bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Dievča vo vojne

Ak chce mať šťastnú budúcnosť, musí nabrať odvahu a nahliadnuť do temnej minulosti... Je tu nový silný a dojímavý príbeh. Ako napísal The New York Times, „osobné a ohromujúce.“ Nezabudnuteľný portrét toho, ako dokáže vojna zmeniť život jednotlivca. Sara Nović ho vykreslila so všetkými farbami, ktoré mala k dispozícii a namiešala úžasnú paletu, ktorá preniká nielen do našej mysle, ale aj do srdca a duše.

Dievča vo vojne je srdečný a úprimne napísaný príbeh o tom, ako história tvaruje jednotlivca. Autorka Sara Nović v ňom nebojácne poukazuje na to, aký môže byť vplyv vojny na jedno mladé dievča. Príbeh o sile rodiny, priateľstva a lásky.

Záhreb, 1991. Ana Jurić je bezstarostné desaťročné dievča, ktoré žije spolu so svojou rodinou v malom byte v hlavnom meste Chorvátska. Keď však vypukne v celej Juhoslávii občianska vojna, nabúra to Anino idylické detstvo. Každodenný život je zrazu poznačený potravinovými raziami a poplachmi. Ako sa vojna blíži až pred dvere ich malého bytu, Ana sa čoraz viac prestáva cítiť bezpečne.

New York, 2001. Ana študuje na vysokej škole na Manhattane. Aj keď sa snaží zabudnúť na svoju minulosť, nedarí sa jej utiecť pred spomienkami z vojny - ťažia ju tajomstvá, ktoré skrývala aj pred svojimi najbližšími. Prenasledovaná udalosťami, ktoré navždy zmenili osud jej rodiny sa preto Ana vráti do Chorvátska dúfajúc, že sa zmieri s miestom, ktoré niekedy nazývala domovom.

„Silný a nádherný debutový román."
- Adam Johnson, The Week

 Dievča vo vojne sa začína mimoriadne silnou pasážou, ktorá sa vás dotkne. Napätie, brutalita a obludnosť vojny, detská nevinnosť, ale tiež neuveriteľná schopnosť žiť a prežiť. Táto kniha je pre autorku Saru debutom, no nezvykle kvalitným a čítavým. Vychválili ju mnohé svetové médiá vrátane Vanity Fair, USA Today, alebo časopis Oprah Winfreyovej.

Prečítajte si úryvok z novinky Dievča vo vojne

Milovala som Lukove otázky aj to, že považoval moje názory za dôležité. Keďže sa dospelí mojim otázkam s obľubou vyhýbali, bolo príjemné mať sa s kým zhovárať. Mesiac však bol priveľmi ďaleko. Teraz Luka rozoberal problémy, ktoré nám boli blízke. Bolela ma hlava z predstavy, že všetky známe tváre či časti mesta sú kúsky skladačky, ktoré som nevedela spojiť.
„Čo ak umrieme pri leteckom útoku?“ vyhlásil jedného dňa.
„No, doteraz ešte nezničili nijaké budovy,“ uvažovala som nahlas.
„Ale čo ak zničia a jeden z nás pritom umrie?“
Predstava, že by prišiel o život iba on, bola desivejšia, než som si vedela pripustiť. Znervóznela som, začala som sa potiť, až som si musela rozopnúť bundu. Tak zriedka som sa naňho hnevala, že som ten pocit nevedela rozoznať.
„Ty nezomrieš,“ povedala som. „Takže na to rýchlo zabudni.“
Prudko som zabočila a nechala som ho samého na hlavnom námestí, kde si utečenci balili veci, pripravení presunúť sa ďalej.
Vošli sme do oblasti, kde neustále spúšťali planý poplach. Ako varovanie pred leteckými útokmi či varovanie ešte pred varovaním. Kedykoľvek policajné hliadky zbadali, že sa k mestu blížia srbské lietadlá, v hornej časti televíznej obrazovky sa objavil pás textu. Neozvali sa nijaké sirény, nikto neutekal do úkrytov, no tí, ktorí videli varovanie, zvyčajne vystrčili hlavy do chodby a začali vykrikovať: „Zamračenje, zamračenje!“
Heslo sa nieslo cez schodiskové šachty, ponad šnúry na bielizeň až k susedným budovám a cez ulice si všetci šepkali v zlej predtuche: „Zatemnite okná.“
Zatiahli sme žalúzie cez okenné tabule, ktoré sme predtým prelepili páskou, a navrch sme pripevnili čiernu látku. Sedeli sme na zemi v tme, no nebála som sa. To, čo som cítila, sa skôr podobalo na očakávanie počas napätej hry na schovávačku.
„Niečo sa s ňou deje,“ vyhlásila mama, keď sme raz v noci čupeli pod okenným parapetom. Rahela v jednom kuse plakala.
Akoby ju niekto pred niekoľkými dňami zaklial.
„Možno sa bojí tmy,“ povedala som, hoci som vedela, že to tak nie je.
„Vezmem ju k lekárovi.“
„Je v poriadku,“ zareagoval otec tónom, ktorý ukončil diskusiu. Jeden Srb, ktorý býval v našej budove, odmietal zaťahovať žalúzie. Väčšinou rozsvietil vo všetkých izbách a vo veľkom kazeťáku prehrával gýčové orchestrálne skladby, ktoré boli obľúbené v období najväčšieho rozmachu komunizmu. V noci ho jedna rodina za druhou chodila úpenlivo žiadať, aby vypol svetlá. Prosíkali, aby mal to srdce a pomohol im chrániť ich deti. Ak to nezabralo, apelovali na jeho logické uvažovanie teóriou, že pri výbuchu umrie s ostatnými určite aj on. Zdalo sa, že je ochotný podstúpiť túto obeť.
Cez víkendy opravoval na parkovisku svoje pokazené Jugo. Často sme číhali za rohom, a keď sa nepozeral, kradli sme mu nástroje. Okrem toho sme sa občas ráno pred školou stretávali na chodbe pred jeho bytom, stláčali sme mu zvonček a utiekli sme, len čo sme ho začuli cupitať k dverám.
Deti utečencov sa objavili v škole len niekoľko týždňov po príchode do mesta. Bez záznamov o akýchkoľvek školských výsledkoch či schopnostiach sa ich učitelia usilovali rozdeliť do tried čo najrovnomernejšie. My sme dostali dvoch chlapcov, ktorí vyzerali, že sú asi takí starí ako my, teda by mohli medzi nás zapadnúť. Boli z Vukovaru a hovorili so smiešnym
prízvukom.
Vukovar bolo malé mesto vzdialené od nás pár hodín.
V mierových časoch som o ňom veľa nepočula, no teraz bolo všade v správach. Strácali sa tam ľudia. Pod hrozbou zastrele nia ich nútili pochodovať na východ, až sa uprostred nočných výbuchov zmenili na krvavú hmlu. Chlapci kráčali celú cestu do Záhrebu pešo a neradi o tom hovorili. Dokonca aj vtedy, keď sa už zabývali, boli vždy trochu špinavší, kruhy pod očami mali trochu tmavšie ako my, a tak sme k nim pristupovali s odmeranou zvedavosťou.
Bývali v sklade, ktorý sme predtým volali Sahara, pretože bol opustený. Staršie deti tam chodievali rozprávať sa, fajčiť či bozkávať sa v tme. Šírili sa fámy, že tam ľudia spávajú na podlahe a majú iba jednu kúpeľňu alebo možno ani jednu, a určite nijaký toaletný papier. S Lukom sme sa tam párkrát pokúšali vkradnúť, no pri vchode museli všetci ukazovať jednému vojakovi utečenecké doklady.
Čoskoro začali kontrolovať občianske preukazy aj pri dverách našej bytovky. Rodiny striedavo posielali každých päť hodín jedného dospelého, ktorý strážil pri dverách. Chceli tak zabrániť, aby sa dovnútra nedostal nejaký četnik a nevyhodil sa tam do vzduchu. Raz v noci bolo počuť hádku. Muži vonku vrieskali tak nahlas, že sme ich počuli aj cez zavreté okno.
Strážca nechcel pustiť dnu toho Srba.
„Si obyčajné zviera! Chceš, aby nám zabili deti!“ kričal muž pri dverách.
„Ja nie som z tých.“
„Tak si teda vypínaj pri útokoch tie posraté svetlá!“
„Vypnem akurát tvoje svetlo, ty špinavý moslim!“ odvrkol Srb. Nato začal kričať a vrčať ešte viac.
Môj otec otvoril okno a vystrčil von hlavu. „Obaja ste zvery!“
zvolal. „Snažíme sa tu aspoň trochu vyspať!“ Hluk zobudil Rahelu, ktorá sa zase rozplakala. Mama sa zlostne pozrela na otca a odišla do spálne utíšiť moju sestru v kolíske. Otec si navliekol pracovné čižmy a utekal dole, aby sa hádka nevymkla dotyčným chlapom spod kontroly. Zo všetkých policajtov sa stali vojaci, takže to nemal kto riešiť.

Milan Buno, 17.9.2017

 

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.