Domov je všade tam, kde máme srdce

Adriana Krištofíková, autorka obľúbených kníh ako Keď utiecť, tak s tebou, či Ako chutí voda, prichádza s novinkou Srdce má vlastnú hlavu, v ktorom rozohráva záhadný príbeh Lívie a Niny.

Začínam šípiť, že tu niečo nesedí. Žila som doteraz v tme a sladkej nevedomosti? Čím menej vieš, tým je to pre teba lepšie. Takto neraz Andy žartoval, keď som ho zasypala otázkami o jeho práci. Potom ma objal a krúžil so mnou po izbe v rytme valčíka, svet sa krútil a ja som už nechcela nič viac. Hlúpa, naivná a zasnená, obklopená dostatkom všetkého, čo si môže žena priať. Alebo som bola príliš pohodlná, aby som prenikla hlbšie do jadra veci, k Andymu, do jeho sveta? Prijala som ho s jeho anglickou mentalitou a naučila som sa byť taká aj k vlastným deťom: povrchná. Radšej sa nepýtaj, svet sa predsa tak krásne krúti...
Keď som začula pred hodinou Sorbonovo čudné kňučanie, nasledované tichým šramotom na dvore, srdce mi začalo biť o čosi rýchlejšie. Ležala som v posteli, v tmavej izbe, po uši prikrytá hrubým paplónom a s hrôzou som si uvedomila, že počujem kroky. Tiché a opatrné, aby sa nikto nezobudil.

Príbeh Niny a Lívie sa odohráva vo Veľkej Británii, Rusku, Lotyšsku a na Ukrajine.
Spája ich neľahký osud „sťahovavých vtákov“, zložité vzťahy s mužmi, tajomstvá a šokujúce odhalenia, odlúčenie od detí, smútok za domovom, ale aj odvaha nových začiatkov. Na kľukatej ceste za naplnením vlastných túžob napokon obidve dospejú k poznaniu, že šťastie nie je o mieste na mape a domov je všade tam, kde máme srdce.

Začítajte sa do novinky Adriany Krištofíkovej Srdce má vlastnú hlavu:

Líham si už o ôsmej, pretože na druhý deň musím vstať o štvrť na päť. Vlak do Bratislavy odchádza o šesť dvadsať, lietadlo zo Schwechatu o druhej popoludní. Cestujem len  za roh, ale letím druhýkrát vo svojom živote, úplne sama. Nasilu zatváram oči, viečka by som si najradšej prilepila. Spánok neprichádza, zato počujem mamin hlas z kuchyne, ktorému kontruje otcov barytón. Počujem každé slovo, hoci si na pravé ucho (spím na ľavom boku) pritískam malý vankúšik. Plyšové srdce - darček od Martina.

„Ja neviem, ako toto všetko dopadne. Rozkázať jej nemôžem, je tvrdohlavá po tebe,“ mamin hlas je unavený a smutný.

„Nechaj ju. Vie, čo robí a ja jej verím,“ otec je ako vždy na mojej strane.

„Len ako vyplatíme Martina? Od hanby aby som sa prepadla. V celej dedine sa o ničom inom nehovorí. Chudák chlapec.“

„Hádam je lepšie vrátiť sa z kratšej cesty, ako trpieť celý život.“

Mama sa vzápätí rozohní: „Mohla sa teda vrátiť pred rokom a nie sa vydať bez príčiny, pustiť sa do prerábania, a potom sa o pár mesiacov rozviesť ako cirkusantka. To je jednoducho príšerné!“

Otec mlčí a mne sa do očí tlačia slzy. Prečo nič nepovie? Prečo sa ma nezastane? Viem, myslí si to isté čo mama. Ponížila som celú rodinu, ale nedalo sa inak. Martinova láska ma nepálila, len slabo blikala belasým plamienkom. Vlastne som ho vôbec nepoznala. Naše cesty sa mali rozísť už na priemyslovke alebo po mojom prvom ročníku na fakulte. Vedel predsa, že sa neuspokojím s málom! Prečo teda nešiel niekam na vysokú? A prečo som sa ho držala ako kliešť, keď sa mi štyri roky ponúkal život plný vzrušenia a cudzích náručí? Nemusela som sa hnať každý piatok z internátu domov! Milovala som jeho drobné vrásky na čele a prvé skoré šediny, drapľavé ruky stavebného robotníka. Spočiatku mi nevadilo, že sa naše rozhovory končia na polceste, že sme sa rozprávali inou rečou. A keď som začala tušiť, že takto žiť nechcem, požiadal ma o ruku a prerobil u nás doma celé prvé poschodie. V novej kuchyni už nikto nevarí a ja spávam v mojej starej detskej izbe na prízemí.

„Dúfam, že mu vrátiš všetky peniaze, ktoré vrazil do vášho domu!“ Bývalá svokra ma včera stretla v obchode so zmiešaným tovarom a vyštekla na mňa pomedzi zuby tak, aby to všetci naokolo zreteľne počuli. Prikývla som a vyhla sa jej pohľadu, nasadla na bicykel a fujazdila domov ako zbabelá pätnástka.

Ešte týždeň a zadusím sa! Agentúra sľubuje na začiatok stodvadsať libier týždenne mínus ubytovanie, strava a doprava. Prenájom izby s umývadlom vo West Ende bude o niečo drahší, ale o nebezpečné štvrte nemám záujem. V Golders Greene budem chodiť na angličtinu, a keď urobím skúšky, požiadam o uznanie svojej kvalifikácie. Nebudem robiť celý život čašníčku, to teda nie! Patrícia mi vravela, že v Anglicku nezarábajú učitelia najhoršie, najmä ak sa odvážim do Južného Londýna. Napokon, aj nebezpečné štvrte sa dajú zvládnuť, ak dobre zaplatia.

„To tá Paťa jej pomútila hlavu a sama nakoniec zostáva doma. Bude si pekne učiť prvákov a tuším je už aj tehotná. Stretla som ju minule v meste na námestí. Vraj – ako sa má Lívia? Ťapa!“ mama mi prečítala myšlienky. Patrícia mala ísť so mnou, ale neplánovane sa musela vydávať. Prežíva podobné pocity, nevie, či je skutočne zaľúbená, ale na dieťa sa teší. Krásne. Verím, že nájde to, čo ju urobí šťastnou. Inak by nemali naše polnočné rozhovory v internátnej izbe význam.

Budík na starom písacom stole, oblepenom obrázkami športových áut, tiká ostošesť. Môj šestnásťročný brat na vedľajšej posteli sladko odfukuje. Ešte nedospel na muža, trápi ho nanajvýš nedeľný futbalový zápas, aby ako spoľahlivý dorastenecký brankár vychytal všetky góly. Dedinské futbaly... Martin, pivo a guláš. Jeho ruky na mojom páse, tlmený smiech a rozopnutá kvietkovaná blúzka. Beriem si ju so sebou, aj keď chcem zabudnúť. Nemám na výber, moja skriňa zíva prázdnotou. Zrazu sa posadím, rozsvietim nočnú lampu a priskočím k čiernemu kufru. Chvatne ho otváram a kontrolujem, či mám knihu. Áno, mám. Hemingway, Slnko aj vychádza, moju obľúbenú. Rodičia stíchli, vraciam sa do postele. Nespím a nespím. Cez olivovozelené závesy sa prediera svetlo, plagát rockovej skupiny nad mojou hlavou naberá jasnejšie kontúry. Vychádza slnko...

Milan Buno, 14.10.2015