Emil z Lönnebergy baví aj po rokoch

Emil z Lönnebergy.
Áno, tak volali istého chlapca, ktorý býval v Lönneberge. Bol to malý svojrázny divoch, vôbec nie taký milý, ako ste vy. Hoci na pohľad vyzeral dosť milo, to treba uznať. Najmä keď práve nekričal. Mal modré oči, guľatú tvár s lícami ako červené ruže a svetlé, ako páperie jemné vlasy. Vyzeral akosi milo, až by sa mohlo zdať, že Emil je naozajstný anjel. No radšej si nič nenavrávajte. Mal päť rokov a silu ako menší vôl, býval na majeri Katthult, v dedine Lönneberga v Smölande. Prirodzene, rozprával smölandským nárečím, zlatko naše malé, no na tom nemohol nič zmeniť. V Smölande je to totiž bežné.

Emil z Lönnebergy je nádherné čítanie o živote. Postavy nie sú jednotvárne, ale zo života a práve preto vám budú sympatické a ľahko sa s nimi stotožníte. Lindgrenová majstrovsky ukazuje vlastnosti detí i rodičov, nad ktorými by sme sa mohli zamyslieť...a robí to nenápadne, šikovne, v rámci pútavého príbehu.
Príbehy pekne dotvárajú skicované ilustrácie Björna Berga.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Začítajte sa do príbehu malého Emila:

Emil z Lönnebergy – tak volali istého chlapca, ktorý býval v Lönneberge. Bol to malý, svojrázny divoch, vôbec nie taký milý, ako ste vy. Hoci na pohľad vyzeral dosť milo, to treba uznať. Najmä keď práve nekričal. Mal modré oči, guľatú tvár s lícami ako červené ruže a svetlé, ako páper jemné vlasy. Všetko na ňom vyzeralo akosi milo, až by sa mohlo zdať, že Emil je naozajstný anjel. No radšej si nič nenavrávajte. Mal päť rokov a silu ako menší vôl, býval na majeri Katthult, v dedine Lönneberga v Smålande. Prirodzene, rozprával smålandským nárečím, zlatko naše malé, no na tom nemohol nič zmeniť. V Smålande je to totiž bežné. Keď napríklad chcel svoju čiapku, nepovedal normálne: „Chcel by som si dať čiapku.“ On povedal toto: „Dal bych si šiltofku.“
Jeho „šiltofka“ bola šiltovka s čiernou strieškou, ale inak modrá a celkom pekná. Kúpil mu ju ocko, keď raz zašiel do mesta. Emil sa čiapke veľmi tešil, ba večer, keď už mal ísť spať, vyhlásil: „Dal bych si šiltofku!“ Jeho mamka si nemyslela, že by ju mal mať aj v posteli. Chcela mu ju zavesiť na vešiak do predsiene, no Emil vyvádzal, až sa v celej Lönneberge ozývalo: „Chcem šiltofku!“
A tak Emil spával v čiapke celé tri týždne. Nič proti tomu, aj keď to vyzeralo trohu strelene. Hlavne, že Emil dosiahol, čo chcel, a to mu stačilo. Lebo najdôležitejšie sa mu videlo to, že nebolo po maminej vôli. Presne ako raz na Vianoce, keď sa pokúsila Emila prinútiť, aby jedol varený bôb, lebo zelenina je vraj zdravá. Aj vtedy sa Emil zaťal.
„Vari ty nikdy nebudeš jedávať zeleninu?“ spýtala sa ho mamka.
„Čoby nie,“ odvetil Emil, „ale len ozajstnú zeleninu.“