Imrich Béreš. Bankár, politik a folklorista

 Imrich Béreš patrí k najlepších bankárom na Slovensku. Bol pravou rukou prezidenta Michala Kováča a vyskúšal si aj politickú kariéru. Aktuálne je už druhé obdobie predsedom predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne.
A najnovšie mu vyšla kniha.

Autobiografia Keď život skúša, ktorú napísal spoločne s Táňou Veselou, novinárkou a šéfredaktorkou.
Životopisy sa zvyčajne vydávajú až po smrti dotyčného človeka. Literárna hyperbola môže všeličo dokresliť, vyretušovať či vymaľovať vhodnejšou farbou.

Imrich Béreš však bilancuje svoj život ešte ako činorodý zrelý muž. Pretože je čo bilancovať. Aj bez zveličovania a prifarbovania. Lebo jeho život bol bohatý, radostný a plný víťazstiev. Nezriedka však býval aj smutný, krutý, beznádejný a vyplnený nezmerateľnými bolesťami a smútkami.

Imrich Béreš zostal napriek tomu šťastným človekom. Azda preto, lebo sa vlastnú bolesť vždy pokúšal premeniť na radosť iných. Smrť účinkovala v jeho okolí akosi pričasto, no nezlomila ho. Po každej jej bezohľadnej návšteve našiel silu znova sa usmievať. A pomáhať druhým. Nie preto, že na to mal, ale preto, že v sebe vždy nosil to, čo doňho vštepili rodičia: V živote sa netreba pozerať len na seba, ale aj okolo seba.

A presne o tom je jeho autobiografia Keď život skúša, v ktorej sa zameral hlavne na svoje tri piliere: bankovníctvo, politika a folklór. Venuje sa aj súkromnému životu, v ktorom ho postretli obrovské tragédie, no dokázal sa pozviechať. Pretože keď život skúša, musíte byť pripravený zvládnuť to. Len tak dokážete napredovať...

Objednajte si novinku Keď život skúša.

Róbert Bezák, bývalý arcibiskup Trnavskej arcidiecézy o ňom povedal, že keď potreboval pomoc, Imrich Béreš mu ju hneď ponúkol. „A ja som sa mohol aj vtedy cítiť dôstojne ako človek, a nie ako niekto, kto sa odrazu ocitne ,,na ulici“. Som presvedčený, že za jeho túžbou pomáhať je jeho osobný život, skúsenosť s krehkosťou života, nečakanými zmenami, a to nielen dobrými, ale hlavne s tými ťažkými.“

„S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že protokol sa delí na ťažký a ešte ťažší,“ píše Imrich Béreš v knihe Keď život skúša.
No najťažšie sú kráľovské protokoly. Na rozdiel od prezidentských sú veľmi striktné a neznesú žiadnu improvizáciu, nijakú výnimku. Modrá krv je modrá krv. Keď sa prezident stretne s prezidentom, podajú si ruky – protokoly oboch krajín sú si v tomto podobné. No keď ide prezident k pápežovi, musí sa správať inak ako pri prezidentskom stretnutí, pretože tam sa od začiatku do konca ide podľa pápežského protokolu. Pápež je len jeden na svete. Kráľov a monarchií je viac, ale aj tie sú v porovnaní so štátmi, kde je hlavou štátu prezident, vo výraznej menšine.

Pri príležitosti návštevy dánskej kráľovnej Margaréty II. na Slovensku som dal nastúpiť špalier policajtov na koňoch. Muži v uniformách na koňoch vyzerajú rovnako dobre ako kráľovská čestná jazda, tak prečo by sme sa nepochválili? Videl som, že napríklad na španielskom kráľovskom dvore prakticky pri akejkoľvek návšteve radnice prichádzala najskôr kolóna áut, potom kolóna spomalila a z bočných uličiek sa pri kráľovskom povoze objavili vyobliekaní jazdci na koňoch. Kone vyžadujú istú pompéznosť, zahŕňajú v sebe tradíciu a celé ,,predstavenie“ vyzerá veľmi efektne. Prezidentov však zvyčajne sprevádzajú motorky. Keď ide prezident, sedem motoriek patrí k prezidentovi, päť motoriek má predseda parlamentu a tri motorky predseda vlády. Navyše, nižšie postavený musí vždy prísť na miesto skôr ako vyššie postavený. Viem si predstaviť, ako túto časť protokolu musel Mečiar nenávidieť. Aj keby nechcel, musel sa ponáhľať, aby pri príchode prezidentovej limuzíny už čakal na prezidenta v  miestnosti určenej protokolom. Jeho ego to znášalo ťažko, preťažko. No nielen preto robil prezidentovi Kováčovi zle, kde sa len dalo.

Milan Buno, 9.3.2017