedôvera medzi dvoma kráľovstvami a vojna je oveľa bližšie, než si hrdinovia pripúšťajú. Príbeh tak kladie otázku: čo má väčšiu cenu: povinnosť voči vlastnému národu alebo človek, ktorého milujete?

Práve tu kniha získava ďalší rozmer. Kaelie nie je bezchybná, ale robí unáhlené rozhodnutia, vzdoruje otcovi a niektoré jej kroky majú ďalekosiahle následky. Loren zasa nepôsobí ako neporaziteľný hrdina. Je skôr obyčajný mladý muž, ktorý sa snaží obstáť vo svete, do ktorého vlastne nepatrí. Ich vzťah preto pôsobí uveriteľne.

„Musela som ťa vidieť. Musela som sa ťa dotknúť,” pobozkala som ho a svet okolo sa začal rozplývať. Zabudla som na hádku s otcom. Zabudla som na matkine láskavé slová. Zabudla som na to, že nás uprostred hradnej chodby môže niekto uvidieť, aj na to, že tam nemám čo robiť. Loren by sa dostal do ťažkostí. Vnímala som len jeho horúce pery, ich nežný, no pevný dotyk, a chcela viac. „Končíš na svitaní?” Odtiahla som sa od neho len o toľko, aby som mu videla do očí. Krásnych tmavozelených, ktoré mi tak veľmi pripomínali môj milovaný les.

Veľkým plusom je aj atmosféra. Či už ide o útulný domček uprostred lesa, kde si dvojica vytvára vlastný malý svet, alebo o kráľovské dvory plné intríg, prostredie vykreslené autorkou má svoju náladu a pomáha budovať emócie jednotlivých scén.

Treba však povedať aj to, že kniha nie je úplne bez slabších miest. Úvod je pokojnejší, pomalší a viac priestoru venuje romantickej línii, takže ak očakávate akciu od prvej kapitoly, môžete mať spočiatku pocit, že sa dej rozbieha pomalšie. Na druhej strane, práve vďaka pozvoľnému tempu si neskoršie dramatické udalosti zachovávajú oveľa väčšiu silu a výbušnosť.

„Ľudia odjakživa ničia to, čoho sa boja. Čomu nerozumejú. Vždy sa nájde človek bažiaci po moci. Taký, ktorý chce všetkých ovládať. Ktorý si myslí, že mu patrí svet, len si ho musí vziať. Mier nie je samozrejmosť. Je krehký ako ľad na povrchu rieky.”
To boli otcove posledné slová. Posledná cenná rada, ktorú mi dal. Niektoré pravdy sú nemenné. História sa vždy zopakuje. Ľudia vždy budú chcieť viac, ako im patrí. Viac zeme, viac majetku, viac moci. Vždy budú chcieť ovládať ostatných. Vždy sa nájde niekto, kto bude chcieť toto všetko a nebude hľadieť na následky. A vždy sa musí nájsť niekto, kto to celé zastaví. To sa mi snažil povedať, no ja som bola taká hlúpa, že som ho nechápala. Myslela som si, že to on chce ovládať mňa. Svojimi pravidlami. Svojimi očakávaniami. Svojou láskou.

Pieseň večnosti navyše neuhýba ani pred náročnejšími témami. Objavujú sa tu vojna, strata, zneužívanie moci či bolestivé osobné obete. Vďaka tomu nepôsobí ako rozprávka s predvídateľným koncom, ale ako fantasy príbeh, v ktorom rozhodnutia skutočne niečo stoja.

Sympatické je aj to, že ide o debut slovenskej autorky, ktorá sa netají láskou k fantasy literatúre a silným ženským postavám. Je cítiť, že svet nevznikol náhodne, ale premyslene, a zároveň zostáva dostatok priestoru na pokračovanie príbehu. Otvorený záver prirodzene vyvoláva zvedavosť, kam sa osudy Kaelie a Lorena posunú ďalej.

Ak patríte medzi čitateľov, ktorí obľubujú romantasy s dôrazom na emócie, ale zároveň očakávajú aj konflikt, politické napätie a fantasy svet s vlastnými pravidlami, Pieseň večnosti stojí za pozornosť.

Milan Buno, knižný publicista