Hitler, Stalin, Lenin, Churchill a Mona Lisa. Bizarné historky z dejín

Áno, Giles Milton je majster beletrizovanej histórie.
A rozhodne si nenechajte ujsť jeho Bizarné historky z dejín. Sú napísané osobitým, pútavým štýlom a ponúkajú stovku fascinujúcich historiek, čriepkov histórie, ktoré pôsobia ako výplody spisovateľovej fantázie, ale každé slovo na nich je pravdivé.

Opitý na Titanicu
Útek z Alcatrazu
Krádež Charlieho Chaplina
Najtajnejšia adresa na svete
Muž, ktorý si kúpil manželku

To je len pár historiek z tejto výnimočnej knihy.

Objednajte si Bizarné historky dejín.

Hrdinami sú osobnosti ako Hiroo Onoda, posledný japonský vojak, ktorý  bojoval v druhej svetovej vojne ešte v roku 1974.
Agatha Christie, ktorá sa v roku 1926 na jedenásť dní záhadne stratila.
Alebo Werner Franz, stevard, ktorý prežil pád Hindenburgu, keď vzducholoď v roku 1937 zachvátili plamene.

Novinka Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog prináša aj odpoveď na to, kto zjedol posledného dronta, kto v skutočnosti zabil Rasputina a prečo má seržant Stubby štyri nohy.

VYPOČUJTE si úryvok z knihy
v podaní herca Borisa Farkaša:

Týmito faktograficky precíznymi historkami Giles Milton ukazuje v novom svetle rozličné neslávne udalosti a mnohé rázovité postavy (a zvieratá) z dejín, ktoré spoločne tvoria pestrú galériu špiónov, lotrov, kanibalov, dobrodruhov a otrokov naprieč dvadsiatimi storočiami a šiestimi svetadielmi.

„Ľahko stráviteľný mix humoru, drobností a solídneho prieskumu.“
Publishers Weekly

Britský spisovateľ a novinár Giles Milton sa narodil v Buckinghamskom grófstve. Jeho články sa objavili vo väčšine veľkých britských denníkov a v mnohých zahraničných publikáciách, pričom ich najčastejšou témou sú cesty a objavovanie. Pri zbieraní materiálu precestoval veľký kus Európy, Stredného východu, Japonska a Ďalekého východu aj oba americké kontinenty.

Giles Milton s neukojiteľnou zvedavosťou, rozprávačským nadaním a vyzbrojený rozsiahlymi znalosťami vyhľadáva najfascinujúcejšie – a často prehliadané  – historky z dejín a vo svojich knihách ich prebúdza k životu. Tak je to aj v novinke Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog.

 
Prečítajte si úryvok z knihy - Keď Hitler bral kokaín:

S injekciami sa začínalo po raňajkách. Len čo Adolf Hitler dojedol ovsenú kašu s ľanovým olejom, zavolal si svojho osobného lekára Theodora Morella.

            Lekár pacientovi vyhrnul rukáv, aby mu vstrekol neobyčajnú zmes látok, z ktorých mnohé sú dnes klasifikované ako nebezpečné, návykové a nezákonné.

            Vyše deväť rokov doktor Morell dennodenne podával Hitlerovi amfetamíny, barbituráty a opiáty v takých množstvách, že si vyslúžil prezývku Injekčný Reichsmeister. Niektorí členovia Hitlerovho najužšieho kruhu sa obávali, či sa nimi nepokúša führera zabiť.

            Theodor Morell bol však Hitlerovi priveľmi oddaný, aby sa usiloval o jeho smrť. Odporne tučný felčiar, ktorému príšerne smrdelo z úst a celý páchol vari ešte horšie, sa zoznámil s führerom na večierku v Berghofe.

            Hitler dlho zápasil s nalomeným zdravím, trpel žalúdočnými kŕčmi, hnačkami a takým silným a chronickým meteorizmom, že sa po každom jedle musel vzdialiť od stola, aby uvoľnil veľký objem nahromadených plynov.

            Jeho zdravotný stav ešte zhoršoval výstredný spôsob stravovania. Mäso prestal jesť roku 1931, keď konzumáciu šunky prirovnal k jedeniu ľudského mäsa. Preto sa živil kvantami zeleniny s vysokým obsahom vody, ktorú jedol roztlačenú alebo rozmixovanú na kašu. Doktor Morell si všímal führera pri jednom z takýchto jedál a potom sledoval dôsledky. „Vyskytla sa uňho zápcha a meteorizmus v takej nesmiernej intenzite, s akou som sa stretol iba niekoľkokrát v živote,“ zapísal si. Ubezpečil Hitlera, že má preňho zázračný liek, ktorý ho vystrábi zo všetkých ťažkostí.

            Začal mu podávať malé čierne tabletky s názvom Pilulky dr. Küstera proti nadúvaniu. Hitler ich užíval šestnásť denne, pričom zrejme nevedel, že obsahujú nezanedbateľnú dávku strychnínu. Hoci mu – dočasne – uľavili od nadúvania, takmer určite boli spúšťačmi náhlej straty pozornosti a ochabnutej kože, ktoré sa uňho prejavili v posledných rokoch života.

            Ďalej mu Morell predpisoval hydrolyzát baktérie E. coli, zvaný Metaflor, ktorý asi takisto prispel k stabilizácii führerových črevných ťažkostí. Hitler bol preto s lekárom natoľko spokojný, že ho prizval k sebe do úzkeho kruhu nacistickej špičky. Odvtedy sa od neho Morell už nevzďaľoval.

            Okrem žalúdočných kŕčov kvárila Hitlera aj ranná slabosť. Od tej mu Morell pomáhal injekciami riedkeho roztoku, do ktorého miešal prášok zabalený vo vrecúškach zo zlatej fólie. Nikdy neprezradil, čo je hlavnou zložkou tohto lieku, nazývaného Vitamultin, ale fungoval zázračne, vždy keď ho pacientovi podal. Hitler v priebehu niekoľkých minút vyskočil z postele nabudený a plný energie.

            Ernst-Günther Schenck, lekár SS, zaujal podozrievaný postoj k tejto čarovnej medicíne a podarilo sa mu získať jedno vrecúško prášku. Keď ho v laboratóriu podrobil testom, zistil, že ide o amfetamín.

            Hitler sa neznepokojoval tým, čo užíva, kým lieky zaberali. Po čase zveril všetky svoje zdravotné ťažkosti do rúk doktora Morella, takže sa čoskoro stal závislý od jeho „liekov“, čo malo z dlhodobého hľadiska katastrofálne následky. Vpád do sovietskeho Ruska riadil nadopovaný osemdesiatimi rôznymi látkami vrátane testosterónu, opiátov, sedatív a laxatív. Podľa záznamov jeho osobného lekára užíval aj barbituráty, morfium, býčie spermie a probiotiká.

            Najprekvapivejšou substanciou, ktorú Morell predpisoval führerovi, bol kokaín. V tridsiatych rokoch ho nemeckí lekári príležitostne podávali pacientom na liečbu rôznych neduhov, ale vždy v extrémne nízkych dávkach s koncentráciou nie vyššou než jedno percento. Morell začal führerovi dávať kokaín v očných kvapkách. Vedel, že Hitler od jeho liečby očakával zlepšenie svojho zdravotného stavu, preto mu do kvapiek vmiešaval desaťnásobok bežnej dávky. Takáto vysoká koncentrácia drogy pravdepodobne spôsobovala psychotické stavy, ktoré sa u Hitlera prejavili v neskorších rokoch.

            Führer si kokaín veľmi rýchlo obľúbil. Podľa zdravotných záznamov, ktoré prvý raz zverejnili roku 2012 v Amerike (bola medzi nimi aj štyridsaťsedemstranová správa od Morella a ďalších lekárov starajúcich sa o Hitlera), führer čoskoro začal po droge prahnúť. Bol to jasný znak, že si od nej vytvoril silnú závislosť. Nielenže si ju kvapkal do očí, ale vo forme prášku kokaín aj šnupal, lebo mu „prečistil nos a uľavil podráždené hrdlo“.

            Kokaín možno vo führerovi umocňoval subjektívny pocit zdravia, ale nijako mu nepomáhal s nedostatkom pohlavného pudu. Preto, aby Hitlera zbavil aj tohto zahanbujúceho neduhu, začal mu Morell pichať injekcie na povzbudenie mužnosti. Obsahovali výťažky z pohlavných žliaz mladých býkov. Okrem toho mu predpisoval aj liek s názvom Testoviron na báze testosterónu. Hitler si ho dával vpichnúť vždy predtým, ako mal stráviť noc s Evou Braunovou.

            Dlhodobé užívanie týchto látok, predovšetkým amfetamínov, malo za následok čoraz nepredvídateľnejšie správanie pacienta. Najvýraznejšie sa to prejavilo na stretnutí s Mussolinim v severnom Taliansku. Hitler sa usiloval presvedčiť svoj taliansky náprotivok, aby ostal na jeho strane, a postupne ho opantávala hystéria. Richard Evans, historik zaoberajúci sa Treťou ríšou, o tom napísal: „Niet pochýb, že Morell dal Hitlerovi pred schôdzkou s Mussolinim nejaké tabletky... bol zo všetkých stránok hyperaktívny, bľabotal, gestikuloval ako človek na drogách.“

            Na konci vojny sa Hitlerovo zdravie zhoršilo. Bol závislý od drog a ruky mal také dopichané od ihiel, že Eva Braunová označila Morella za „injekčného šarlatána“. Urobil z Hitlera narkomana. Lekár však aj naďalej obdivoval führera ako hrdinu a zotrval s ním v berlínskom bunkri až takmer do úplného konca.

            Doktora Morella zajali Američania krátko po páde tretej ríše a dva roky ho vypočúvali. Jeden z účastníkov vypočúvania bol podľa vlastných slov zhnusený lekárovým nedostatkom osobnej hygieny.

            Morella nikdy neobvinili z vojnových zločinov a roku 1948, krátko po prepustení z väzenia, zomrel na infarkt. Zanechal po sebe množstvo zdravotných záznamov, z ktorých sa svet dozvedel o pozoruhodnej drogovej závislosti jeho najobľúbenejšieho pacienta.

            Je iróniou osudu, že človek zodpovedný za zlepšenie Hitlerovho zdravotného stavu prispel k jeho devastácii viac než ktokoľvek iný.

Milan Buno, 31.3.2016