bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Jana Benková a novinka Čip

Predstavte si, že si v poštovej schránke nájdete tenkú obdĺžnikovú obálku a v nej pozvánku od  lekára na čipovanie. K tomu priložené tri letáky s množstvom farebne vyznačených otáznikov a výkričníkov. Čipovanie sa odporúča na základe vraj až pätnásťročného výskumu. Čip by vám lekár zaviedol do predlaktia a budete v ňom mať uloženú vašu kompletnú zdravotnú dokumentáciu. Podľa expertov tá malá, takmer neviditeľná vecička pomáha napríklad pri náhlych zdravotných problémoch a dokonca uľahčuje stanovenie diagnózy...
Ale čo ak začnú takto čipovaní ľudia zrazu záhadne zomierať?

Začína sa novinka slovenskej autorky Jany Benkovej s názvom Čip.
Hlavná hrdinka novinárka Simona si upratala život, vydala sa za milovaného Olivera a odolala bláznivému pokušeniu v podobe šarmantného suseda Daniela. Lenže ani ten najväčší optimista a chápavý partner, akým Oliver je, nemôže očakávať, že jeho akčná manželka bude pokorne sedieť v redakcii pri počítači. Simona nikdy neodolala výzvam a zakaždým sa s elánom vrhla do riešenia záhad, ktoré ju priam magicky priťahujú.

V tomto príbehu sa Oliver so Simonou vracajú po dvojročnom pracovnom pobyte v Los Angeles. S prekvapením sledujú, čo všetko sa doma zmenilo. Dozvedia sa o záhadných čipoch, ktoré dostávajú ľudia pod kožu a majú im vraj uľahčovať život. Lenže Simone sa zdá podozrivé, že po začipovaní umiera čoraz viac ľudí. Pustí sa do pátrania. Manželovi to zatají. Čo urobí Oliver, keď zistí, do čoho sa zasa zamotala a že jej pri rozuzľovaní nebezpečného klbka lží sekunduje Daniel?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková

"Na sociálnu sieť som dostala veľa ohlasov na príbehy novinárky Simony, preto som sa rozhodla, že napíšem aj tretí príbeh,“ vysvetľuje autorka novinky Čip Jana Benková. „V tomto sa zvedavá Simona opäť venuje jednej záhade, a to podozrivým úmrtiam začipovaných ľudí. Zistí, že zomierajú najmä starší ľudia.“
V každom z jej románov sa skrýva aj aktuálne a pozoruhodné posolstvo z absurdností, ktoré sa dejú na Slovensku. V knihe Čip je to dlhoročná absencia snahy štátu vytvoriť svojim najstarším občanom, ktorí v tejto krajine vybudovali všetko to, čo nám nepadá na hlavu, dôstojné podmienky na život.
Naopak, tomuto štátu sú starší ľudia na príťaž a úrady im to dávajú najavo vo všetkých oblastiach od sociálnej až po zdravotnícku. Takže aj takúto vážnu vec prináša tretí, posledný Simonin príbeh.
„A samozrejme, v knihe nechýba veľa lásky, slnka a iskrivých dialógov, na ktoré sú moji čitatelia zvyknutí," dodáva s úsmevom Jana Benková.

Jana Benková napísala 32 knižných titulov: Rozhovory na telo I a II, Má láska krídla?, Ľúbim ťa, Slovenské hviezdy v NHL, A. Heribanová: Vždy s úsmevom, Lekcia od princeznej, Pralinky s chilli, Slečna nebezpečná, Máš, čo si chcel, miláčik, Čistá láska, Až po uši, Zlatíčko, Dievča s mačacím menom, Ben a Maxová, Haló, tu je tvoja láska!, Slnečnica, Večernica, Ten bozk, Už sa mi aj snívaš, Chcem takého ako ty, Malinový sen, Šťastná žena, Jedna noc nestačí, Agátová alej č. 25, Nájdem ťa, Oliver, Bláznivé pokušenie, Uličnica, Musíme zostať spolu, Spoločníčka, Blafuj ako celebrita a Čip.
V najväčšej čitateľskej ankete sa stala TOP autorkou roka 2012. Knihy J. Benkovej vychádzajú aj v zahraničí.

Prečítajte si úryvok z novinky Jany Benkovej Čip:

1. kapitola

Bolo príjemné ráno... Gabika vstala pred šiestou spolu s prvými slnečnými lúčmi. Musela sa postarať o celú rodinu, no ešte predtým chcela – ako vždy – stihnúť svoj obľúbený rituál. Kapučíno s dvojitou dávkou škorice a k nemu dva malé croisanty, horúce, rovno z rúry. To všetko, zabalené do ticha a ranného pokoja, ju zakaždým spoľahlivo naštartovalo na celý deň. Lepšie než akékoľvek sušienky z televíznej reklamy.
Pretrela si oči, prstami uhladila strapaté vlasy a vkĺzla do tenkých papučiek, čo mala odložené hneď pri posteli. Pozrela sa na muža spiaceho na ľavej strane lôžka. Šuchotanie paplóna Karola nevyrušilo, pokojne spal ďalej.
V kúpeľni si opláchla tvár a prešla do kuchyne. V dreze našla dve šálky od čaju, neskoro večer sa jej už nechcelo poumývať ich a odložiť na miesto. S mamou si počas sledovania televíznej kriminálky opäť dopriali svoju tradičnú dávku horúceho levanduľového nápoja. Gabika si obliekla tenký žltý župan, aj ten na ňu čakal od včera večera, prehodený cez operadlo jednej zo stoličiek pri jedálenskom stole, a zapla kávovar. Pootvorila okno, aby to krásne ráno vpustila do bytu. Netušila, že tento prísľub nového pohodového dňa sa zakrátko zmení na katastrofu...
Napila sa čistej vody a z mrazničky vybrala croisanty. Rozložila ich na sivý plech a vložila do rúry. Čakala, kým sa káva dovarí, a popritom na stôl povykladala dobroty, ktoré majú deti na raňajky najradšej. Celozrnné čokoládové lupienky, škatuľu mlieka, džús, džem. A ešte maslo pre Karola. Kým všetci vstanú, maslo zmäkne a bude sa ľahšie natierať.
Prstami si znova prehrabla krátke vlasy, počas noci sa zmenili na vrabčie hniezdo. Tento účes jej však vyhovoval, už si naň za tie roky zvykla. Bol veľmi praktický a takto ostrihaná sa podobala na francúzsku herečku Audrey Tautou.
V spálni zazvonil budík, krátko nato začula šuchot. Karol sa práve zobudil. Cestou do kuchyne vytiahol z postelí aj deti – Ivanku a Miňa. Hlasné protesty nepomohli. Keď sa po byte ozvalo šomranie „prečo ja?“, Gabika sa usmiala. Jej dvaja tínedžeri hundrali presne tak nazlostene, ako keď boli ešte malí a budila ich do škôlky.
Mala rada tento stereotyp. Len ťažko si pripúšťala, ako rýchlo obaja vyrástli. Sú to naozaj šikovné decká, vlastne už dospievajúci mladí ľudia. Miňo končil základnú školu a Ivka bola už druhý rok na gymnáziu.
Rodina Baškovcov sa postupne schádzala pri kuchynskom stole. Škoricové croisanty rozvoniavali. Gabika spokojne vstala od stola s prázdnou šálkou. Rýchly ranný rodinný kolobeh bol definitívne odštartovaný.
„Babi už vstala?“ spýtal sa rozospatý syn. Strapatý a ešte v pyžame sa usadil za stôl.
„No počkaj, počkaj, a čo kúpeľňa? Nebolo miesto?“ Gabika naňho prísne pozrela a z rúry vybrala horúci plech.
„Bolo, bolo,“ vzdychol si Miňo a detinsky odul pery.
„Tak šup-šup!“
„Mami! Buď ku mne citlivá v tejto nekresťanskej hodine,“ Milan zazíval a neochotne odpochodoval do kúpeľne.
Gabika sa pousmiala. A to mám doma na krku len dvoch tínedžerov! V škole musím zvládnuť takmer tridsiatich naraz, pomyslela si.
Je naozaj zvláštne, že jej matka ešte nevstala. Vždy sa pretekali, ktorá z nich vstane skôr a vyláka ostatných z izieb vôňou hotovej kávy. Možno sa večer unavila, veď pri televízore presedela až do polnoci, pomyslela si Gabika a preložila pečivo na veľký oválny tanier. Ešte sa z neho parilo.
Ivana vošla do kuchyne už obriadená, učesaná, vyumývaná a voňavá. Dlhé športové tričko jej siahalo takmer po kolená.
„Takto, dúfam, nejdeš von?“ poznamenala Gabika, len čo ju zazrela. Bavili ju tradičné prekáračky s dcérou.
„Nie, do školy mám pripravené džínsy a tú blúzku, čo mi požičiaš,“  dievčina sa zaškerila a naliala si plný pohár džúsu. Odpila si z neho, privrela oči a dodala: „Súhlasila si!“
Gabika hľadela na dcéru. Obdivovala ju, že vie svoju dlhú hustú hrivu  každé ráno skrotiť za pár minút a vyčariť z nej zakaždým iný účes. No vzápätí si spomenula, že aj ona celých tridsať rokov nosila vlasy takmer po pás, a usmiala sa. „Jasné, viem, Ivi... Súhlasila som. Babi Rózka je ešte v izbe?“
Ivana prikývla a opatrne ochutnávala drobné croisanty. „Jój, vyzerajú super!“
„Len si pekne daj, potrebuješ energiu. A pozor, neuchmatni všetky, nie si na ne sama!“ Gabika zľahka ťapla dcére po prstoch.
„A potom mi narastie takýýý obrovský zadok,“ zamračila sa na sekundu Ivana. Koketne zaklipkala dlhými mihalnicami, ktoré zdedila po mame, a znovu sa usmievala.
„To určite! Všetko vybeháš v škole,“ prehodila Gabika pri pohľade na dcérinu štíhlu postavu. Ivana je šťastné dievča, ona bola v puberte najväčšia bucľoška v triede. Ale dnes je všetko inak, slečinky v jej veku chcú byť krásne a na líniu si dávajú bacha. Aj Ivanka sa často vykrúca pred zrkadlom.
„Babi vraj ešte spí,“ skonštatovala Gabika, keď do kuchyne vošiel Karol.
Všetci jej matke hovorili babi, vrátane Gabiky. Starká si už  na to zvykla a páčilo sa jej to. Gabike sa uľavilo, keď jej mama súhlasila, že po otcovej smrti sa presťahuje k nim. Už mala len ju a chcela sa o ňu postarať najlepšie, ako vedela. Mala jej čo vracať, mama sa o ňu celý život obetavo starala a pomáhala jej i po narodení oboch detí. Rózka bola ešte veľmi čulá, okrem bežných zdravotných problémov sedemdesiatnikov ju netrápilo nič. Len v ostatnom čase sa Gabike zdala akási smutná a zoslabnutá, ale to pripisovala skôr otcovej náhlej smrti. Láskavý deduško všetkým chýbal.
Karol bol už nahodený v dokonale vyžehlenej košeli a v tmavomodrých nohaviciach z nového obleku. Pracoval ako šéf personálneho oddelenia vo veľkej britskej firme s pobočkou v Bratislave, a tak si musel dať záležať.
„Urobím ti praženicu? S rajčinami?“ ponúkla ho.
„Nie, aj mne stačí pečivo a šálka kávy, ponáhľam sa. Dnes mám jedenásť rokovaní, bude to ťažký deň,“ povedal, zapínajúc si posledný gombík na košeli. Pritlačil pery na Gabikino čelo. „Nechaj babi spať. Nemá to ľahké. Asi sa ešte nespamätala z dedkovho odchodu, veď aj po polroku je to stále čerstvá rana. Nikam sa nemusí ponáhľať... Nikto ju nenaháňa, nech vstane, kedy chce.“
„Veď ja viem...“ prikývla Gabika. „Boli spolu celý život. Vieš si to predstaviť, Karol? Celý život! Nádherné!“
„To sú tie pevné vzťahy z minulého storočia. Len tak ich niečo nezlomilo,“ skonštatoval Karol a usadil sa k stolu.
„Mama sa s nijakým iným chlapom  nikdy ani nezblížila. Otec bol jej osudový muž...“
„Rozita, Rozita...“ pospevoval si Karol rozšafne. „Životná láska, čo už...“ skonštatoval veselo.
Gabika doňho štuchla: „Aké čo už? Láska na celý život! Takú chcem aj ja!“
„Máš ju,“ uistil ju Karol a žmurkol na ňu.
Ivana sa uškrnula. „Nezačínajte zasa s tou vašou otrepanou telenovelou, ešte sme doma...“ vyhlásila naoko mrzuto, ale v skutočnosti mala  z rodičov radosť. Dojedla croisant, zo sklenej misky si vzala banán a vykročila ku dverám. „Viete čo? Predsa len nakuknem k babi. Iba ju skontrolujem.“
Gabika sa práve chystala, že posúri Miňa, nech konečne vypadne z kúpeľne, lebo príde neskoro do školy, keď začula dcérin výkrik.
Stano položil telefón a zamyslel sa. Zasa nič.
Práve dohovoril so svojím doktorom. Vyjadroval sa nejasne, samými zložitými medicínskymi formulkami, ktorým Stano nerozumel. V konečnom dôsledku mu však povedal iba to, čo aj predtým –  zrejme je vystresovaný a preťažený, preto sa necíti najlepšie. Ale nebude to nič vážne, ubezpečoval ho lekár jedným dychom. Nariadil mu pokoj a relax. Stano si nebol istý. Necítil sa nijako zvlášť unavený. V obchodnom reťazci na ekonomickom oddelení pracoval už desať rokov. Nič sa u nich nezmenilo, v robote bol spokojný.
Takže lekári nič, úrady nič. A jemu bolo čoraz horšie. Včera vyvrátil večeru, a to si dal len dva malé toasty so syrom. V noci vracal dvakrát. Ráno sa cítil slabý ako mucha. Pritom ho len pred dvoma týždňami prepustili domov z nemocnice. Strávil tam mesiac, ale dlhšie ho tam nechať nechceli. Pripadal im v poriadku. Teraz mu zopakovali najrôznejšie vyšetrenia. Vraj nemá žiadny nález, možno zopár odchýlok v krvi, ale v ukazovateľoch, ktoré nie sú také podstatné. Nie sú podstatné? Nerozumel tomu. Vlastne nerozumel ničomu. Bol si však istý, že sa s ním niečo deje. Nebol žiadny hypochonder, no doteraz nemal žiadne zdravotné ťažkosti. A zrazu každý deň niečo. Žalúdok ako na vode, vypadávanie vlasov, ustavične suché pery, bolesti kĺbov – najmä prstov a zápästia.  Ráno sa bál už aj zobudiť.
Uvažoval, že by svoj zdravotný stav skonzultoval aj s inými odborníkmi, než mali v Trnave. Na túto nemocnicu a miestnych doktorov sa sťažoval azda každý. Aj včera o tom videl príspevok v televíznych správach, tak preto stále pochyboval a trápil sa mnohými otázkami. Vari ho poslali domov umrieť? Alebo nevedia za celé tie mesiace stanoviť správnu diagnózu? A čo ak im chýbajú účinné lieky? Možno sú pridrahé... Dopekla, a čo vlastne robia poisťovne? Akým právom si vyberajú, čo, koho a kedy budú liečiť, a aké ochorenie nie?  Veď zaňho pravidelne odvádza zamestnávateľ poistné! Čo je toto za zvrátený systém? Ako môžu takto držať v napätí lekárov i pacientov?
Radšej na to nechcel už ani myslieť, lebo ho začalo niečo ťažiť v žalúdku, a cítil, ako sa mu rozochvelo celé vnútro.
Stano mal tridsaťštyri rokov a život pred sebou. O otca prišiel pred necelým rokom. Zomrel náhle a nevysvetliteľne. Vraj mu odišlo viacero orgánov naraz. Stano to nechápal... Nič mu nebolo a zrazu sa iba tak zložil?
A vtedy sa vlastne začali aj jeho ťažkosti... Presne to odhadnúť nevedel. Logicky to tak muselo byť. Žiadna iná zásadná udalosť ho tak tragicky nezasiahla.
Zabolelo ho v chrbte. Chcel sa vystrieť, trochu si ponaťahovať svaly, no tak ho pichlo v bedrovom kĺbe a kolene, že to okamžite vzdal. Tie bolesti boli často príšerné a stupňovali sa. Lekári skonštatovali, že sa musí viac hýbať, telo je za stolom v kancelárii stuhnuté a to mu vôbec neprospieva. A ak nepomôže pohyb, odporúčajú mu obstreky, to by podľa doktora Krajniaka malo zabrať. 

Milan Buno, 13.3.2018

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.