Jozef Karika a jeho mysteriózny triler plný hrôzy

Vychutnajte si mysteriózny triler plný hrôzy od slovenského autora, ktorý už dokázal, že vie písať. Jeho série V tieni mafie a Na smrť si získali desaťtisíce čitateľov a tí sa už nevedeli dočkať ďalšej knihy Jozefa Kariku. Tentoraz to je desivý príbeh Strach s nadprirodzenými prvkami, ktorý však prináša aj citlivé rozprávanie o tom, ako naše životy ovplyvňuje detstvo... a vlastne všetko, čo sme ako deti zažili.

Pozrite si skvelý TRAILER k novej knihe Strach:

Hlavným hrdinom trileru Strach je vyhorený tridsiatnik, ktorý sa po rokoch vracia do prímestskej štvrte na úpätí hory ukrývajúcej mrazivé tajomstvo: vo výnimočne studených zimách sa tam strácajú deti.

Za zvláštnych okolností tu miznú deti. Stalo sa to v zime roku 2012, 1985 a 1963, možno aj predtým. Súvisia tieto prípady? Azda naozaj existuje akýsi cyklus? Nedávalo mi to zmysel, podobné konštrukcie sa mi zdali smiešne. Lenže aj tak...
Olizol som si doráňaný palec, myšlienky prehodili výhybky, rozbehli sa po inej koľaji.
Detská postava za kríkmi, akoby bez očí.
Papierové deti, napadlo mi absurdné slovné spojenie. Celé roky som si naň nespomenul.
Čosi ich unáša a mení na... Na čo vlastne?
Na prízraky – ohyzdných lovcov poľujúcich na ďalšie deti?

Spolu s bývalou láskou a kamarátmi musí čeliť nielen zlomyseľnej sile, ale aj tieňom vlastnej minulosti. Všetky pády a sklamania, ktoré dovtedy zažil, sú ničím oproti peklu striehnucemu na miestach, kde vyrastal.

Objednajte si mysteriózny triler Strach od Jozefa Kariku.

 „Každý máme svoje detské strachy, ktoré nás nebadane sprevádzajú a ovplyvňujú po celý život. Je dosť možné, že čitateľ v tejto knihe narazí na to, čo ho od detstva desí,“vysvetľuje Jozef Karika, ktorý ponúka naozaj výdatnú porciu strachu.
Pri čítaní mysteriózneho trileru plného hrôzy zažijete pravý, nefalšovaný strach na vlastnej koži.

Prečítajte si ďalší úryvok z novinky Strach:

Vpredu počujem vŕzganie parkiet, otec našľapuje opatrne, no aj tak ho prezrádzajú. 
Priblížim sa k dverám do obývačky, nahnem sa (prepotené tričko sa mi prilepí na chrbát) a nazriem dnu.
Izba je tmavá, cez zatiahnuté závesy preniká zopár lúčov z pouličnej lampy.
Vidím stŕpnutého otca, vrástol do zeme, plecia sa mu dvíhajú a klesajú. Jeho široký chrbát mi zakrýva výhľad, no musel naďabiť na čosi hrozné, keď stratil reč. Pohľad sa mi rozostrí, mám zaslzené oči, zápach je neznesiteľný, valí sa z izby.
„Pani Drečeková,“ zachrčí otec. Ešte väčšmi sa preľaknem, nikdy som ho nepočul takto rozprávať. Hrdlo má stiahnuté, v hlase mu zaznieva strach.
Urobím rozhodujúci krok, najradšej by som ušiel za mamou, ale zároveň túžim vidieť, čo ho tak vystrašilo.
Pouličná lampa zabliká a zhasne. Zbadám siluetu sediacu v kresle, na stene sa mihnú tiene drobných postáv.
Zoznámim vás, čakajú v obývačke.
Lampa sa opäť rozsvieti.
V kresle sedí Drečeková, nikto iný tu nie je. Starena hľadí do okna smerom k lesu, hlavu má naklonenú, akoby načúvala, občas ňou potrasie.
Dych sa mi zasekne v pľúcach.

Milan Buno, 14.10.2014