Dômyselný plán vraždy

Pravda a iné klamstvá je mimoriadne napínavý psychotriler o mužovi, ktorý sa úspešne vyhýba dôsledkom svojho konania, kým nezájde príliš ďaleko.

Henry je slávny autor bestsellerov. Patrí medzi najpredávanejších spisovateľov, vyzerá veľmi dobre a užíva si svoj život v luxuse. Je to tiež starostlivý manžel a štedrý priateľ, veľmi príjemný človek –  aspoň navonok.
Všetko sa zmení, keď mu jeho milenka oznámi, že je tehotná. Henry vie, že by sa mal priznať manželke, no naozaj jej musí povedať všetko? Neplánované dieťa by ohrozilo jeho dokonale vykonštruovaný život, jednoduchšie bude preto odpratať milenku z cesty. No vtedy sa dopustí osudnej chyby. Čoskoro má na krku nielen políciu, ale hrozí, že ho dobehne jeho starostlivo utajovaná minulosť.

V snahe vyhnúť sa zodpovednosti Henry pripraví dômyselný plán. Prefíkane a chladnokrvne upletie historku z klamstva a pravdy, pričom mu opakovane žičí náhoda. Slučka sa však pomaly zaťahuje.

Objednajte si novinku Pravda a iné klamstvá

Sascha Arango je renomovaný nemecký scenárista. Dostal viacero ocenení, okrem iného dvakrát najprestížnejšiu televíznu cenu Grimme-Preis. Diely krimiseriálu Miesto činu z jeho pera patria k televíznym udalostiam roka.
Jeho krimitriler Pravda a iné klamstvá je plný prekvapivých zvratov, presvedčivý a neuveriteľne šikovne balansuje na hrane trileru a komédie.

Začítajte sa do nového krimitrileru:

Osud. Letmý pohľad na snímku stačil a temné tušenie posledných mesiacov nadobudlo podobu. Embryo ležalo skrútené ako amfíbia, jedno oko upieralo priamo naňho. To nad dračím chvostom je noha alebo chápadlo?

            Chvíle stopercentnej istoty sú v živote zriedkavé. No v tomto okamihu nazrel Henry do budúcna. Táto amfíbia narastie, premení sa na človeka. Získa práva, nároky, začne klásť otázky a jedného dňa bude vedieť dosť, aby z nej bol človek.

            Na ultrazvukovej snímke veľkosti pohľadnice bola napravo od embrya zreteľná stupnica sivej, vľavo boli písmená, celkom hore dátum, meno matky a meno lekárky. Henry ani trochu nepochyboval, že je pravá.

            Bety s cigaretou sedela vedľa neho za volantom auta a zbadala v jeho očiach slzy. Položila mu ruku na líce. Verila, že sú to slzy radosti. On však myslel na svoju ženu Martu. Prečo ona s ním nemala dieťa? Prečo teraz musí sedieť v aute s inou ženou?

            Opovrhoval sám sebou, hanbil sa, bolo mu to úprimne ľúto. Život ti poskytne všetko, taká bola jeho zásada, no nikdy nie všetko naraz.

            Bolo popoludnie. Od útesov doliehalo monotónne narážanie príboja, vietor klátil steblá trávy a zapieral sa do bočných skiel zeleného subaru. Henrymu stačí naštartovať motor, stúpiť na plynový pedál, auto by preletelo útesom a prevrhlo sa do hlbiny príboja. O päť sekúnd by bolo po všetkom, náraz by usmrtil všetkých troch. K tomu by však musel vstať zo sedadla spolujazdca a vymeniť si miesto s Bety. Príliš zdĺhavé.

            „Čo na to povieš?“

            Čo má povedať? Tá vec je sama osebe zlá, tvor v jej maternici sa už určite hýbe, a ak Henryho život niečo naučil, bolo to nevyjadrovať sa k veciam, o ktorých je lepšie pomlčať.

             Za tie roky ho Bety videla jediný raz plakať, a to pri udeľovaní čestného doktorátu na univerzite v Massachusetts. Dovtedy si myslela, že Henry nikdy neplače. Henry tíško sedel v prvom rade a myslel na svoju ženu.

            Bety sa natiahla nad rýchlostnú páku a objala ho. Mlčky vzájomne načúvali svojmu dychu, potom Henry otvoril dvere spolujazdca a vyvrátil sa do trávy. Zazrel lasagne, čo Marte pripravil na obed. Podobalo sa embryonálnemu kompótu z cestovinových chuchvalcov mäsovej farby. Pri pohľade na zvratky mu zabehlo a príšerne sa rozkašľal.

            Bety si vyzula topánky, vyskočila z auta, zdvihla Henryho zo sedadla, oboma rukami mu objala hrudný kôš a stisla ho tak silno, až mu lasagne vytiekli aj z nosnej dierky. Fenomenálne, ako Bety bez rozmýšľania robí správne veci. Obaja stáli v tráve vedľa subaru a vietor privieval vločky morskej peny.

            „Tak povedz. Čo urobíme?“

            Správna odpoveď by znela: Zlatko, toto sa neskončí dobre. Takáto odpoveď však nezostáva bez dôsledkov. Mení veci alebo ich úplne likviduje. Potom nepomáha ani dodatočná ľútosť. A kto chce zmeniť čosi, čo je dobré a pohodlné?

            „Idem domov a všetko poviem manželke.“

            „Naozaj?“

            Henry zbadal prekvapenie na Betinej tvári, samého ho to zaskočilo. Prečo to povedal? Henry nemal vo zvyku preháňať, nebolo nutné povedať všetko.

            „Akože všetko?“

            „Všetko. Jednoducho jej všetko vyklopím. Už nebudem klamať.“

            „Čo ak ti odpustí?“

            „Ako by mohla?“

            „A dieťa?“

            „Bude to dievčatko, aspoň dúfam.“

            Bety objala Henryho a pobozkala ho na ústa. „Henry, ty si formát.“

Hej, bol formát. Teraz sa poberie domov a klamstvo vymení za pravdu. Konečne jej všetko porozpráva, nemilosrdne, vrátane všetkých nechutných detailov, no, možno nie úplne všetkých, ale to podstatné jej povie. Bude musieť hlboko zarezať do živého, potečú slzy, bude to príšerne bolieť, aj jeho. Bude to znamenať koniec dôvery a harmónie medzi nimi – ale aj akt oslobodenia. Prestane byť nečestný lump a nebude sa musieť tak príšerne hanbiť. Musí k tomu prísť. Pravda má prednosť pred krásou, všetko ostatné sa uvidí.

            Objal Betin štíhly driek. V tráve ležal kameň, veľký a dostatočne ťažký na uštedrenie smrteľného úderu. Henrymu stačí zohnúť sa a zdvihnúť ho.

            „Poď, nastúp.“

            Sadol si za volant a naštartoval. Namiesto aby sa rozbehol k útesom, zaradil spiatočku a pomaly vycúval. Urobil veľkú chybu, ako neskôr zistil.

***

Úzka cesta z perforovaných betónových dosiek sa sotva viditeľne vinula od útesov hustým borovicovým hájom po lesnú cestičku, na ktorej stálo jeho auto zamaskované ovisnutými konármi. Bety spustila bočné okienko, zapálila si ďalšiu mentolovú cigaretu, vdýchla dym.

            „Azda si neublíži, čo myslíš?“

            „Dúfam.“

            „Ako zareaguje? Povieš jej, že som to ja?“

            Že si čo? chcel sa spýtať.

            „Poviem jej to, keď sa opýta,“ odvetil namiesto toho.

            Pravdaže sa ho Marta opýta. Každý človek, ktorého niekto systematicky podvádza, chce vedieť prečo, ako dlho a s kým. To je normálne. Podvod je záhada, ktorej chceme prísť na kĺb.

            Bety položila Henrymu na stehno ruku s horiacou cigaretou. „Zlatko, veď sme dávali pozor. Chcem povedať, že ani jeden z nás nechcel dieťa, však?“

            Henryho súhlas nemohol byť úprimnejší a vychádzať z väčšej hĺbky. Nie, on nechcel dieťa a už vôbec nie s Bety. Bola jeho milenkou, nikdy by nebola dobrou matkou, nebola na to stvorená, príliš sa zamestnávala sama sebou. Spoločné dieťa by jej prepožičalo moc nad ním, strhla by mu masku a naliehala by na neho až do krajností. Už dlhšie sa pohrával s myšlienkou na sterilizáciu, no niečo ho od toho odrádzalo. Možno to bola túžba predsa len počať dieťa s Martou.

            „Samo chcelo vzniknúť,“ nadhodil.

            Bety sa usmiala, pery sa jej zachveli. Henry trafil správny tón.

            „Myslím, že to bude dievčatko.“

            Vystúpili, znova si vymenili miesta. Bety si sadla za volant, obula si topánku, automaticky stúpila na spojku a začala sa hrať s rýchlostnou pákou.

            On sa neteší, myslela si. Ale nežiada veľa od muža, ktorý sa práve rozhodol zmeniť život a ukončiť svoje manželstvo? Napriek dlhoročnému vzťahu Bety o ňom vedela pomerne málo, no jedno vedela: Henry nie je rodinne založený muž.

            Ona sa nemôže dočkať, myslel si. Nemôže sa dočkať, až sa kvôli nej všetkého vzdám. Nemal však v úmysle vystúpiť zo svojho bezstarostného ústrania a zameniť ho za rodinný život, pre ktorý nie je stvorený. Po ultimatívnej spovedi pred manželkou by musel prijať novú identitu. Stálo by veľa námahy vytvoriť iného Henryho, iba pre Bety. Samotné pomyslenie na to ho unavovalo.

            „Môžem pre teba niečo urobiť?“

            Henry prikývol. „Prestaň fajčiť.“

            Bety si potiahla z cigarety a odhodila ohorok. „Bude to strašné.“

            „Áno, bude to strašné. Zavolám ti, keď bude po tom.“

            Zaradila rýchlosť. „Ako ďaleko si s románom?“

            „Veľa už nechýba.“

            Naklonil sa k nej do otvorených dverí. „Povedala si o nás niekomu?“

            „Absolútne nikomu,“ odvetila.

            „To dieťa máš so mnou, však? Mám na mysli, je skutočné, narodí sa?“

            „Áno. Mám ho s tebou, narodí sa.“

Natrčila mu k bozku zľahka pootvorené pery. Neochotne sa k nej sklonil a ona mu vnikla do úst jazykom sťa hrubou, hladkou skrutkou. Henry zabuchol dvere vodiča. Subaru sa rozbehlo po lesnej cestičke a zamierilo na okresnú cestu. Pozeral za ním, kým sa mu nestratilo z dohľadu. Potom zašliapol napoly vyfajčenú cigaretu, čo horiaca ležala v tráve. Veril Bety. Neklamala by mu, na to mala primálo fantázie. Bola mladá a športovo založená, oveľa elegantnejšia než Marta, pekná a nie taká múdra, no neobyčajne praktická. A teraz s ním otehotnela, test otcovstva je zbytočný. 

Betin chladný pragmatizmus Henrymu imponoval od prvého stretnutia. Čo sa jej zapáčilo, to si zobrala. Mala iskru a štíhle nohy, pehavé pomarančové prsia, zelené oči a vlnité plavé vlasy. Keď sa zoznámili, bola oblečená v šatách potlačených ohrozenými druhmi zvierat.

            Ich aféra sa začala, len čo sa zoznámili. Henry sa nemusel namáhať, nemusel sa pretvarovať, nemusel jej dvoriť, nemusel – ako veľmi často – pohnúť ani prstom, lebo v jej očiach bol génius. Preto jej ani trochu neprekážalo, že je ženatý a nechce mať deti. Naopak. Všetko bola len otázka času. Dlho čakala na muža ako on, povedala mu otvorene. Podľa nej väčšine mužov chýba formát. Čo rozumela pod formátom, neprezradila.

            Medzičasom sa Bety vyšvihla na šéfredaktorku vo vydavateľstve Moreany. Začala ako pomocná sila v odbyte, hoci sa považovala za nadkvalifikovanú, lebo v tom čase už mala ukončené štúdium literatúry. Väčšina seminárov ju nudila a ľutovala, že sa neriadila rodičovskými radami a neštudovala právo. Napriek jej kvalifikácii boli možnosti kariérneho postupu vo vydavateľstve obmedzené. Cez obedňajšie prestávku tajne vchádzala do kancelárií editorov a listovala v knihách. Jedného dňa z dlhej chvíle vytiahla z hladovej veže nevyžiadaných rukopisov Henryho text naklepaný na stroji a vzala si ho na čítanie do kantíny. Henry ho poslal bez sprievodného komentára ako knižnú zásielku, aby ušetril na poštovnom. Vtedy mal vždy hlboko do vrecka.

            Bety si prečítala približne tridsať strán, jedla sa ani nedotkla. Potom vybehla na tretie poschodie do kancelárie zakladateľa vydavateľstva Clausa Moreanyho a vytrhla ho z poludňajšieho spánku. Štyri hodiny nato zavolal Moreany osobne Henrymu.

            „Dobrý deň, tu je Claus Moreany.“

            „Vážne? Božemôj!“

            „Napísali ste senzačnú vec. Fakt senzačnú. Práva ste ešte nepredali?“

            Nepredal. Z prvého románu Frank Ellis sa predalo desať miliónov výtlačkov po celom svete. Triler, ako sa pekne hovorí, s veľkou dávkou násilia a malou dávkou zmierlivosti. Bol to príbeh autistu, ktorý sa stal policajtom, aby vypátral sestrinho vraha. Prvých stotisíc kusov sa predalo a určite aj prečítalo v priebehu jediného mesiaca. Zisk zachránil vydavateľstvo Moreany pred krachom. Dnes, o osem rokov neskôr, bol Henry autorom bestsellerov, na celom svete ho preložili do dvadsiatich jazykov, bol držiteľom mnohých ocenení a ktovie čo ešte. Medzičasom mu u Moreanyho vyšlo päť románov, napospol bestsellerov, všetky boli sfilmované či zinscenované pre divadlo a Franka Ellisa rozoberali v školách na vyučovaní. Takmer klasické literárne dielo. A Henry bol stále ženatý s Martou.

            Okrem Henryho len ona vedela, že v tých románoch z jeho pera nevyšlo jediné slovo.

Milan Buno, 13.1.2016