Jed v šampanskom. Klasická detektívka od Agathy Christie

Narodeninová oslava krásnej dedičky sa náhle zmení na nočnú moru, keď Rosemary Bartonová vypije otrávené šampanské a s tvárou skrivenou od bolesti sa zrúti mŕtva na stôl. Takmer rok žijú všetci jej blízki v presvedčení, že spáchala samovraždu.

Potom však začnú chodiť jej manželovi Georgeovi anonymné listy, v ktorých stojí, že jeho milovanú Rosemary zavraždili. George sa teda rozhodne zariskovať a záhadu vyriešiť vlastnými silami.

Pod zámienkou oslavy osemnástych narodenín Rosemarinej sestry Iris zorganizuje na výročie manželkinej smrti ďalšiu večeru. Tá istá reštaurácia, ten istý stôl, tí istí hostia, no jedno miesto ostalo prázdne. Pred ním leží na stole vetvička rozmarínu – na pamiatku.

Nikto z hostí však na Rosemary nezabudol, na jej krásu, na jej šarm a ani na jej desivý odchod zo sveta. Zdá sa, že aj tento večer bude pre nich nezabudnuteľný – v jednom pohári so šampanským sa totiž opäť skrýva jed…

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Jed v šampanskom je skvelá detektívka, hoci v nej nevystupuje Hercule Poirot, ani slečna Marplová. Plukovník Johnny Race je výborná postava, ktorú si obľúbite a skvele do príbehu zapadne.

Ako to už poznáme u Agathy Christie, prípad sa pekne zamotá a hoci budete hádať vraha, pravdepodobne sa netrafíte. Autorka na pozadí pomerne jednoduchého zločinu vytvorila zložitejšie vzťahové väzby, rozpracovala psychológiu postáv a zavedie nás do zákutí ľudskej mysle. Výborné sú najmä postavy, veľmi pestré, rôznorodé, samozrejme také jej stereotypy, s ktorými sa ľahšie stotožňujeme. No a napokon celkom prekvapivé rozuzlenie robí z tejto knihy jednu z najlepších, kde nevystupuje Poirot či slečna Marplová.

Mimochodom, táto kniha sa stala vôbec prvou v kariére Agathy Christie, ktorej predaj presiahol za prvý rok 30.000 výtlačkov.

Iris Marleová myslela na svoju sestru Rosemary.
Takmer rok sa úmyselne snažila zahnať myšlienky na ňu. Nechcela spomínať.
Bolo to príliš bolestivé - príliš hrozné!
Tá modrofialová tvár, kŕčovito zovreté prsty...
Kontrast medzi týmto obrazom a veselou, pôvabnou Rosemary o deň skôr... Nuž, možno nie celkom veselou. Prekonala chrípku - bola skleslá, vyčerpaná... To všetko sa vytiahlo pri vyšetrovaní. Sama Iris to zdôraznila. Vysvetľovalo to predsa jej samovraždu, no nie?
Keď sa vyšetrovanie skončilo, Iris sa zámerne snažila celú vec pustiť z hlavy. Načo by jej bolo spomínanie? Zabudnúť na všetko! Zabudnúť na celú tú strašnú udalosť.

Milan Buno, knižný publicista