bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Erasmus. Láska na dobu určitú

„Človek dosiahne vrchol svojho šťastia vtedy, keď je pripravený byť tým, kým je.“ Povedal Desiderius Erasmus. Možno ho poznáte aj ako holandského mysliteľa Erazma Rotterdamského, ktorý sa začiatkom 16.storočia stal členom teologickej fakulty a jeho najdôležitejšou úlohou bolo vypracovať študijný program pre novozaloženú fakultu troch jazykov. Dnes poznáme program Erasmus na celom svete...

http://data.bux.sk/book/038/095/0380955/medium-erasmus_laska_na_dobu_urcitu.jpg A práve tam sa odohráva tento príbeh.
„Nie je to iba jeden rok v živote človeka,  ale celý život v jednom roku.“
ERASMUS
je strhujúci, bláznivý a neopísateľný.

Prebdené noci, zahraničná láska, žiadne starosti a obavy o budúcnosť, to je Erasmus. Výnimočný program, na ktorom ‘teraz alebo nikdy‘ nie je len prázdna fráza. Na Erasme sa ľudia na nič nehrajú a riadia sa tým, že všetko, čo nie je zakázané, je povolené a ‘žiť pre moment‘ je mottom všetkých.

A tak spojil aj Slovenku Adrianu s jej prvou veľkou láskou, Francúzom Julienom, a priateľov s otvorenou mysľou z rôznych kútov Európy.
Rozdielne kultúry, odlišné národnosti a spoločná angličtina. Bublina, v ktorej veľmi rýchlo vznikajú priateľstvá a ktorá predstavuje únik z reality. Mali sme možnosť byť vyvolení – ísť na nezabudnuteľnú cestu za dobrodružstvom v stovežatej Prahe.

Na Erasme je krásne to, že spája priateľov z celého sveta. Nezáleží na tom, či ste Francúz a bavíte sa s Angličanom, alebo Španiel a diskutujete s Talianom, či dokonca Slovák, ktorý vedie rozhovor s Maďarom. Erasmus ľudí nerozdeľuje podľa národností. On ich spája.

Objednajte si novinku Erasmus.
Kupit bux.sk

http://www.vydavatelstvomotyl.sk/media/a501/image/file/8/0000/DE2L.lenocka_jpg.jpg „Po desiatich neskutočných mesiacoch som sa vrátila späť ako úplne iný človek. Myslím si – vlastne som o tom presvedčená –, že ako oveľa lepší človek. Je ťažké presne opísať, čo sa počas toho bláznivého roka stalo, pretože ako sa hovorí… kto nezažil, nepochopí,“ rozpráva autorka novinky Erasmus Lenka Timeová.
Rozhodla sa v jeden obyčajný deň, keď si povedala, že chce zažič čosi iné, nové. Vyplnila pár žiadostí, večer pred spaním sa pomodlila a o pár mesiacov – počas ktorých sa vďaka administratíve na jej škole neustále menil zoznam uchádzačov – bola prijatá na Karlovu univerzitu v Prahe.
Spočiatku sa až tak netešila. Pôvodne snívala o slnečnom Portugalsku a štyroch mesiacoch nepretržitého užívania si mora. Lenže Portugalci o programoch pre anglicky hovoriacich študentov ani nechyrujú. Nakoniec sa preto ukázalo, že Praha bola tým najlepším rozhodnutím.

Toto je jej neobyčajný príbeh. Erasmus.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt program erasmus

Začítajte sa do tejto novinky:

„Hey, how are you?“ (Ahoj, ako sa máš?) Privítala ma spolubývajúca, hneď ako som otvorila dvere. Sedela na kraji postele a v ruke zvierala fľašu piva.
„Dobre, čo ty? Tvoj frajer už odišiel?“
„Hej. Pred pár minútami. Kúpila som pár pív na večer, odnesiem ich do chladničky.
„Na dnes večer? Hmm.“
Začala som rozmýšľať.
„Veď je nedeľa a zajtra ráno musíme ísť na univerzitu…“ zareagovala som okamžite. Aká som bola naivná. Vtedy som si ešte myslela, že na Erasme záleží na tom, aký je deň.
„Skutočne? Ja som si myslela, že až zajtra popoludní.
Z ktorej si fakulty?“
„Fakulta sociálnych vied.“
„Och, ja som z Filozofi ckej fakulty. Možno máme rozdielne rozvrhy. Počkaj, skontrolujem to.“
Poľka sa začala prehrabávať vo svojich veciach a jediné, čo som z jej vlastného monológu zachytila, bolo kurva. Fajn, aspoň v niečom je ten jazyk podobný.
„Musela som stratiť tie papiere. Počkaj chvíľku, pôjdem sa opýtať niekoho na tomto poschodí, či náhodou nevie rozvrh na zajtra.“
Agnieszka nemala problém s hocikým sa zoznámiť. Bola prívetivá, hovorila minimálne štyrmi jazykmi a vyzerala sympaticky.
Odišla a o dobrých dvadsať minút sa vrátila z vedľajšej izby. Vraj tam pije pivo s našimi susedmi a ja by som sa mala pridať. Keďže aj tak som na izbe nič nerobila – mama všetky moje veci úspešne vybalila – neváhala som a okamžite išla.
S angličtinou nemám problémy, podľa ľudí v mojom okolí hanblivá nie som a rozhodne som spoločenský typ. Aspoň čo sa pitia týka.
Keď som vstúpila do izby, uvidela som dvoch chalanov.
Celkom sympatickí, pomyslela som si. Usmievala som sa a začala zoznamovanie.
„Ahoj, ja som Adriana.“
„Čau, Tilen.“
Chalan naľavo mi podal ruku. Bol vysoký, mal ryšavé vlasy a na tvári milý úsmev. S potešením som ruku prijala.
„Prepáč, ako? Ešte raz… Dylan?“
„Tilen. Ale neboj sa, neskôr si to zapamätáš.“
Túto procedúru s predstavovaním sme za ten večer zopakovali ešte niekoľkokrát. Odkedy som sa s Tilenom zoznámila, neprestal rozprávať. Nasledujúcich desať mesiacov som mala pocit, že Tilen nepozná ticho. S jeho perfektnou plynulou angličtinou ale nikomu nemohol prekážať.
„Odkiaľ si?“ opýtal sa so záujmom. Odvetila som, že zo Slovenska. A pre istotu som pridala aj naše hlavné mesto.
Len tak, pre istotu. Aby náhodou nedošlo k omylu. Tilen bol zo Slovinska. Skoro z tej istej krajiny, len s jedným rozdielnym písmenkom.
„Čo študuješ?“ napadlo mi spýtať sa.
„Sociológiu. A čo ty?“ Otázky v tomto štýle som počas Erasmu zažívala dennodenne. Pri každom človeku sa opakoval ten istý scenár. Najprv ako sa volá, potom prišla na rad veľmi dôležitá otázka odkiaľ je a za tým, čo študuje. Pri nikom ani jedna z tých otázok nechýbala. Mali sme to nacvičené ako z nejakej príručky na zoznamovanie.
Ako druhý prišiel na rad jeho spolubývajúci. Hneď ako som si s ním podávala ruku, všimla som si, že je odo mňa nižší. Chytil moju ruku a usmial sa. Spolu s Tilenom sa mi okamžite zapáčili. Vyzerali ako takí správni erasmoví kamaráti.
Jeho meno som ale nezachytila. Niečo ako Julian alebo Juleen. Nepýtala som sa už druhýkrát. Vedela som, že ešte bude príležitosť.
Spolubývajúcemu bolo všeobecne ťažko rozumieť. Najprv som si myslela, že moja angličtina nie je až taká dobrá, ako som predpokladala, no ako som sa o chvíľu dozvedela, bol z Francúzska. Snáď nemusím vysvetľovať, ako znie francúzsky prízvuk v angličtine.
Chvíľu sme zostali v izbe len my štyria. Tilen mi ukazoval fotky zo Švédska či Fínska. Bolo však ťažké sústrediť sa pri jeho veľmi rýchlej konverzácii/monológu. Agnieszka si zatiaľ oprašovala svoju francúzštinu a s Julienom spíkovali žabožrútštinou. Ak by si to Julien teraz prečítal, asi by ma za ten výraz zabil, no nepredbiehajme udalosti. Pre mňa v tej dobe tento jazyk nič neznamenal.
Chalani nám ponúkli slané tyčinky a každá z nás dostala povinne pivo do ruky. O pár minút neskôr, keď už sme boli tak správne zrelaxovaní, prišli nás navštíviť ďalší dvaja Francúzi. Spoločnosťou z tejto krajiny som nebola spočiatku veľmi nadšená. Cez leto, tesne pred príchodom na Erasmus, som sa počas letnej dovolenky zoznámila s jedným Parížanom.
Bola to láska na prvý pohľad. Ešte teraz si pamätám, ako sa mi pri ňom podlamovali kolená. Strávili sme spolu neuveriteľne krásne tri dni a odvtedy som o ňom nepočula.
Preto som si na Francúzov všeobecne dávala väčší pozor. Avšak Parížania z Erasmu… to bola iná káva. Predstavili sa ako Ben a Niko, a takmer do konca nášho pobytu som si nevedela zapamätať, ktorý je ktorý. Obaja boli až príliš chudí, vlasy nosili rozstrapatené a boli strašne rozkošní. Ponúkli mi ďalšie pivo a sprostredkovali mi informáciu, kde je dnes prvá welcome party.
„V nedeľu?“ Stále som nedokázala pochopiť, ako môže byť niečo otvorené v nedeľu v noci.
„Áno, samozrejme. Ste predsa v Prahe, mademoiselle. Tu sa neprestáva žúrovať.“
Nevedela som si vybrať, ktorý sa mi páči viac. Či Ben, alebo Niko. V prvom momente som bola očarená Benom. Mal obrovský nos, ako sa na pravého Francúza patrí, no niečo robilo jeho tvár perfektnou a prirodzenou. Vyzerala presne tak, ako by mala.
Všetci boli presvedčení, že by sme mali vyraziť do mesta. Ja som sedela u nich na izbe v teplákoch, vyťahanom tričku a bez jedinej kvapky mejkapu na tvári. Vôbec som sa necítila v stave ísť žúrovať.

Milan Buno, 4.10.2016

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.