Jedno mŕtve telo, šesť obetí

Williama Fawkesa, známeho pod prezývkou Wolf, pred štyrmi rokmi postavili mimo služby pre zúrivý útok na podozrivého, ktorého súd zbavil viny, a práve ho rehabilitovali. Prchký detektív, ktorý ešte vždy musí navštevovať psychiatra, sa vracia do práce a nevie sa dočkať, kedy ho poveria vyšetrovaním veľkého prípadu.

Keď ho bývalá partnerka a priateľka, detektívka Emily Baxterová, zavolá na miesto činu, Wolf je presvedčený, že ho má pred sebou: mŕtvola sa skladá z častí tiel šiestich obetí, ktoré vrah zošil dohromady ako bábku. Prípad, o ktorý sa okamžite zaujímajú médiá, dostane označenie Handrová bábika.

Fawkesa poveria identifikáciou obetí. Situácia sa vyhrotí, keď jeho bývalá manželka a reportérka dostane od anonyma fotografie z miesta činu spolu so zoznamom šiestich mien a dní, kedy ich páchateľ plánuje zavraždiť.

Posledné meno na zozname je Fawkes.

Baxterová a jej mladý partner Alex Edmunds sa snažia vypátrať, čo spája všetky obete, skôr ako vrah udrie znovu. Keď však Fawkes uvidí na zozname svoje meno, ozve sa v ňom temná spomienka a obáva sa, že prípad nejako súvisia s jeho minulosťou. Neľútostné preteky medzi políciou a vraždiacim monštrom sa začínajú!

„Handrová bábika je brilantný dych vyrážajúci triler,“ tvrdí jeden z aktuálne najlepších svetových autorov krimi MJ Arlidge. Pridali sa aj ďalší spisovateľskí kolegovia, podľa ktorých ide o mimoriadne vzrušujúci až strašidelný príbeh, ktorý vám vojde pod kožu. Neustále rýchle tempo, nečakané zvraty, tajomný vrah, ktorý vám je v pätách. Diabolsky vynaliezavý, takže neviete, kde a kedy presne udrie.
Ako napísal Heat Magazine, „najzaujímavejší debut, aký sme kedy čítali“.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Marián Šidlík:

Daniel Cole pracoval ako záchranár a neskôr ako člen Kráľovskej spoločnosti na ochranu zvierat pred krutosťou. V poslednom čase pracuje pre dobročinný Kráľovský národný záchranný inštitút. Handrová bábika je jeho prvý román, ktorý však vyvolal obrovský záujem.

„Povedz mi jedno: ak ty si diabol, čo som potom ja?“

Začítajte sa do novinky Handrová bábika:

Prológ
Pondelok 24. mája 2010

Samantha Boydová podliezla vratkú policajnú zábranu a zdvihla oči k soche bohyne spravodlivosti Justície, zdobiacej smutne preslávenú budovu londýnskeho súdu Old Bailey. Mala sa stať symbolom sily a bezúhonnosti, no Samantha v nej teraz videla to, čím naozaj bola: rozčarovanú a zúfalú ženu, pripravenú skočiť zo strechy na chodník. Samantha považovala za správne, že na rozdiel od ostatných sôch Justície roztrúsených po celom svete táto nemala zaviazané oči - ,slepá spravodlivosťʻ bola naivná predstava, najmä v súvislosti s rasizmom a korupciou v policajných kruhoch.
Všetky okolité cesty a stanice metra znovu zatvorili pre kŕdeľ novinárov, ktorí sa tam usadili, čím absurdne zmenili rušnú oblasť centrálneho Londýna na chudobnú štvrť obývanú príslušníkmi strednej triedy. Medzi prázdnymi obalmi potravín povaľujúcimi sa na zemi vynikali logá obchodných reťazcov Marks & Spencer a Pret A Manger. Dizajnérske spacie vaky ich majitelia poskladali, aby urobili miesto bzučiacim holiacim strojčekom. Jeden muž sa márne snažil pomocou skromnej cestovnej žehličky zahladiť skutočnosť, že spal so svojej jedinej košeli a kravate.
Výrazne meškajúca Samantha sa nesmelo prepletala davom. Počas šesťminútovej chôdze z Chancery Lane sa spotila a platinové vlasy sa jej uvoľnili z drdola, ktorý si vyčesala v márnom úsilí zmeniť svoj zovňajšok. Tlač už v prvý deň súdneho pojednávania kompletene identifikovala jeho účastníkov. Po štyridsiatich piatich dňoch sa Samanthina fotografia pravdepodobne objavila vo všetkých významných svetových denníkoch. Raz musela dokonca zavolať políciu, lebo mimoriadne vytrvalý reportér ju prenasledoval až domov do Kensingtonu a odmietol odísť. Kráčala ďalej so sklonenou hlavou, aby nepritiahla ďalšiu nežiaducu pozornosť.
Križovatku na Newgate Street pretínali dve kľukaté čiary, vedúce od nedostatočného počtu prenosných toaliet na jednej strane a od exoticky pôsobiaceho Starbucksu na druhej. Samanthu zachytil dav ustavične krúžiaci medzi oboma miestami. Horko-ťažko sa od neho oddelila a zamierila k policajtom strážiacim pokojnejší bočný vchod súdnej budovy. Keď neúmyselne vošla do záberu jednej z desiatok bzučiacich kamier, malá žena jej zlostne vynadala po japonsky.
„Posledný deň,“ pripomenula si v duchu Samantha, keď unikala pred prívalom nezrozumiteľných nadávok. Ak vydrží ešte osem hodín, jej život sa vráti do normálnych koľají.
Predo dvermi si neznámy policajt prezrel Samanthin preukaz a potom podstúpila dobre známy proces. Odložila si všetky osobné predmety do úschovy, vysvetlila ochrankárovi, že si nemôže stiahnuť z prsta zásnubný prsteň, keď sa rozjačal detektor kovov, a trápila sa pre fľaky od potu, kým ju prehľadával, či pri sebe nemá zbraň. Napokon prešla prázdnymi chodbami, aby sa pripojila k zvyšným jedenástim porotcom a vypila si s nimi šálku vlažnej instantnej kávy.
Vzhľadom na obrovskú pozornosť svetových médií a na incident, ktorý sa odohral v Samanthinom dome, prijali bezprecedentné opatrenie. Rozhodnutie o izolovaní porotcov od okolitého sveta však vyvolalo rozhorčenie verejnosti, lebo suma za ich ubytovanie v hoteli, na ktorú sa poskladali daňoví poplatníci, sa vyšplhala na desaťtisíce libier. Po necelých dvoch mesiacoch sa obľúbenou témou ranných rozhovoroch stali bolesti chrbta spôsobené nekvalitnou hotelovou posteľou, jednotvárny nočný jedálny lístok a nedostupnosť toho, čo porotcom chýbalo najviac: manželiek, detí a záverečnej epizódy poslednej série televízneho seriálu Stratení.
Keď súdny uvádzač konečne prišiel po porotu, medzi jej členmi nastalo rozpačité ticho, ktoré až dovtedy maskovali banálnym táraním. Predseda poroty, starší muž menom Stanley, ktorého vymenovali ostatní porotcovia – zrejme len pre jeho neuveriteľnú podobnosť s Gandalfom –, pomaly vstal a odviedol ich z miestnosti.
Súdnu sieň číslo jeden, pravdepodobne najslávnejšiu na svete, používali len na pojednávania najzávažnejších trestných prípadov. Stredom záujmu sa tu stali a zo svojich ťažkých hriechov sa tu zodpovedali také hrôzostrašné celebrity ako Crippen, Sutcliffe a Dennis Nilsen. Veľkým stropným oknom s nepriehľadným sklom do nej prenikalo umelé svetlo a dopadalo na tmavé drevené obloženie stien aj na zelené kožené čalúnenie.
Keď si Samantha sadala na svoje miesto v prednom rade najbližšie k lavici obžalovaných, uvedomila si, že biele šaty, ktoré si sama navrhla, sú jej trochu prikrátke. Položila si súdny spis na kolená, čím sklamala chlipného starca, ktorý v prvý deň niekoho takmer pošliapal v zúfalom úsilí obsadiť miesto vedľa nej.
Na rozdiel od známych súdnych siení v amerických filmoch, kde odporca v elegantnom obleku sedí pri stole spolu so svojimi právnikmi, na súde Old Bailey obvinený čelil tej zastrašujúcej miestnosti sám. Malé, ale nápadné sklené tabule postavené okolo vyvýšenej lavice obžalovaných ešte posilňovali dojem, že ľudia sediaci vnútri predstavujú pre zvyšok súdnej siene vážnu hrozbu.
Človeka považovali za vinného, kým sa nepreukázala jeho nevina.
Rovno oproti lavici obžalovaných, po Samanthinej ľavej ruke, stála lavica porotcov. Na stene za prostredným kreslom, ktoré v priebehu celého procesu zostalo prázdne, visel kráľovský erb s mečom so zlatou rukoväťou. Tímy súdnych úradníkov, obhajcov a štátnych žalobcov obsadili stred súdnej siene. Na vyvýšenej galérii pre verejnosť sa tlačili vzrušení diváci so skleným pohľadom, ktorí dlho táborili na ulici, aby si zabezpečili miesto v posledný deň tohto mimoriadneho procesu. V jej zadnej časti, na zabudnutých laviciach pod galériou, sedela rôznorodá skupina nadbytočných ľudí, ktorých aktívne zapojenie do súdneho pojednávania bolo neisté - znalci, ktorých by právnici mohli predvolať, ale pravdepodobne to neurobia, rôzni súdni úradníci a, pravdaže, zatýkajúci policajt ako ústredná postava celého sporu, detektív s prezývkou Wolf – William Oliver Layton-Fawkes.
Wolf sa zúčastnil na všetkých štyridsiatich šestich dňoch procesu. Nespočetné hodiny meravo hľadel na lavicu obžalovaných s chladným výrazom na tvári zo svojho nenápadného miesta vedľa východu. Bol pevne stavaný, s ošľahanou tvárou, s tmavomodrými očami a vyzeral na štyridsať rokov. Samantha si pomyslela, že by bol celkom príťažlivý, keby sa netváril, akoby celé mesiace nespal a na pleciach neniesol ťarchu celého sveta – aj keď v skutočnosti to robil.
Kremačný vrah, ako ho pomenovala tlač, sa stal najproduktívnejším londýnskym sériovým vrahom v histórii mesta. Dvadsaťsedem obetí v priebehu dvadsiatich siedmich dní – samé prostitútky vo veku od štrnásť do šestnásť rokov – pritiahlo ešte väčšiu pozornosť k prípadu tým, že upozornilo zle informované masy na ukrutnosti páchané v ich vlastných uliciach. Obete väčšinou našli ešte v plameňoch, pod účinkom ťažkých sedatív, upálené zaživa, pričom horiace peklo premenilo všetky prípadné dôkazy na popol. Vrah však odrazu prestal zabíjať a nechal políciu tápať v tme bez vážnejších podozrivých. Metropolitnú políciu v priebehu celého vyšetrovania neúprosne kritizovali za nečinnosť, zatiaľ čo zomierali nevinné mladé dievčatá. Ale osemnásť dní po poslednej vražde Wolf konečne niekoho zatkol.
Muž na lavici obžalovaných sa volal Naguib Khalid. Tento britský sunnitský moslim pakistanského pôvodu pracoval v hlavnom meste ako taxikár. Žil sám a už mal záznam v registri trestov za menej závažné činy podpaľačstva. Súdu predložili dôkaz DNA spájajúci tri z obetí so zadným sedadlom jeho taxíka spolu s Wolfovou usvedčujúcou svedeckou výpoveďou. Prípad sa zdal jasný, ale potom sa začal rozpadať.
Objavilo sa alibi protirečiace správam zo sledovania podozrivého, ktoré pripravil detektív so svojím tímom, ako aj obvinenia z útoku a zastrašovania, zatiaľ čo Khalid bol vo väzbe.  Sporné forenzné dôkazy naznačovali, že spálenú DNA nemožno považovať za spoľahlivý dôkaz. Riaditeľstvo profesionálnych noriem Úradu pre dozor nad činnosťou Metropolitnej polície neskôr na veľkú radosť obhajcov predložilo list, ktorý dostalo poštou. Poslal ho anonymný kolega niekoľko dní pred poslednou vraždou a vyjadril v ňom obavy o spôsob, akým Wolf vyšetroval prípad, ako aj o jeho zdravý rozum. V liste Wolfa nazval „posadnutým“ a „zúfalým“ a odporučil detektívovo okamžité preloženie.
Najväčší prípad na svete sa zrazu ešte väčšmi nafúkol. Políciu obvinili, že Khalida využila ako vhodného obetného baránka, aby zakryla svoje vlastné neúspechy. Komisára aj asistenta komisára útvaru osobitného určenia vyzvali na odstúpenie pre zjavnú korupciu, odohrávajúcu sa rovno pred ich očami, zatiaľ čo bulvárne denníky zaplavili škandalózne články o potupenom detektívovi, najmä o jeho údajných problémoch s alkoholom a sklonoch k násiliu, ktoré viedli k rozpadu jeho manželstva. Predseda poroty raz dokonca napomenul Khalidovu samoľúbu obhajkyňu za nevhodný návrh, aby si Wolf vymenil miesto s jej klientom. Naguib Khalid ohromene sledoval predstavenie odohrávajúce sa mu pred očami, no nikdy nedal najavo uspokojenie zo svojej premeny z démona na obeť.
Posledný deň súdneho pojednávania zatiaľ prebiehal podľa očakávania. Keď obhajca aj prokurátor predniesli záverečné reči, sudca sa obrátil k porote, pričom stručne zhrnul skromné, ale ešte vždy platné dôkazy a vydal odporúčania týkajúce sa právnych komplikácií. Nakoniec oznámili, že členovia poroty sa pôjdu poradiť o rozsudku, a odviedli ich poza svedeckú lavicu do súkromnej miestnosti, ktorú niekto bez štipky fantázie zariadil dobre známym nábytkom s prevahou dreva a zelenej kože. Dvanásti porotcovia sedeli okolo veľkého dreveného stola a radili sa o rozsudku takmer päť hodín.
Samantha sa rozhodla, ako bude hlasovať, už pred niekoľkými týždňami, preto ju nerozhodnosť ostatných porotcov nemilo prekvapila. V duchu si hovorila, že ona by sa pri rozhodovaní nikdy nedala ovplyvniť verejnou mienkou. Napriek tomu bola rada, že jej hlas neprileje ďalší olej do ohňa, ktorý už zničil jej obchod, živobytie a osobné šťastie. Stále znovu a znovu zneli rovnaké argumenty. Napokon jeden z porotcov spomenul istý aspekt svedeckej výpovede detektíva a nahneval sa, keď mu kolegovia po ikstý raz pripomenuli, že taká poznámka je neprípustná a že ju nebudú brať do úvahy.
Stanley pravidelne vyzýval členov poroty na hlasovanie, po ktorom zakaždým poslali sudcovi po súdnom uvádzačovi lístok so správou, že ešte nedospeli k jednomyseľnému rozhodnutiu. Po každom hlasovaní sa niekto zlomil pod rastúcim tlakom väčšiny, kým tesne pred piatou hodinou desaťčlenná väčšina neprehlasovala zvyšných dvoch porotcov. Stanley neochotne podal uvádzačovi lístok a muž sa o desať minút vrátil, aby odprevadil porotu späť do súdnej siene.
Samantha sa vracala na svoje miesto vedľa lavice obžalovaných a cítila na sebe všetky oči. V stíchnutej súdnej sieni sa nezmyselne zahanbila pri každom kroku, lebo klopkanie jej vysokých podpätkov sa po nej rozliehalo ako ozvena. Jej malé vyrušenie však pôsobilo bezvýznamne v porovnaní s príšerným vŕzganím a so škrípaním, ktoré sa ozvalo, keď si všetci dvanásti porotcovia naraz sadli.
Všimla si, že ľudia hádajú rozsudok z výrazu ich tvárí. Boli príliš netrpezliví, aby vydržali čakať ďalšiu minútu na jeho oficiálne oznámenie, a to sa jej páčilo. „Učenci“ si v tejto miestnosti vždy pyšne vykračovali vo svojich parochniach a talároch a k nej aj k ostatným porotcom sa správali s blahosklonnou prívetivosťou, no teraz im boli vydaní na milosť. Samantha horko-ťažko potlačila úškrn; cítila sa ako dieťa s tajomstvom, ktoré nesmie prezradiť.
„Obžalovaný, vstaňte!“ zahrmel úradník do ticha.
Naguib Khalid sa váhavo zdvihol z lavice.
„Predseda poroty, vstaňte!“
Stanley na konci Samanthinho radu poslúchol výzvu.
„Dospela porota k jednomyseľnému rozhodnutiu?“
„Nie.“ Stanleymu sa zlomil hlas, takže ho takmer nebolo počuť.
Samantha prevrátila oči, keď si tri razy poriadne odkašlal, aby si vyčistil hrdlo.
„Nie!“ takmer skríkol Stanley. „Dospeli ste aspoň k rozhodnutiu, s ktorým súhlasí dostatočná väčšina?“
„Dospeli.“ Stanley sa mykol, keď si uvedomil svoju chybu. „Prepáčte. Chcel som povedať áno.“
Úradník pozrel na sudcu, ten prikývol. Rozhodnutie väčšiny mu stačí.
„Uznala porota obžalovaného Naguiba Khalida za vinného, alebo nevinního z dvadsaťsedemnásobnej vraždy?“
Samantha zadržala dych, hoci odpoveď už poznala. Niekoľko stoličiek jednohlasne zavŕzgalo, keď sa dychtivé uši naklonili dopredu.
„Za nevinného.“
Samantha pozrela na Khalida a očarená sledovala jeho reakciu. Triasol sa od úľavy a tvár si zakrýval rukami.
Vzápätí sa však ozvali vystrašené výkriky.
Wolf prekonal krátku vzdialenosť medzi svojím miestom a lavicou obžalovaných a vytiahol Khalida za hlavu cez sklenú priehradku, skôr ako strážnici stihli zareagovať. Khalid tvrdo pristál na zemi, no jeho priškrtený výkrik stlmil ďalší nemilosrdný útok. Wolfovi praskali pod nohami rebrá a pri silných úderoch si zodrel pokožku z hánok.
Kdesi sa spustilo poplašné zariadenie.
Wolfa udreli po tvári a v ústach cítil krv. Zatackal sa smerom k porote, pričom zrazil na zem ženu najbližšie pri sebe. V priebehu niekoľkých sekúnd, kým znovu nadobúdal rovnováhu, priestor medzi ním a dolámaným telom ležiacim pred lavicou obžalovaných zaplnili policajti.
Wolf rozdával údery na všetky strany a pomaly sa tackal dopredu. Silné ruky objali jeho slabnúce telo a prinútili ho, aby si kľakol a potom ľahol na dlážku. Vyčerpaný vdýchol vzduch presýtený potom a leštidlom a pozoroval, ako sa obušok jedného zraneného policajta kotúľa po zemi. Napokon s dutým buchnutím pristál pri stene obloženej drevom vedľa Khalida.
Vyzeral mŕtvy, ale Wolf potreboval istotu.
Po poslednom prívale adrenalínu vykopol oboma nohami a odplazil sa k nehybnému mužovi v lacnom tmavomodrom obleku s hnedými škvrnami na miestach, kde krv už vsiakla do látky. Wolf sa načiahol za ťažkou zbraňou a schytil studený kov. Zdvihol ju nad hlavu, no zničujúci úder ho vzápätí zrazil na chrbát. Dezorientovaný bezmocne sledoval dozorcu z lavice obžalovaných, ako sa zase zaháňa a zasadzuje mu druhý strašný úder do zápästia.
Od vynesenia rozsudku „nevinný“ uplynulo sotva dvadsať sekúnd, no keď počul rinčanie kovu po náraze do dreva, Wolf pochopil, že je koniec. Len sa modlil, aby narobil dosť veľkú škodu.
Ľudia s krikom bežali k východom, ale prúd policajtov ich vtláčal späť do súdnej siene. Samantha napriek udalostiam odohrávajúcim sa len niekoľko metrov od nej nehybne sedela na zemi a ohromene hľadela do prázdna. Napokon ju niekto chytil za ruku, zdvihol a ťahal preč. Človek odvádzajúci Samanthu niečo zakričal, no jeho slová k nej neprenikli. Sotva vnímala poplašnú sirénu. Vo vstupnej hale sa pošmykla a ktosi jej vrazil kolenom do spánku. Bolesť nepocítila, no aj tak sa zvalila na čierno-bielu sicílsku dlažbu. Zmätene hľadela na bohato zdobenú kupolu dvadsať metrov nad sebou, na sochy, farebné mozaikové výplne okien a nástenné maľby.
Keď sa dav prevalil okolo nich, jej záchranca ju zdvihol. Odviedol Samanthu až k nepoužívajému hlavnému vchodu a potom sa rozbehol späť k súdnej sieni. Obrovské drevené dvere aj čierna brána boli otvorené dokorán a zamračená obloha za nimi ju lákala, aby vyšla von. Samantha sa vytackala na ulicu, tentoraz bez cudzej pomoci.
Fotografia by nemohla byť dokonalejšia, ani keby pre ňu pózovala: krásna sudkyňa v bielych šatách postriekaných krvou, otrasene stojaca pod kamennými sochami Statočnosti, Pravdy a zlovestného anjela s perom v ruke, zahaleného od hlavy po päty v ťažkom rúchu napodobňujúceho Smrť, pripraveného prečítať Bohu nekonečný zoznam hriechov.
Samantha sa obrátila chrbtom k hlúčiku novinárskych hyen a k ich oslepujúcim svetlám. Vo svetle bleskov vychádzajúcich z tisícov fotoaparátov si všimla slová vyryté do kameňa vysoko nad sebou, podopretom štyrmi kamennými stĺpmi, ktoré vyzerali, akoby niesli ich metaforickú váhu:

Bráňte deti chudobných a trestajte páchateľov.

          Pri čítaní tých slov ju premohol pocit, že v istom zmysle zlyhala. Mohla úprimne vyhlásiť, že o Khalidovej nevine je presvedčená rovnako neochvejne ako detektív o jeho vine? Keď jej pohľad znovu padol na zahaleného anjela, Samantha zrazu pochopila, že ten zoznam zostavil on.
Práve ju odsúdili.

Milan Buno, 29.9.2017