Zločin, ktorý mal zostať zabudnutý

Katyňská tragédia ožíva v knihe i vo filme

Podľa knihy poľského spisovateľa Andrzeja Mularczyka POST MORTEM KATYŇ nakrútil renomovaný režisér Andrzej Wajda film KATYŇ, ktorý bol nominovaný na prestížne filmové ocenenie Oscar 2008. Kniha i film pripomínajú strašnú tragédiu z obdobia 2. svetovej vojny. Na príkaz Stalina bolo v roku 1940 komandami NKVD povraždených štyritisíc poľských záložných dôstojníkov a dedinka Katyň pri ruskom Smolensku sa stala najväčším a najznámejším popraviskom vojnových zajatcov. Pri príležitosti slovenského vydania uvedenej knihy napísal pre náš internetový portál niekoľko poznámok o katyňskej kauze slovenský historik a vedecký pracovník Ústavu pamäti národa PhDr. Martin Lacko, Phd.

20. storočie bolo poznačené predovšetkým tragickým pôsobením dvoch obludných ideologických systémov – boľševizmu a nacizmu. No kým nacizmus politicky pôsobil len približne dvanásť rokov a povojnová Európa sa s ním jednoznačne vysporiadala, celkom inak to je s druhou zločineckou ideológiou, ktorá tu pôsobila oveľa dlhšie a intenzívnejšie. S jej protagonistami sa neuskutočnilo žiadne spoločenské, tobôž trestnoprávne vyrovnanie. Práve naopak – najrôznejšie relikty i symboly boľševickej (komunistickej) ideológie slobodne pôsobia takmer po celom svete, našu krajinu nevynímajúc. Kým pre Nemcov je obdobie hitlerizmu priam nočnou morou, v dnešnom Rusku je najvyšší predstaviteľ boľševického impéria J. V. Stalin najpopulárnejšou osobnosťou národných dejín.
V hodnotení oboch zločineckých režimov tak podnes pretrváva dvojaký meter. O nacistických zločinoch, predovšetkým o rasovom vyvražďovaní Židov sa všeobecne hovorí, píše, dostáva sa im permanentného odsudzovania, aj na mediálnej úrovni, antinacizmus je súčasťou štátnej politiky azda všetkých európskych vlád. Celkom inak je to s hodnotením zločinnosti sovietskeho systému, o čom sa vie – a najmä hovorí – oveľa menej.
Jednou z čŕt stalinskej politiky bolo, že pôsobila kontinuálne, teda aj počas druhej sv. vojny. V tomto čase sa prejavovala masovými represáliami voči politickým oponentom, vlastným občanom, vojakom, presídľovaním celých národov či masovými popravami zajatcov. (Pripomeňme tu, že ZSSR nepodpísal a ani neuznával žiadne vojnové konvencie). Najväčším a najznámejším popraviskom vojnových zajatcov sa stala práve dedinka Katyň pri ruskom Smolensku. Tu ležali ostatky štyroch tisíc poľských záložných dôstojníkov, povraždených na príkaz Stalina komandami NKVD v roku 1940 v Kozielsku. Keď ich okupačné vojská na jar 1943 objavili, katyňský prípad sa stal zámienkou na azda najväčší propagandistický súboj počas druhej sv. vojny. Kým Nemci povraždených vyhlásili za obete Sovietov, sovietska propaganda ich označila za „archeologické vykopávky“ a neskôr za obete Nemcov. Od vyšetrenia masových hrobov dal ruky preč Medzinárodný Červený kríž i západné mocnosti, Nemci preto pozvali na vyšetrenie prípadu lekárov- špecialistov z 12 európskych krajín. Títo, na základe vlastného výskumu dospeli jednoznačne k názoru, že povraždenie sa odohralo v čase, keď danú oblasť kontroloval ZSSR. Navyše, zistili ten istý spôsob zastrelenia – do temena hlavy. Bol to „najekonomickejší“ spôsob popráv, keďže NKVD muselo každý rok likvidovať státisíce vlastných občanov...
Pre Poliakov je Katyň od roku 1943 až dodnes symbolom obrovského národného i ľudského poníženia, priam historickou traumou, ktorá zaťažuje jeho vzťahy s nástupníckym štátom ZSSR, Ruskom, prakticky dodnes. Tým skôr, že povraždení záložní dôstojníci boli príslušníkmi inteligencie, a teda z hľadiska stalinskej politiky nepriateľské, „buržoázne“ živly, čo samo osebe nieslo črty genocídy a poukazovalo na fakt, že slovanská solidarita či „vzájomnosť“ je pre Stalina sotva viac než propagandistickou zásterkou.
Slovo „Katyň“ sa po druhej sv. vojne muselo stať úplným tabu. Zmizlo zo všetkých príručiek, encyklopédií, nesmelo sa vôbec spomenúť. Aby sa pamiatka naň prekryla aj v kolektívnej pamäti, sovietska propaganda začala špeciálne za týmto účelom šíriť povesť o nacistami zničenej dedinke Chatyň v Bielorusku.
V súčasnosti sa na Slovensku o katyňskom prípade vie oveľa menej, než v Poľsku. Predovšetkým mladšia generácia už sotva vie, že v tejto obrovskej tragédii a afére súčasne bolo – hoci nepriamo – zaangažované aj vtedajšie Slovensko. Jedným z členov medzinárodnej lekárskej komisie v Katyni bol totiž aj profesor patologickej anatómie na Slovenskej univerzite v Bratislave a súčasne šéf slovenského zdravotníctva dr. František Šubík, (básnickým menom Andrej Žarnov), ktorý o svojich poznatkoch a skúsenostiach z katyňského prípadu vydal v roku 1943 aj obšírne svedectvo. Dodajme, už tesne po skončení vojny a nastolení povojnového režimu musel Šubík za svoj principiálny postoj tvrdo pykať. Len o vlások unikol sovietskej poprave, po návrate z cudziny bol postavený pred retribučný súd, súdený, perzekvovaný a neskôr znova donútený k emigrácii.
Plná pravda o katyňskom prípade mohla byť na medzinárodnej úrovni konštatovaná až po skončení studenej vojny v roku 1989.

PhDr. Martin Lacko, PhD.
(1976) – vedecký pracovník ÚPN Bratislava; súčasne prednáša aj slovenské dejiny 20. st. na Katedre histórie Filozofickej fakulty UCM v Trnave. Venuje sa najmä výskumu obdobia 1. Slovenskej republiky (2. sv. vojny). Zostavil a vydal zborníky z troch konferencií Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov (2002-2004), edície dokumentov Situačné hlásenia okresných náčelníkov (január-august 1944), Denníky vojakov z východného frontu 1941-1944 (2006). Je spoluautorom monografií 1. východomoslimský pluk SS na Slovensku (2006), Modrová 1157-2007 (2007) a autorom monografií Dezercie a zajatia príslušníkov v ZSSR 1942 – 1943 (ÚPN 2007) a Slovenské národné povstanie 1944 (Slovart, 2008).

Kniha POST MORTEM KATYŇ rozoberá problém katyňskej masovej vraždy poľských dôstojníkov v druhej svetovej vojne. Predstavuje osudy troch žien – jedna žije v nádeji, že sa jej vráti syn, druhá čaká manžela a tretia stratila otca a dozvedá sa pravdu o týchto dramatických okolnostiach – a troch mužov, ktorých životy sú takisto spojené s touto historickou udalosťou. Okrem toho ponúka príbehy ďalších rodín poznačených stratou najbližších príbuzných, ľudí, ktorí sa každý po svojom vyrovnávajú s tragickou životnou situáciou.

Andrzej Mularczyk je poľský spisovateľ, scenárista, autor rozhlasových hier a novinár. Debutoval v roku 1943 anonymným románom Žeriavy (Dźwigary). Od roku 1949 pracoval ako novinár. V polovici 50-tych rokov sa stal členom Zväzu poľských literátov a od roku 1964 aj Združenia poľských filmárov.