Jana Pronská a jej nová historická romanca Naveky tvoja

Dvorná dáma kráľovnej Jany Neapolskej Hermína de Brie-Comte sa počas veľkolepého rytierskeho turnaja zahľadí do uhorského rytiera Matiasa z Borše, ktorý jej záujem opätuje. Netrvá dlho a vzájomná náklonnosť medzi dvoma mladými ľuďmi prerastie v lásku. Ani jeden z nich však netuší, že ich nečaká šťastný koniec. Kráľovná Jana má totiž s Hermínou vlastné plány, ktoré pramenia v minulosti, a je pevne rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby ich naplnila. Kvôli pomste neváha Hermíne a Matiasovi zničiť život a nik netuší, ako ďaleko je schopná zájsť.

Zlovôľa a intrigy kráľovnej zmaria aj tú najmenšiu nádej, že sa zaľúbenci dočkajú spoločného šťastia. Hermína sa musí vydať za iného a Matiasovi jej domnelá zrada zlomí srdce. Akoby toho nebolo málo, ženíchom je jeho nič netušiaci priateľ Róbert Druget, ktorý sa má stať novým vyslancom na neapolskom kráľovskom dvore...

Nájdu si dve milujúce srdcia k sebe znovu cestu i napriek tomu, že nad nimi visí hrozba horšia než smrť? Aké príkoria budú musieť zniesť, aby prekonali intrigy, obvinenia i vlastné pochybnosti a nedôveru? Je ich láska dosť mocná, aby zdolala všetky prekážky?

Pozrite si video autorky Jany Pronskej:

Prvýkrát začala Janka Pronská písať príbeh Naveky tvoja od prostriedku, čo napovedá aj Prológ knihy. „Inšpiráciu k príbehu som našla náhodou,“ spomína si. „Bola to zmienka o Ráde Lazariánov a Lese malomocných, ktorý sa vraj nachádzal blízko Komárna a aj to, že aj na našom území sa vyskytovala lepra. Archeologické výskumy to vraj potvrdili.“

Zaujala ju podobnosť a staré známe, že „história sa opakuje“. Po veľkom more, ktorý ochudobnil európsky kontinent takmer o dve tretiny obyvateľov sa ľudia báli ďalších epidémií a mnohokrát robili až neprimerané opatrenia. Napríklad ostrovy malomocných, nachádzajúce sa zväčša v Stredomorí, no ako sa dopátrala, dostali sa aj na stredoveké Slovensko. „Ako sa prenášala lepra, aký mala (a dodnes má) priebeh, to všetko som si poctivo konzultovala s lekárom,“ dodáva.

To jej „naveky“ trvalo len pár týždňov… po tých nádherných, nezabudnuteľných, opojných dňoch mu zostala len chuť blenu v ústach.
„Hermína de Brie-Comte de Druget, moje srdce zomiera a ja s tým musím žiť ďalej… Kiežby si nikdy nepoznala takú trýznivú bolesť,“ vydýchol a horúce čelo si oprel o chladný kameň. „Kiežby…“

Milan Buno, knižný publicista