bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Famózna séria Temná veža pokračuje!

Prvý diel s názvom Pištoľník hovorí o tom, ako Roland z Gileadu prenasleduje a napokon dostihne Waltera, muža v čiernom... Nasledovali diely Osudová trojka, Pustatiny, Čarodejník a sklo, a teraz je tu piaty diel Vlky z Cally

Vlky z Cally

Vlky z Cally je piaty diel rozsiahlejšieho príbehu, ktorý sa inšpiroval naratívnou básňou Roberta Browninga Childe Roland to the Dark Tower Came (Junák Roland k Temnej veži prišiel). Šiesty, Pieseň o Susannah, vyjde ešte pred koncom tohto roka.

Donedávna posledný pištoľník Roland Deschain so svojím ka-tet a spoločníkmi ďalej putuje lesmi Stredsveta v nádeji, že sa čím skôr dostane k bájnej Temnej veži a zastaví hrozbu, ktorá sa rozprestiera nad svetmi. Keď sa ocitnú neďaleko mestečka Calla Bryn Sturgis, zistia, že ich sleduje skupina farmárov. Vysvitne, že mesto sa chystajú napadnúť útočníci na sivých koňoch s vlčími maskami.

Desiví jazdci z temnej krajiny Hrom sa vracajú približne raz za generáciu a postupne kradnú mestu jeho nevinnú dušu. Postaviť sa im na odpor by znamenalo riskovať všetko, čo farmári v živote majú, preto hľadajú pomoc u štyroch pištoľníkov. Tí si síce na nepriaznivé vyhliadky už zvykli, lenže tentoraz si podľa všetkého nevystačia iba so zbraňami.

Podarí sa Rolandovi a jeho spoločníkom ubrániť bezmocnú komunitu pred záhadnými netvormi a vrátiť sa do New Yorku, aby v ňom zachránili stelesnenie Temnej veže v našom svete pred intrigami zlovestnej spoločnosti Sombra Corporation?

Prvý diel s názvom Pištoľník hovorí o tom, ako Roland z Gileadu prenasleduje a napokon dostihne Waltera, muža v čiernom, ktorý sa falošne vydával za priateľa Rolandovho otca, hoci v skutočnosti slúžil karmínovému kráľovi zo vzdialeného Krajsveta...
Nasledovali diely Osudová trojka, Pustatiny, Čarodejník a sklo, a teraz je tu piaty diel Vlky z Cally. Každá kniha tvorí iba jednu časť dlhého príbehu a lepšie urobíte, ak sa do čítania pustíte od začiatku, nie od prostriedku :-)

Stephen King sa narodil sa v Portlande, vyštudoval angličtinu a spočiatku sa živil ako stredoškolský učiteľ. V roku 1973 sa mu podarilo predať vydavateľstvu prvý román s názvom Carrie. Potom už nasledovala dlhá šnúra úspechov s knihami Podpaľačka, Mŕtva zóna, Žiarenie, Cujo, Prekliatie Salemu.

Tu je krátky úryvok z piatej časti Vlky z Cally:

Tian bol požehnaný (hoci toto slovo by použilo iba málo farmárov) tromi pozemkami: Pole pri rieke, na ktorom jeho rodina odnepamäti pestuje ryžu, Pole pri ceste, kde ka-Jaffordsovci celé generácie pestujú ostrý koreň, tekvicu a kukuricu, a Sukin syn, nevďačný kus zeme, ktorý produkoval najmä skaly, mozole a zmarené nádeje. Tian nie je prvý Jaffords, čo sa s dvadsiatimi akrami za domom rozhodol niečo podniknúť; jeho inak dokonale príčetný dedo veril, že na pozemku sa nachádza zlato. Tianova mamka bola rovnako urputne presvedčená, že na ňom porastie veľmi vzácne korenie porin. Tian sa pre zmenu upol na madrigal. Pravdaže, na Sukinom synovi bude rásť madrigal. Musí! Tian získal tisíc semien (a nestáli ho málo), ktoré teraz ukrýva pod dlážkou v spálni. Pred tým, ako ich budúci rok zaseje, mu zostávalo už iba zorať zem. Lenže to sa ľahšie povie, ako urobí.
Klan Jaffordsovcov bol požehnaný dobytkom, vrátane troch mulov, lenže iba blázon by skúšal zapriahnuť muly do roboty na Sukinom synovi. Nešťastné zviera, na ktoré by táto úloha pripadla, by pravdepodobne už na poludnie prvého dňa ležalo so zlomenou nohou alebo by zomrelo na poštípanie. Druhý osud pred rokmi takmer postihol jedného z Tianových strýkov. Domov dobehol s krikom, akoby ho z kože drali, a za ním letel roj obrovských zmutovaných ôs so žihadlami ako klince.
Hniezdo našli (presnejšie, našiel ho Andy, ktorého osy, hocijako veľké, netrápili) a spálili ho kerozínom, ale mohli tam byť ďalšie. V zemi boli diery – hromada dier – a diery sa spáliť nedajú, všakáno? Nie. Sukin syn sa nachádzal na mieste, ktorému starí ľudia hovorili „voľná zem“. Dier bolo takmer toľko čo skál, a navyše tam zívala najmenej jedna jaskyňa, z ktorej vychádzali závany odporného, hnilobného vzduchu. Ktohovie aké mátohy či rozprávajúci démoni by mohli číhať v jej tmavom hrdle?
A najhoršie diery neboli tam, kde ich človek (alebo mul) mohol vidieť. Ani náhodou, nech vám to ani nenapadne. Lámače nôh sa zakaždým ukrývali v nevinne vyzerajúcich chumáčoch buriny a vysokej trávy. Len čo do nich mul stúpil, ozvalo sa nepríjemné prasknutie, ako keď sa zlomí konár, a úbohé zviera vzápätí ležalo na zemi, cerilo zuby, gúľalo očami a vysielalo k oblohe zmučené híkanie. Až kým ho človek nezbavil utrpenia. Lenže dobytok – a nemusel byť ani z čistého plemena – bol v Calle Bryn Sturgis veľmi vzácny.
Tian preto do pluhu zapriahol svoju sestru. Prečo by ju nevyužil? Tia bola roona, sotva bola teda dobrá na niečo iné. Bolo to veľké dievča – roony často vyrástli do mohutných rozmerov – a ochotne robilo, čo mu povedal, nech ho Človek Ježiš miluje. Dedo jej vyrobil Ježišov stromček, ktorému hovoril kruzifix, a Tia ho so sebou všade nosila. Aj teraz sa jej pri ťahaní hompáľal na krku a narážal o spotenú kožu.
Na pleciach mala pripevnený postroj zo surovej kože. Za ňou kráčal Tian, striedavo pomocou držadiel z hrabového dreva navádzal pluh a pomocou oprát sestru, a keď sa pluh priveľmi ponoril do zeme a hrozilo, že sa zasekne, so stonaním ním mykol a zatlačil. Hoci bol koniec plnej zeme, na Sukinom synovi vládla horúčava ako uprostred leta. Tiine montérky boli tmavé a vlhké a lepili sa jej na svalnaté stehná. Vždy, keď Tian hodil hlavou, aby mu vlasy nepadali do očí, odfrkoval z nich pot.
„Hota, ty mrcha!“ zvolal. „Hentam je pluholam, čo si slepá?“
Ani slepá, ani hluchá. Iba roona. Prudko zabrala doľava. Tiana za ňou hodilo dopredu, krkom mu myklo, div si ho nezlomil, a na ďalšej skale, ktorú nezbadal a ktorej sa pluh ako zázrakom vyhol, si odrel kožu na píšťale. Len čo na členku pocítil pramienok teplej krvi, napadlo mu (nie prvý raz), čo za šialenstvo to sem Jaffordsovcov stále ťahá. Hlboko v srdci bol presvedčený, že madrigalu nevyrastie o nič viac ako predtým porinu. Ale zato by sa tu dala pestovať diablova tráva, veru hej, keby sa mu zachcelo, to svinstvo by zakvitlo na celých dvadsiatich akroch. Najdôležitejšie bolo zbaviť sa jej, čo bola prvá úloha na novú zem. Tráva...
Pluh myklo doprava a vzápätí dopredu a Tianovi len-len že neodtrhlo ruky. „Pŕŕ!“ zvolal. „Pomaly, dievča! Ak mi vydrapíš ruky, nové mi nenarastú!“
Tia obrátila širokú, spotenú a prázdnu tvár k oblohe s nízko visiacimi oblakmi a zahíkala. Človek Ježiš, ešte aj zvuky vydáva ako somár! Bol to však ľudský smiech. Tian si nevedel pomôcť, občas mu vŕtalo v hlave, či ten smiech niečo znamená. Rozumie niečomu z toho, čo jej hovorí, alebo reaguje iba na tón hlasu? Rozumejú roony niečomu...
„Dobrý deň, sai,“ ozval sa za ním mocný a takmer monotónny hlas. Jeho majiteľ si nevšímal Tianov výkrik prekvapenia. „Príjemné dni na zemi, a nech sú dlhé. Vrátil som sa z dlhšej cesty a som vám k službám.“
Tian sa zvrtol – stál tam Andy v celej svojej vyše dvojmetrovej výške – a vzápätí sa bezmála roztiahol na zemi, lebo jeho sestra urobila ďalší dlhý krok vpred. Opraty mu vyleteli z rúk a so zreteľným plesnutím sa mu omotali okolo krku. Tia si nevšimla, čo mu hrozí, a urobila ešte jeden mohutný krok. Opraty Tianovi priškrtili vzduch. Dávivo zachrčal a šmátral po remeňoch. Andy sa na to díval so svojím zvyčajným širokým, bezvýrazným úsmevom.
Tia opäť zabrala a strhla Tiana z nôh. Pristál na skale, bolestivo sa mu zaryla doprostred zadku, ale aspoň opäť dýchal. Prinajmenšom na okamih. Prekliate nešťastné pole! Vždy také bolo a vždy bude!
Tian schmatol kožený remeň skôr ako sa mu znova omotal okolo krku, a zreval: „Stoj, suka! Hamuj, ak nechceš, aby som ti odkrútil tie veľké a zbytočné cecky!“
Tia pribrzdila, aby sa mohla obzrieť, čo sa vzadu robí. Širšie sa usmiala. Zdvihla svalnatú ruku – ligotala sa potom – a namierila prst. „Andy!“ zvolala. „Andy prišiel!“
„Nie som slepý,“ odsekol Tian, zdvihol sa zo zeme a šúchal si zadok. Krváca aj z neho? Človek Ježiš, niečo mu hovorilo, že áno.
„Dobrý deň, sai,“ Andy pozdravil Tiu a tromi kovovými prstami si tri razy poklopal po krku. „Dlhé dni a príjemné noci.“
Hoci Tia počula zvyčajnú odpoveď – Bodaj by sa ti ušlo dvakrát toľko – tisíc, ba aj viac ráz, iba znova zdvihla tú svoju širokú, hlúpu tvár k oblohe a zahíkala oslím smiechom. Tian na vlastné prekvapenie pocítil bolestivé bodnutie – nie v rukách, hrdle či v narazenom zadku, ale v srdci. Matne si ju pamätal ako malé dievčatko: rozkošné, rýchle ako vážka a neuveriteľne bystré. Lenže potom...
Skôr ako dokončil myšlienku, zmocnila sa ho neblahá predtucha. Stiahlo mu žalúdok. Pravdaže ma tá správa zastihne tu. Na bohom zabudnutom poli, kde sa nedarí ničomu okrem nešťastia. Je čas, však? Najvyšší čas.
„Andy,“ oslovil robota.
„Áno!“ Andy sa usmial. „Andy, váš priateľ! Vrátil som sa z dlhšej cesty a som vám k službám. Chcete si vypočuť horoskop, sai Tian? Prišla plná zem. Mesiac je červený, v Stredsvete sa mu hovorí mesiac lovkyne. Navštívi vás priateľ! Obchodu sa bude dariť! Dostanete dva nápady, jeden dobrý a jeden zlý...“

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.